Brutalmania, voľné pokračovanie knihy Please No Disco Tonight

Všetko ustálené a monotónne raz zmenila nejaká banda chlapíkov zo západu, ktorá si v podzemí prenajala podobnú kobku, ako bola tá moja. Dostali sa sem pomocou strihu, spoza mora, odkiaľ už roky nikto nepriplával.

Kedysi dávno, s pokračujúcou zmenou podnebia, sa zvýšili hladiny svetových oceánov. Mesto pod Furčou, ktorého meno si už nik nepamätal, tak zaplavilo more.

Množstvo nových nepredstaviteľných problémov zapríčinilo, že systém zlyhal. V období chaosu prevzal dočasne vládu nad Furčou záhadný gróf Monte Ancikristo a už sa jej nikdy nevzdal. Postupne sa mu podarilo nastoliť akýsi improvizovaný chod spoločnosti.

Ja som sa sem dostal mnoho rokov po spomínaných udalostiach ako kapitán pirátskej lode, z ktorej sa mi podarilo potichu zmiznúť a ešte aj ukradnúť nejaké cennosti. Nebolo to zadarmo. Minulosť a posádku som ponechal ich osudu.

Tých troch som od začiatku neznášal, ale bolo to vytrhnutie z nudy. Správali sa hlučne, takže som sa o nich postupne všetko dozvedel. Len jedno nie. Kam až siahali korene tohto tajuplného spolku. Hovorili si Papa Karaho, Vojak ve Flandrech a Kubista Schultz.

Tá trojica bola okrem iného kapela, ktorá nebrala nič vážne. Najviac rečí mal Papa Karaho. Ten často celé hodiny vykladal svoje úvahy aj do mikrofónu cez efekt, ktorý vytvoril hlas malého, škodoradostného a drzého chlapca. Dozvedel som sa, že sú banda chlapíkov zo západu, ktorá podporuje len a iba brutal. Ich banda má názov Brutalmania. Vymýšľal si vlastné príbehy, všetko zosmiešňoval a rád používal slovné hračky. Zvyšok kapely sa niekedy bez prestávky rehotal. A ja tiež.

Cez múry som tlmene počúval aj ten neľudský rachot a rev. Volali to death metal. Z ďalekých krajín som si matne pamätal, že hudba je niečo pestré a melodické. Ale toto… bolo to ako dúha bez farieb. Každopádne niečo nevídané. Songy si nahrávali na kazety a šírili ich ďalej. Po niekoľkých týždňoch to prilákalo prvých prívržencov, ktorí tam aj prespávali. Občas sa k nim pridali nájomníci podzemia, ktorých si Papa Karaho získal priateľskou povahou a rečníckymi vystúpeniami. Prišli, pretože vedeli, že sa budú popíjať Jedwein a Milujed.

 „Čo sa týka textov, je tu určitá vec búšiaca do nás lenivými rytmami, zvaná irónia. Tí, ktorí nás počúvajú, sa na to môžu dívať rôzne, ale my sme len ľudia s čiernymi okuliarmi. Pri ich písaní sa vždy nasmejeme,“ vysvetľoval Papa Karaho.

Ich tvorbe som nerozumel. Vzbudzovala vo mne hrôzu, ale zároveň určitú nádej v pobrežnom sídlisku. Že sa niečo bude diať. Dávala mi silu a povznesenie. Ten hluk ma ešte viac oddelil od okolitého sveta a učinil všetko priezračne jednoduchým. Už som mu nedokázal odolať, tak ako nikto nikdy nevedel odriecť ľahké východisko.

Dávali najavo, že sú odlišní, ale v skutočnosti nemuseli zaujať naozajstný postoj. Obliekali sa a konali ako antisociáli, ale inak boli iba spoluväzňami v stáde. Napriek svojej rebelskej podstate nemusel byť nič iné než obratný trhový trik. Všetko to však záviselo od novej réžie.

Dával som im zlaté artefakty z dávno vylúpených lodí a bavil som sa na ich prekvapení.

„Predáme to a za love nahráme album.“

„Nerob, fakt si bol pirát? Nechceš byť kapitánom alternatívneho sveta hudby? Potrebujeme basgitaristu.“

Michal Saburov