Čo čaká Náhorný Karabach? Exodus Arménov. A vyhovuje to rovnako Rusku ako Západu
Etnická čistka arménskeho obyvateľstva v podobe „dobrovoľného odchodu“ z de facto Náhorného Karabachu vyhovuje Azerbajdžanu, Rusku aj Západu. Koniec separatistickej republiky Arcach však môže byť len predzvesťou nového cyklu násilia v regióne.
Ruskí vojaci evakuujú civilistov v Náhornom Karabachu. Foto: Profimedia.sk
|
V nedeľu krátko po obede miestneho času informovali arménske médiá a aktivisti o príchode prvej skupinky utečencov z Náhorného Karabachu do arménskej provincie Siunik. Arméni pricestovali v sprievode ruských mierotvorcov – niektorí so zvyškami svojich majetkov, iní s prázdnymi rukami. De facto úrady Náhorného Karabachu krátko predtým oznámili, že svoje domovy pravdepodobne opustí prevažná väčšina zo 120-tisíc miestnych obyvateľov. V prípade, že sa tak stane, dôjde k ukončeniu viac než dvetisíc rokov trvajúcej nepretržitej prítomnosti Arménov v tomto regióne.
Sľuby z Baku
Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev vystúpil 20. septembra, v deň kapitulácie de facto Náhorného Karabachu, s príhovorom k národu. Vo svojej reči zdôraznil, že nepresadzuje vo vzťahu k Arménom princíp kolektívnej viny. „Napriek všetkej nespravodlivosti, napriek všetkým zločinom spáchaným zločinným arménskym režimom, sme nikdy neobviňovali arménsky ľud z týchto nespravodlivostí. Neobviňovali sme arménsky ľud z genocídy v Chodžaly, ničenia našich miest a dedín a vykopávania hrobov. Obvinili sme zložky zločineckého režimu, ich vodcov, ktorých postavíme pred súd. Niektorí už svoj zaslúžený trest dostali – ostatných ešte čaká,“ uviedol.
Po stretnutí predstaviteľov de facto úradov Náhorného Karabachu s predstaviteľmi Azerbajdžanu v obci Jevlach pokračovala prezidentská administratíva Alijeva v neobvykle zmierlivom tóne. Stretnutie sa podľa jej tlačového vyhlásenia uskutočnilo „v konštruktívnom a pozitívnom duchu“. Baku ďalej uviedlo, že karabašským Arménom predstaví „víziu budúceho spolunažívania“. Arménom by mali byť garantované vzdelávacie, kultúrne a náboženské práva, ako aj volebné práva na úrovni miestnych samospráv“.
Do tretice vplyvný poradca prezidenta Alijeva, Hikmet Hadžijev, sľúbil amnestiu všetkým karabašským Arménom ochotným zložiť zbrane, s výnimkou tých, ktorí sa podieľali na vojnových zločinoch počas prvej Karabašskej vojny (1988 –1994).
Tieto vyjadrenia vrcholných predstaviteľov Baku predstavujú zásadný odklon od ich skoršieho naratívu na adresu Arménov. Tí boli v azerbajdžanskom verejnom diskurze opakovane dehumanizovaní a vykresľovaní ako paraziti, prípadne rakovinový nádor. Alijev po víťazstve vo vojne v roku 2020 opakovane zdôrazňoval, že karabašskí Arméni žijú na „pôvodnom, historicky azerbajdžanskom území“ a že žiadnu samosprávu ani špeciálny status nedostanú,a dodal, že ak sa im nepáči, budú musieť odísť.
Môže sa tak zdať, že Alijev sa po poslednom víťazstve predsa len rozhodol podať miestnym Arménom ruku na zmierenie, ale jeho slová nezodpovedajú realite a Arménov nemohli presvedčiť. Alijevov režim v minulosti opakovane nielen prehliadal vraždenie Arménov, ale ho aj odmeňoval. Príkladom je prípad Rammila Safarova. Ten v roku 2004 počas tréningu Severoatlantickej aliancie v Budapešti v spánku sekerou zabil spiaceho dôstojníka arménskej armády. Safarov dostal po návrate do vlasti v roku 2012 nielen amnestiu od prezidenta, ale za službu vlasti bol povýšený do hodnosti plukovníka a dostal byt. Rovnako nedošlo ani k potrestaniu vrahov arménskych civilistov z radov azerbajdžanskej armády, ktorí si svoje zločiny počas vojny v roku 2020 natáčali na mobily a zverejňovali ich na sociálnych sieťach.
Mieru arménofóbie a nenávisti dobre ilustruje skutočnosť, že azerbajdžanské úrady na územie krajiny nepúšťajú nielen občanov Arménska, ale ani kohokoľvek s priezviskom končiacim sa na arménske „-jan“. A to aj v prípade, že daná osoba má arménske korene v hlbokej minulosti, neovláda arménčinu a v Arménsku nikdy nebola.
Vláda Baku navyše neváhala zlomiť miestne arménske obyvateľstvo totálnou blokádou, ktorá priviedla región na pokraj humanitárnej krízy a hladomoru. Mlčanie medzinárodného spoločenstva karabašských Arménov len utvrdilo v tom, že v prípade obsadenia ich separatistickej republiky budú režimu v Baku vydaní na milosť a nemilosť.
Kombinácia traumy z etnickej čistky, ktorú po víťazstve v prvej vojne spáchali Arméni na Azerbajdžancoch, v kombinácii s dvoma desaťročiami arménofóbnej indoktrinácie zo strany azerbajdžanskej vlády a rovnako dlho trvajúcou tvrdohlavou neochotou de facto karabašských a arménskych úradov ustúpiť zo svojich maximalistických požiadaviek, už a priori znemožnili akékoľvek spolužitie Arménov a Azerbajdžancov bez silného medzinárodného dohľadu.
Tragédiou celého regiónu je skutočnosť, že pod ťarchou historických krívd, nespravodlivostí a strachov, v kombinácii so skorumpovanými elitami vždy pripravenými tieto emócie zneužiť vo svoj prospech, sa miestne konflikty stávajú hrou s nulovým súčtom. V tej víťaz berie všetko a porazený nič.
Miestni obyvatelia túto realitu, na rozdiel od väčšiny cudzincov, veľmi dobre chápu. Keď som Náhorný Karabach pred takmer desiatimi rokmi navštívil, opýtal som sa svojho domáceho, či mali karabašskí Arméni také zlé vzťahy úplne so všetkými azerbajdžanskými susedmi, keď ich po víťazstve do jedného vyhnali. Odpovedal mi: „Samozrejme, že nie. Do vojny sme s mnohými dobre vychádzali a priatelili sme sa. Po vojne sme ich však museli vyhnať všetkých.“ Na otázku prečo mi povedal, že ak by tak neurobili, Azerbajdžanci by po rokoch mohli zosilnieť, povstať a za pomoci azerbajdžanskej armády ich poraziť a všetkých Arménov pozabíjať alebo vyhnať. „Nebolo to nutne osobné, ale v určitom momente sa konflikt dostal do štádia buď my, alebo oni,“ dodal na záver. Miestni Arméni aj Azerbajdžanci tak pravidlá konfliktu dobre poznali a vždy vedeli, že sa hrá o prežitie alebo úplnú likvidáciu. Na Kaukaze dodnes platí Vae Victis – beda porazeným.
Exodus civilistov zo Stepanakertu v Náhornom Karabachu. Zdroj: Facebook
Koniec a večný návrat toho istého
Dá sa predpokladať, že neinformovanej verejnosti bude etnická čistka arménskeho obyvateľstva Náhorného Karabachu prezentovaná ako dobrovoľný odchod. Ide o naratív, ktorý vyhovuje nielen Azerbajdžanu, ale aj Rusku a Západu. Bez Arménov v regióne, sa ani Rusko a ani Západ – cynicky povedané – nebudú musieť obávať, že Azerbajdžan bude porušovať ich základné ľudské práva a vrhať tak tieň na ich lukratívne ekonomické väzby s Alijevovým režimom.
Indiferentný postoj Ruska, Západu a medzinárodného spoločenstva ako takého k osudu Arménov v Náhornom Karabachu priviedol k tomu, že po roku 2020 bola premrhaná možnosť pre ukončenie kolobehu násilia v tomto ťažko skúšanom regióne.
Ak nás však dejiny Kaukazu niečomu učia, tak tomu, že konečné víťazstvá bývajú zriedkavo konečné. Ten, kto dnes vyháňa svojho suseda z jeho domu, ním môže byť o niekoľko rokov alebo desaťročí sám vyhnaný z toho svojho.
Záujemcom, ktorí by si chceli pozrieť video z regiónu, pripájam pár linkov zo siete X:
Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.
Začať diskutovať
Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.
Všetky komentáre 0
Zaregistrujte sa
Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.
