Zatiaľ čo kedysi tvorili slovenskí kresťania jadro prakticky v každej oblasti života, v súčasnosti to už platí málokde. Utečenecká kríza nám však ukázala, že v oblasti charity kresťania stále patria k najužšej špičke.
Vojna na Ukrajine vypukla 24. februára, vo štvrtok nadránom. Prví ľudia, ktorí potrebovali pomoc, prešli hranicou v Ubli v ten istý deň zhruba okolo desiatej dopoludnia. Uvedomil som si to, keď žena s tromi malými deťmi sediaca na chodníku neďaleko štátnej hranice prosila okolostojacich o vodu.
Zhruba v tom istom čase už v Poprade štartovala dodávka Spišskej katolíckej charity s tromi ľuďmi, ktorí rýchlo zbalili najzákladnejšie potraviny, vodu a kávovar a vyrazila na hranicu. Popoludní už na prvom parkovisku za hranicou stála biela dodávka s dvomi ľuďmi – Tonym Fričom a kňazom Vladislavom Sanigom. Situáciu na ostatných prechodoch zatiaľ obhliadal a koordinoval ich šéf Pavol Vilček.
Čosi podobné ako v Ubli medzitým prebiehalo aj na ostatných hraničných priechodoch. V Slemenciach a Vyšnom Nemeckom postupne zakotvila Košická arcidiecézna charita, Gréckokatolícka charita, Spišská katolícka charita, Maltézski rytieri, aktivity slovenských evanjelikov či Komunity sv. Egídia.
Nezanedbateľnú pomoc však poskytovali aj mieste farské charity, kňazi z blízkeho okolia či seminaristi. Na hraničné prechody následne prišlo viacero rehoľných sestier, ktoré ovládajú ruský, prípadne ukrajinský jazyk a ktoré v matkách s deťmi vzbudzujú prirodzenú dôveru.
Ubytovanie utečencom poskytujú všetky farské charity v okolí, na „utečenecké tábory“ sa premenili mládežnícke centrá vo Vysokej na Uhom a v Juskovej Voli. Pomocnú ruku ako dobrovoľníci priamo na hranici poskytli aj dvaja biskupi – Cyril Vasiľ a Jozef Haľko. Pre človeka, ktorý uteká pred vojnou, bolo prijatie a pohár s teplým čajom od biskupa obzvlášť silným gestom.
Navyše, po tom, čo katolícka charita ako tak zastabilizovala situáciu na slovenskej strane hranice, preskúmala aj ukrajinskú stranu a začala pomáhať aj tam. Vďaka tejto pomoci prišlo na Zakarpatskú Ukrajinu zo Slovenska množstvo jedla, hygienických a zdravotníckych potrieb, pohonných hmôt.
A všetci dobre vieme, že rôzne kresťanské, nielen charitatívne organizácie, teraz pomáhajú po celom Slovensku, od Vyšného Nemeckého, cez Košice, po Bratislavu. Bez nich všetkých by pomoc utečencom prišla neskôr a bola by vo výrazne menšej miere. Ktovie, či by sme tu už kvôli tým 200-tisíc utečencom, ktorí prešli našu hranicu, nemali menšiu humanitárnu katastrofu.
Samozrejme, okrem kresťanských organizácií výrazne pomáhajú aj samosprávy, sekulárne charity a pomaly sa zapája aj štát. Ale katolíci vďaka svojmu prístupu ukázali, že v oblasti charitatívnej práce stále patria medzi slovenskú špičku. Že sú v nej nezastupiteľní a ťahajú ju v prvej línii. Kedysi mali u nás katolíci takéto postavenie takmer v každej sfére v spoločnosti. Dnes sa zdá, že jednou z posledných bášt je práve charita.
Práve vďaka nej Slovensko môže vidieť, že tunajší kresťania nie sú pokrytci, ktorí vodu kážu a víno pijú, že nie sú niekým, kto sa bojí zašpiniť si ruky pri práci. Naopak, svojím prístupom vydávajú silné svedectvo aj o svojej viere. A nosením znaku kríža na svojich vestách možno dávajú aj ostatným príklad, že kresťanstvo nepatrí len do kostola a že za vieru sa netreba hanbiť, že viera pomáha.
Kiež by kresťania na Slovensku našli takúto odvahu aj v ostatných oblastiach spoločenského života.