Zlomom bola akcia Rozuzlenie. Alebo prečo je dobre, že dnes zanikol ÚŠP

Dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského Eduard Burda v deň zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry opisuje, prečo zmenil názor a od istého momentu podporoval zrušenie ÚŠP. A to napriek tomu, že pôvodne práve on oficiálne navrhol Daniela Lipšica za špeciálneho prokurátora a verejne tvrdil, že pozitíva z fungovania ÚŠP prevažujú nad negatívami.

Overtúra

Dnes, 20. marca 2024, zaniká Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR. Na prelome rokov vrcholil na túto tému politický, mediálny a čiastočne občiansky zápas, ktorý sa neskôr rozriedil v paľbe proti posilňovaniu princípov právneho štátu humanizáciou trestného práva.

Keď sa však ešte pozornosť sústreďovala na ÚŠP, bol som častým terčom mediálneho pohonu jej zástancov a to najmä z kombinácie dvoch dôvodov. Po prvé, ako prvý som verejne priznal moje odborné odporučenie Ministerstvu spravodlivosti SR ÚŠP zrušiť. Po druhé, pre niekoho to bolo zvlášť nepríjemné, keďže mojím prostredníctvom Právnická fakulta UK navrhla Daniela Lipšica do funkcie špeciálneho prokurátora.

Preto som bol zástancami tohto úradu a tejto osoby označovaný za oportunistu.

Predchádzajúcich dva a štvrť roka mojich vyjadrení, počas ktorých som verejne odborne a zdôvodnene kritizoval ÚŠP a jej podliehajúcu policajnú zložku NAKA, vrátane stupňovania tejto kritiky z dôvodu podľa mňa zostrujúcich sa nezákonností, ktoré produkovali tieto inštitúcie, bolo relativizovaných tvrdeniami, že som svoje názory nezdôvodnil. S tým nesúhlasím, pretože moje výroky som vždy podporoval vymedzením konkrétnych nezákonností a nesprávnych postupov.

Faktom však je, že ešte na prelome júna a júla 2023 som sa pre reláciu RTVS Reportéri vyjadril, že pozitíva ÚŠP prevažujú nad negatívami ÚŠP. Tento názor som zmenil na základe – podľa mňa bezprecedentného – trestného konania, ktoré začalo v auguste 2023, známeho pod krycím názvom Rozuzlenie (to, ktoré na evidentne politicky angažovanej tlačovke prezentoval vtedajší policajný prezident Štefan Hamran a na základe ktorého som pre Štandard napísal, že po tomto výkone, by mal zo svojej pozície abdikovať), ktoré podľa mňa slúžilo na likvidáciu vyšetrovania podozrení manipulácie trestných konaní pod gesciou ÚŠP a na základe následného pokusu o „zabetónovanie“ osôb obvinených z tejto manipulácie, tzv. „čurillovcov“, na svojich pozíciách. Kombináciou týchto dvoch skutočností som dospel k presvedčeniu, táto skupina ľudí na NAKA a ÚŠP bude robiť všetko preto, aby sme sa pravdu o podozreniach z manipulácií trestných konaní nikdy nedozvedeli, čomu výrazne napomáha existencia ÚŠP ako osobitného orgánu s uzavretými právomocami v rámci systému prokuratúry, ktorý je navyše v rámci európskeho právneho priestoru do značnej miery anomáliou.

Akciu Rozuzlenie som popísal ako obvinenie z toho, že niekto si vykonával svoju právomoc a pred to sa dopísala vetička typu, že to robil s úmyslom diskreditovať prebiehajúce trestné konania. Takéto obvinenie samo osebe je absurdné, pretože ak niekto poctivo preveroval a vyšetroval podozrenia z možných manipulácií trestných konaní, je to záslužná činnosť, boj proti zločinnosti a to aj v prípade, že by sa neskôr ukázalo, že sa v tomto mýlil. A pre trestnosť by musel byť jednoznačne preukázaný úmysel nepravdivo diskreditovať prebiehajúce trestné konania, nie je predsa trestné snažiť sa dokázať páchanie trestného činu a následne o výsledkoch, čo aj čiastkových nejakým spôsobom informovať verejnosť. V opačnom prípade by bola, nadnesene povedané, zločineckou skupinou aj redakcia Denníka N, ktorý pravidelne prinášal rôzne čiastkové informácie a ich interpretácie z rôznych vyšetrovaní.

Dovoľte mi však na tomto mieste poukázať trochu podrobnejšie na najpodstatnejšie pochybenia uznesenia o začatí trestného konania a o vznesení obvinenia v akcii Rozuzlenie, v ktorej boli za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 196 Trestného zákona a za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona obvinené viaceré osoby (niektoré aj za zločin marenia spravodlivosti) vrátane dvoch riaditeľov Slovenskej informačnej služby – Vladimíra Pčolinského a Michala Aláča.

Samozrejme, uznesenie má 48 strán a podrobná analýza by si vyžiadala niekoľko stostranový text, ktorý by asi okrem zainteresovaných nikoho nezaujímal. Preto musím ostať v určitej miere zovšeobecnenia a výberu najpodivuhodnejších pasáží. Nerobím si nárok na to, že jedine moja interpretácia by bola správna, mojím cieľom je podrobnejšie oboznámiť verejnosť s dôvodmi, prečo som ja osobne dospel k záveru o potrebe zrušenia ÚŠP.

Tento myšlienkový pochod doplním aj o neskorší výsluch pána Jána Čurillu a o februárové rozhodnutie podľa § 363 Trestného poriadku, podľa ktorého bolo v celom rozsahu zrušené vznesené obvinenie jednému z obvinených Martinovi Ciriakovi. Tu pripomínam, že vzhľadom na uzavretosť kompetencií ÚŠP až na základe § 363 Trestného poriadku mohla byť prvýkrát v danom trestnom konaní posúdená dôvodnosť vznesenia obvinenia niekým iným, než osobami, ktoré podliehali Danielovi Lipšicovi. Preto snahy z nedávnej minulosti o obmedzenie kompetencií generálneho prokurátora podľa § 363 TP osobne považujem za snahu o obmedzenie kontroly ÚŠP, pričom v trestnom konaní nemôže existovať zložka rozhodujúca na prvom stupni, ktorá nie je reálne skontrolovateľná a jej rozhodnutia nie je možné zvrátiť. Teda môže, v policajnom štáte.

Materiály, z ktorých som vychádzal, kolujú v internetovom priestore, kto si chce overiť dôvodnosť mojich osobných názorov na danú problematiku, nech sa páči.

„Deravý“ skutok

Každé rozhodnutie sa delí na tri základné časti, výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Výrok v prípade uznesenia o vznesení obvinenia obsahuje vznesenie obvinenia z trestného činu alebo trestných činov konkrétnym osobám s uvedením presnej právnej kvalifikácie a presného popisu skutku tak, aby z toho popisu bol zrejmý skutkový dej, ktorý sa kladie za vinu, presný a nezameniteľný s iným skutkom. Opis skutku teda nemôže byť len vo všeobecnej rovine, to by znamenalo nejasnosť, neurčitosť skutku a teda jeho nepostihnuteľnosť (uvedené sa nevzťahuje na štáty typu KĽDR).

Posúďte sami, ako bol vymedzený skutok uvedený pod bodom I. kvalifikovaný ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 196 Trestného zákona, citujem:

„I. najneskôr od roku 2016 až minimálne do mesiaca september roku 2021 sa sformovala, existovala a pôsobila najmä v Bratislave, v prostredí silových a bezpečnostných zložiek Slovenskej republiky, skupina osôb riadená obvineným JUDr. Petrom KOŠČOM s prezývkou „pán X“, ktorý bol osobou stojacou mimo bezpečnostných zložiek, s vplyvom Ing. Vladimíra PČOLINSKÉHO od roku 2020, ktorému boli na druhej, podriadenej úrovni skupiny zaviazaní a plnili jeho príkazy viacerí (minimálne traja) vysokí funkcionári štátnych orgánov, a to Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“), Policajného zboru SR (ďalej len „PZ“) a národného bezpečnostného úradu SR (ďalej len „NBÚ“), a v ďalšej najnižšej úrovni tohto spoločenstva pôsobili im podriadení pracovníci týchto štátnych orgánov – a to nimi vykonávanou nelegálnou činnosťou v prospech obvineného JUDr. Petra KOŠČA, ako aj v prospech jednotlivých členov skupiny na rôznych úrovniach, kedy členovia tejto skupiny nevykonávali svoju činnosť vo verejnom záujme, ale v záujme členov danej skupiny, pričom takto sformulované zoskupenie osôb sa v presne nezistenom čase, na prelome rokov 2020 – 2021 aktivizovalo, najneskôr po zistení, že minimálne JUDr. Ľudovít Makó, Ing. Bernard Slobodník, JUDr. Boris Beňa a Peter Petrov postupne spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) vo viacerých, v tom čase prebiehajúcich trestných konaniach tým spôsobom, že z riadiacej úrovne tohto spoločenstva boli na nižšie postavené články prenášané úlohy smerujúce k páchaniu minimálne zločinov Marenie spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c), písm. d) Trestného zákona, s poukázaním na § 140 písm. c) Trestného zákona a zločinu Zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona, s poukázaním na § 140 písm. c) Trestného zákona, za účelom sťaženia alebo zmarenia vyšetrovaní korupčných trestných činov, z ktorých boli vtedy podozriví JUDr. Peter KOŠČ a Ing. Vladimír PČOLINSKÝ, a iných súvisiacich konaní vyšetrovaných na národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru (ďalej len „NAKA P PZ“) pracovnou skupinou „Očistec“, s cieľom vytvorenia dojmu systémového zlyhávania zákonného vedenia trestných konaní manipuláciou výpovedí svedkov, v snahe vytvoriť podmienky pre uniknutie JUDr. Petra KOŠČA a Ing. Vladimíra PČOLINSKÉHO spod zákonného riešenia ich trestných vecí, a to minimálne v ich trestných konaniach,“ koniec citácie – nasledujú označenia trestných konaní.

Pokračovanie citácie:

„ (…) za týmto účelom členovia skupiny podriadení JUDr. Petrovi KOŠČOVI a Ing. Vladimírovi PČOLINSKÉMU, zastávajúcemu v období od 15. 04. 2020 do 18. 03. 2021 funkciu riaditeľa SIS, minimálne JUDr. Michal ALAČ, v tom čase v postavení námestníka riaditeľa SIS a v období od 06. 05. 2021 do súčasnosti zastávajúci funkciu riaditeľa SIS, Mgr. Ján KAĽAVSKÝ, v tom čase v postavení policajta NAKA P PZ s miestom výkonu štátnej služby Bratislava od 15. 02. 2017, v období od 01. 07. 2020 do 01. 09. 2020 povereného zastupovaním dočasne neobsadenej riadiacej funkcie vedúci 2. operatívneho oddelenia, odboru Bratislava, NAKA P PZ a Mgr. Martin CIRIAK, v tom čase v postavení príslušníka SIS, v úmysle mariť vyšetrovanie podozrení smerujúcich nielen voči niektorým z nich, ale aj voči osobám, s ktorými boli súkromne, pracovne či inak prepojení, konali v rozpore s ustanovením § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície, kedy členovia skupiny a iné osoby podporujúce túto skupinu pripravovali diskreditáciu osôb s postavením OČTK, ako aj na iných pozíciách v štátnych orgánoch, a to spôsobom vytvárania, zabezpečovania značne skreslených alebo celkom vymyslených informácií, ktoré následne koordinovane zhromažďovali, následne časť takto vytvorených a zhromaždených informácií odstúpili „oprávneným príjemcom“ ako výsledok služobnej činnosti SIS, aby aj zneužitím svojho postavenia vytvorili podmienky spôsobilé navodiť dojem páchania trestnej alebo inej protiprávnej činnosti osobami, ktoré boli cieľom diskreditácie členmi skupiny, s úmyslom iniciovať voči týmto osobám rôzne trestnoprávne alebo iné konania s personálnym dosahom tak, aby zabránili týmto osobám vykonávať služobné a iné úkony v neprospech členov skupiny: (…),“ koniec citácie.

Všimnite si, že daný skutok je naformulovaný veľmi všeobecne, čo je neprípustné, pretože skutok musí byť opísaný tak, aby z neho bolo jasné konkrétne konanie, ktoré sa kladie za vinu, pretože konanie je povinný znak trestného činu. V tomto prípade vôbec nie je jasné, akým spôsobom mala byť zločinecká skupina založená, a vôbec nie je jasné, ako sa mala správať, teda kedy a ako mala vytvárať, zabezpečovať značne skreslené alebo celkom vymyslené informácie, ktoré mala koordinovane zhromažďovať a následne odstúpiť „oprávneným príjemcom“ ako výsledok služobnej činnosti SIS.

Proti všeobecným tvrdeniam sa prakticky ani nedá brániť, pretože konkrétnosti vedia byť predmetom dokazovania, všeobecné konštatácie, ktoré nie sú podložené faktami, len ťažko. Preto takto formulovaný skutok ani náhodou nemôže byť skutkom, ktorý by spĺňal akúkoľvek skutkovú podstatu trestného činu. Dokonca nemá žiadnu právnu hodnotu, a preto jeho považovanie za skutok, ktorý by mal odôvodňovať vznesenie obvinenia ja považujem buď za hrubú nekompetentnosť hraničiacu so schopnosťou vykonávať svoju činnosť, alebo za zlý úmysel.

Z priestorových dôvodov nebudem na tomto mieste bližšie špecifikovať ďalšie skutky, ktoré sú uvedené v uznesení o vznesení obvinenia pod bodom II. a III., ich hodnota je však blízka tomu, ako je naformulovaný prvý skutok, konkrétnosti sú však len v častiach rozhovorov z informačno-technických prostriedkov Úradu inšpekčnej služby medzi Jánom Káľavským a Romanom Stašom a medzi Jánom Káľavským a Jánom Čurillom, z ktorých však žiadny trestnoprávne relevantný skutok pre údajnú zločineckú skupinu nevyplýva a v bode III. sa za trestný čin považuje pokus o lokalizáciu a kontakt s jednou osobou, čo je opäť absurdné.

V odôvodnení uznesenia podľa § 363 Trestného poriadku, ktorým boli Martinovi Ciriakovi zrušené dané obvinenia sa na str. 15 okrem iného píše, citujem:

„Opis skutku tak, ako je naformulovaný v bode I. je neurčitý, nejasný a zmätočný, nezodpovedajúci podmienkam vyplývajúcim z ustanovenia § 206 ods. 3 Trestného poriadku, nakoľko neobsahuje všetky skutkové okolnosti podstatné pre právne posúdenie veci v kontexte zákonných znakov trestného činu, ohľadom ktorého sa trestné konanie vedie a ktoré zároveň charakterizuje skutkový dej.“

Tieto závery musia mať skôr či neskôr platnosť pre všetkých obvinených v danej veci. Takže momentálne je zákonným spôsobom potvrdené, že som mal pri hodnotení tohto obvinenia ako nedôvodného pravdu.

Odôvodnenie ako susedské ohováranie pri plote

Odôvodnenie rozhodnutia vo všeobecnosti slúži na presvedčivé zdokumentovanie dôkazov, o ktoré sa opiera výrok rozhodnutia, a ich aplikáciu na skutkový dej a jej prepojenie s právnou kvalifikáciou – teda ako sa daný skutok právne posudzuje. Nedostatočne odôvodnené rozhodnutie predstavuje tzv. arbitrárne rozhodnutie, teda rozhodnutie, ktoré sa nedá spätne verifikovať, pretože z odôvodnenia nevyplýva opodstatnenosť výroku. Arbitrárne rozhodnutie je teda nezákonné. Nedostatočné dôkazy predstavujú arbitrárnosť, a teda nezákonnosť rozhodnutia.

No a presne takéto, arbitrárne a nezákonné, je z môjho pohľadu rozhodnutie v kauze Rozuzlenie.

Dôkazy, ktoré sú vydávané za relevantné, spočívajú prevažne vo vzájomne sa dopĺňajúcich výpovediach údajných poškodených – teda policajtov, ktorí sami boli obvinení z trestnej činnosti z hľadiska manipulácie trestných konaní a výpovediach kajúcnikov, na základe výpovedi ktorých títo policajti vystavali svoje predchádzajúce prípady. Veľa týchto výpovedí sa pritom odvoláva len na všeobecné informácie o tom, že mala byť pripravovaná diskreditácia týchto policajtov z prostredia Slovenskej informačnej služby, pričom neustále hovorili o tzv. operatívnych informáciách, teda informáciách, ktoré majú slúžiť ako podklad pre prácu vyšetrovateľov, ale ešte sa musia realizovať ako dôkazy. Ale stále vo všeobecnej rovine.

A keď sa aj objavili trocha konkrétnejšie informácie, tie konkrétnosti sa týkali skôr vzťahu medzi jednotlivými osobami než toho, že by tieto osoby mali vykonať nejaký konkrétny čin, ktorý by sa dal chápať ako trestný čin zameraný na nepravdivú diskreditáciu trestných konaní. Napríklad na str. 14 sa objavuje ako dôkaz informácia z výsluchu Jána Čurillu, ktorá krásne dokumentuje, v akom duchu sa nesie odôvodnenie Rozuzlenia, citujem:

„(…) som obdržal informáciu z prostredia SIS, že potom, čo začal spolupracovať s OČTK Peter Petrov, tak SIS začala túto osobu monitorovať s tým, že ich prvoradým cieľom bolo túto osobu urobiť nedôveryhodnou, aby mohlo dôjsť k zmanipulovaniu vyšetrovaní vedených v rámci pracovnej skupiny Očistec,“ koniec citácie.

Všeobecná informácia, však? Asi tak, ako keď sa dvaja susedia rozprávajú cez plot a jeden hovorí druhému, že počul, že tretí sused podvádza svoju manželku, ale viac o tom nevie, ale určite to tak musí byť.

Celkovo je veľmi zaujímavé čítanie aj zápisnica z výsluchu Jána Čurillu trvajúceho vyše jedenásť hodín, ktorý bol realizovaný až po vznesení obvinenia a ktorý je krásnym obrazom všeobecných tvrdení bez konkrétnych údajov a tých pár konkrétností, ktoré obsahuje, vraj pochádza z neformálnych informácií od kajúcnikov získaných mimo procesných úkonov, čo je pri vyšetrovateľovi samo osebe veľmi čudné tvrdenie.

Hlavným problémom odôvodnenia uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia v kauze Rozuzlenie sú dôkazné prostriedky postavené na výpovediach kajúcnikov a vyšetrovateľov, ktorých sa týkajú. To je v príkrom protiklade práve s trestným konaním vedeným proti tzv. skupine čurillovcov pre podozrenie z manipulácie trestných konaní. Zatiaľ čo v Rozuzlení je to o dojmoch, pocitoch a neoverených operatívnych informáciách, v prípade vyšetrovania čurillovcov sú to aj informačno-technické prostriedky a nahrávky ich samotných. A aj keď tu je, samozrejme, zo strany obhajoby čurillovcov snaha o vylúčenie týchto nahrávok ako zákonných dôkazov (osobne na nich nič protizákonného nevidím), ten obsah nedokážu vyvrátiť a svedčí sám za seba. A nie v ich prospech. Pochopiteľne, musí ísť o autentický obsah nahrávok, nie o skrátené verzie, ani o prepisy.     

Epilóg

Celá kauza Rozuzlenie vo mne vzbudzuje pocit zúfalej snahy osôb, ktoré hrubo zneužívali zákon a prostriedky trestného práva na kriminalizáciu osôb bez dostatočných dôkazov, snahy o zametenie stôp a zastrašenie všetkých, ktorí sa túto ich činnosť snažili odhaliť. Či už o zastrašenie priamo obvinených, alebo tých ďalších, ktorí na to poukazovali (v tejto súvislosti je dobré prečítať si už spomínaný výsluch Jána Čurillu). A Daniel Lipšic a viacerí ďalší prokurátori ÚŠP takéto postupy, ako reprezentuje akcia Rozuzlenie, podporovali a sami častokrát používali, respektíve boli používané vo veciach pod ich dozorom (nečinili tak všetci prokurátori ÚŠP). Zároveň riadne opravné prostriedky sa realizovali iba v rámci ÚŠP a keď Generálna prokuratúra SR použila ustanovenie § 363 Trestného poriadku a v súlade so zákonom rozhodla o nezákonnosti postupov vo veciach pod dozorom ÚŠP, Daniel Lipšic a spol. verejne protestovali, čo si to generálna prokuratúra dovoľuje. A to je neprípustné.

Preto je dobré, že Úrad špeciálnej prokuratúry dnes zanikol, väčšina vecí prešla na krajské prokuratúry a do budúcnosti verím, že všetky veci budú riešené na krajských prokuratúrach tak, aby o opravných prostriedkoch bolo rozhodované transparentne, nie pod jednou strechou (súčasný stav s časťou agendy ÚŠP na GP si vyžiadal stav dohliadnutia na niektoré prípady pôvodnými prokurátormi ÚŠP, vnímam ho ako určité prechodné obdobie).

Keď som sa pred časom pýtal jedného advokáta, ako je možné, že na Slovensku elitní vyšetrovatelia a elitní prokurátori zrazu prišli s takýmito nedôveryhodnými metódami vyšetrovania a dokazovania, pri ktorých je často konštatovaná nezákonnosť alebo aspoň vzbudzujú dôvodné obavy z nezákonnosti, odpovedal mi: „Ale oni s tým neprišli odrazu, trvá to tu už celé roky, akurát sa to týkalo násilných mafiánskych skupín, takže keď sme na to upozorňovali, všetci ste nad tým len mávli rukou.“

Koniec-koncov Daniel Lipšic opakovane tvrdil, že sa tu nedeje nič, čo by sa nedialo aj predtým. Veru, musím priznať, že mi tiež istý čas trvalo, kým som týmto vyjadreniam, zväčša obhajcov, začal venovať náležitú pozornosť.

A čo z toho vyplýva?

Možno to, že ak sme nezákonnosti trpeli doteraz, mali by sme ich trpieť aj naďalej, prípadne sa tváriť, že neexistujú? Alebo to, že ak sa nezákonnosti dejú pravým mafiánom a je to v poriadku, následne sa budú diať ľuďom, pri ktorých existuje časť verejnej mienky o ich prospechárstve, potom tým, ktorí sú politicky nepohodlní, a napokon možno tým, ktorí sa nepodriadia všeobecnému tlaku o pravde, ale napríklad budú vychovávať svoje deti v súlade so svojím presvedčením?

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.