Hlava komunikačného oddelenia gruzínskej pravoslávnej cirkvi Andria Džaghmaidze v rozhovore pre miestny portál Tabula.ge potvrdil, že na ikone je zobrazený bývalý sovietsky vodca. Zdôraznil však, že ikona je zasvätená Matrone moskovskej – svätej ruskej pravoslávnej cirkvi z 20. storočia. „Ak je na ikone svätého Juraja vyobrazený Dioklecián, neznamená to, že ide o ikonu Diokleciána,“ zdôraznil. Dodal, že ikona je v chráme už niekoľko mesiacov, ale tému niekto „účelovo vytiahol“ až počas osláv pravoslávnych Vianoc.
Už nasledujúci deň 7. decembra sa ako donor ikony prihlásil Davit Tarchan-Mouravi. Rodina Tarchan-Mouraviovcov patrí medzi najstaršie aristokratické rody v krajine. Svoj pôvod odvodzuje od dvoch rodov. Prvým je dynastia Šamchalovovcov, ktorá po mnohé stáročia vládla Tarkijskému Šamchalátu v Dagestane (vplyvný štátny útvar Kumykov). Druhým je gruzínsky rod Saakadzeovcov, z ktorého pochádza jedna z najvýraznejších osobností gruzínskeho ranného novoveku Giorgi Saakadze – prezívaný veľký mouravi (mouravi bola historická gruzínska dvorná pozícia zodpovedajúca európskemu senešalovi).
Davit Tarchan-Mouravi, najvýraznejší súčasný predstaviteľ rodu, je spoluzakladateľom Aliancie Patriotov. Niekdajšia parlamentná strana sa prezentuje ako euroskeptické a turkofóbne zoskupenie, avšak v mnohých smeroch verbálne a ideologicky inklinuje k Rusku.
Tarchan-Mouravi pre miestne médiá uviedol, že ikona zobrazuje stretnutie svätej Matrony moskovskej so Stalinom. Sovietsky líder údajne u svätice hľadal radu počas druhej svetovej vojny. Tarchan-Mouravi sa odvolával na životopisca svätej Matrony. Podľa gruzínskeho Pravoslávneho kresťanského teologického centra svätého Pavla však neexistujú žiadne dôkazy o tom, že Stalin a svätá Matrona sa niekedy skutočne stretli.
Modrá farba, koženkové bundy a vysoká škola „trollingu“
V utorok zverejnila na sociálnej sieti Facebook gruzínska aktivistka Nata Peradzeová zábery ikony svätej Matrony zabrýzganej modrou farbou. Hoci Petradzeová sa k zafarbeniu ikony verejne neprihlásila, v komentároch svoju účasť na akte nepriamo potvrdila. Už v stredu v danej veci gruzínske ministerstvo vnútra začalo vyšetrovanie.
Reakcia druhej strany na seba nedala dlho čakať. V stredu poobede obkľúčil Petradzeovej dom v Tbilisi dav pozostávajúci z niekoľkých stoviek príslušníkov proruského hnutia Alt Info a kňazov. Masa ľudí bola prevažne odetá v čiernych, často koženkových, bundách. Toto oblečenie je charakteristickým znakom takzvaných dzveli bičebi – teda „starých chalanov“, čo je pojem označujúci veľmi špecifický miestny ekvivalent ruských a ukrajinských gopnikov. Ide tiež o bežný odev príslušníkov konzervatívnych a proruských hnutí.
Dav Petradzovú častoval vulgarizmami, pričom jeho lídri sa obrátili na ministerstvo vnútra, aby aktivistku stíhalo za vážnejší prečin „nezákonného zasahovania do vykonávania náboženských obradov“. Petradzeová v rovnakom čase na sociálnych sieťach zdieľala screenshoty vyhrážok, ktoré jej odporcovia adresovali s tým, že už sa vo veci obrátila na zodpovedné orgány.
Gruzínska pravoslávna cirkev, ktorá je okrem iného známa tým, že s aktivistami a odporcami nevyjednáva, ale sa im vysmieva, medzitým nezaháľala. Kontroverznú ikonu očistila a následne ju umiestnila na omnoho prominentnejšie miesto v katedrále. Každopádne gruzínska pravoslávna cirkev je vnútorne názorovo rôznorodá, preto v prípade môžu nastať ešte ďalšie obraty.
Ruské vplyvové operácie, miestny komunistický folklór a Stalinov gombík
Viacerí miestni aktivisti a médiá prišli s tézou o tom, že celý škandál je len ruskou vplyvovou operáciou. S odvolaním sa na výsledky výskumu Holandského inštitútu pre multistranovú demokraciu zdôrazňujú, že režim ruského prezidenta Vladimira Putina sa snaží systematicky vykresľovať Stalina ako „pobožného muža“. Situáciu chápu tak, že Rusko importuje tento naratív prostredníctvom miestnej pravoslávnej cirkvi do Gruzínska s cieľom ovplyvňovať vo svoj prospech mienku miestneho, prevažne stále konzervatívneho a pobožného obyvateľstva.
Je pravda, že gruzínska a ruská pravoslávna cirkev sú si aj napriek politickým konfliktom a vojne medzi Ruskom a Gruzínskom stále blízke. Táto skutočnosť sa neprejavuje len v tom, že veľká časť vysokopostavených pravoslávnych duchovných sa chodí vzdelávať do Ruska, ale aj v tom, že Ruská pravoslávna cirkev neuznáva autokefáliu juhoosetskej a abcházskej pravoslávnej cirkvi. Obe teritória považuje aj naďalej za cirkevne podriadené gruzínskej pravoslávnej cirkvi. Predstava Stalina ako hlboko pobožného vodcu však aj napriek tejto skutočnosti a tvrdeniam niektorých médií nie je ruským importom. Jej pôvod treba skôr hľadať v miestnom gruzínskom „komunistickom folklóre“.
Počas rokov života v Stalinovom rodnom meste Gori som mal možnosť stráviť nejaký čas aj medzi miestnymi stalinistami. Pre Slovákov ťažko pochopiteľná predstava bývalého sovietskeho lídra ako ochrancu cirkvi a hlboko pobožného človeka je u nich hlboko zakorenená. Okrem iného vychádza zo skutočnosti, že práve Stalin po vyše sto rokoch obnovil nezávislosť gruzínskej pravoslávnej cirkvi od ruskej a vrátil Gruzíncom vlastného patriarchu.
Postoj miestnych komunistov k Stalinovi a viere dobre ilustruje jedna anekdota, ktorú mi pred dvoma rokmi povedali v centrále jednej z miestnych stalinistických asociácií v Gori. „Jedného dňa, keď Stalin vychádzal zo svojej rezidencie, zbadal ho Beria, ako sa pri dverách prežehnal. Beriovi táto príhoda celý deň vŕtala v hlave a podvečer sa generalissima opýtal, či sa skutočne prežehnáva. Ten mu odpovedal: ‘Nie. Ale niekoľkokrát denne si pravou rukou s troma zovretými prstami kontrolujem najprv či mám čiapku, potom či mám zapnutý stredný gombík na kabáte a potom presne v tomto poradí najprv pravý náplecník a potom ľavý.‘.“
