Kardinál Müller o krste transsexuálov: odpoveď dikastéria je v rozpore s jedným z najstarších dokumentov cirkvi

„Je mätúce a škodlivé, keď sa Magistérium opiera o terminológiu nihilistickej a ateistickej antropológie, a tak sa zdá, že jej nepravdivému obsahu prepožičiava status legitímneho teologického názoru v cirkvi,“ píše kardinál Gerhard Ludwig Müller v texte, ktorý publikuje Štandard.Úlohou rímskeho Magistéria, či už priamo pápeža, alebo prostredníctvom Dikastéria pre náuku viery, je verne zachovávať pravdu Božieho zjavenia. Je ustanovené Kristom a pôsobí v Duchu Svätom, aby katolícki veriaci boli chránení pred všetkými herézami, ktoré ohrozujú spásu, a pred akýmkoľvek zmätkom vo veciach náuky a morálneho života (porov. II. vatikánsky koncil, Lumen gentium 18, 23).Odpovede dikastéria na rôzne otázky brazílskeho biskupa (3. novembra 2023) na jednej strane pripomínajú všeobecne známe pravdy viery, ale na druhej strane prinášajú aj nedorozumenie, že v Božej cirkvi predsa len existuje priestor na koexistenciu hriechu a milosti.Krst ako brána do nového života v KristoviBoží Syn, náš Spasiteľ a Hlava cirkvi, ktorá je Jeho telom, ustanovil sviatosť krstu, aby všetci ľudia mohli dosiahnuť večný život skrze vieru v Krista a jeho nasledovanie. Bezpodmienečná Božia láska oslobodzuje ľudí od smrteľnej nadvlády hriechu, ktorý človeka vrhá do nešťastia a oddeľuje ho od Boha, zdroja života. Všeobecná spásonosná vôľa Boha (1 Tim 2, 4-5) nehovorí, že na to, aby sme vstúpili do Božieho kráľovstva, stačí, aby sme ústami vyznali Ježiša ako svojho Pána, a zároveň sa z povinnosti plniť svätú a posväcujúcu Božiu vôľu ospravedlňujeme poukazom na našu ľudskú slabosť (porov. Mt 7, 21-23). Jednoduchá metafora "Cirkev nie je colnica“, ktorá má povedať, že kresťana nemožno byrokraticky merať podľa litery zákona, nachádza svoje hranice tam, kde hovoríme o milosti, ktorá nás vedie k novému životu mimo hriechu a smrti.Apoštol Pavol hovorí, že všetci sme boli „otrokmi hriechu“, kým sme nezačali veriť v Krista. Teraz sme sa však prostredníctvom krstu v mene Krista, Božieho Syna a pomazaného Duchom Svätým, „stali zo srdca poslušnými učeniu, ktoré nám bolo odovzdané“. Nesmieme teda hrešiť, pretože už nepodliehame zákonu, ale sme podriadení milosti. „Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam (...), ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych“ (Rim 6, 12-13).Najstaršie cirkevné nariadenie napísané v Ríme (okolo roku 200 n. l.) pomenúva kritériá prijatia alebo odmietnutia (alebo aj odloženia) [osoby] do katechumenátu a prijatia krstu a požaduje, aby zanechali všetky pochybné povolania, nelegálne partnerstvá a akékoľvek nemorálne správanie, ktoré sú v rozpore so životom v milosti krstu (Traditio Apostolica 15-16).Svätý Tomáš Akvinský, ktorý je, našťastie, citovaný v odpovediach dikastéria, dáva diferencovanú dvojakú odpoveď na otázku, či hriešnici môžu byť pokrstení:1. Hriešnici, ktorí v minulosti osobne zhrešili a sú pod mocou „Adamovho hriechu“ (teda prvotného a dedičného hriechu), určite môžu byť pokrstení. Krst je totiž určený na odpustenie hriechov, ktoré pre nás Kristus získal svojou smrťou na kríži.2. Nemôžu však byť pokrstení tí, „ktorí sú hriešni, pretože prichádzajú ku krstu s úmyslom naďalej hrešiť“, a tak sa vzpierajú svätej Božej vôli. Platí to nielen pre vnútorný rozpor medzi Božou milosťou voči nám a našim hriechom proti Bohu, ale aj pre falošné svedectvo navonok, ktoré podkopáva dôveryhodnosť hlásania cirkvi, pretože sviatosti sú znakom milosti, ktorú sprostredkúvajú (porov. Tomáš Akvinský, Summa theologiae III q. III Quaestio 68, čl. 4).V pasci transhumanistickej terminológieJe mätúce a škodlivé, keď sa Magistérium opiera o terminológiu nihilistickej a ateistickej antropológie, a tak sa zdá, že jej nepravdivému obsahu prepožičiava status legitímneho teologického názoru v cirkvi.„Či ste nečítali,“ hovorí Ježiš farizejom, ktorí naňho chceli nastražiť pascu, "že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril?“ (Mt 19, 4) V skutočnosti transsexuálne alebo homofilné (homoafektívne alebo homosexuálne) osoby neexistujú ani v rámci poriadku stvorenej prirodzenosti, ani v rámci milosti Nového Zákona v Kristovi. V logike Stvoriteľa človeka a sveta sú dve pohlavia dostatočné na to, aby zabezpečili zachovanie ľudstva a pomohli deťom rozvíjať sa a prekvitať v rodinnom spoločenstve s otcom a matkou. Ako vie každý filozof a teológ, „osoba“ je človek vo svojej duchovnej a morálnej individualite, ktorá ho priamo spája s Bohom, jeho Stvoriteľom a Spasiteľom.Každá ľudská osoba však existuje v duchovno-telesnej prirodzenosti a konkrétne buď ako muž, alebo ako žena prostredníctvom aktu stvorenia, v ktorom ho alebo ju Boh stvoril (a vo vzájomnom vzťahu manželstva) na podobu svojej večnej dobroty a trojjedinej lásky. A tak, ako ich stvoril, Boh aj vzkriesi z mŕtvych každého človeka v jeho mužskom alebo ženskom tele bez toho, aby sa rozčuľoval nad tými, ktorí (za veľké peniaze) genitálne alebo hormonálne zmrzačili iných ľudí alebo ktorí sa – zmätení klamlivou propagandou – nechali dobrovoľne oklamať o svojej mužskej alebo ženskej identite.Transhumanizmus je vo všetkých svojich variantoch diabolská fikcia a hriech proti osobnej dôstojnosti človeka, aj keď v podobe transsexualizmu a terminologicky vyšperkovaný ako „zmena pohlavia na základe vlastného rozhodnutia“. Učenie a prax Rímskej cirkvi to jasne predpisuje: „Smilníci, modloslužobníci [v angl. preklade ten, kto sa mrzačí, pozn. red.], cudzoložníci, chlipníci, súložníci mužov (1 Kor 6, 6-20), majú byť [z katechumenátu a krstu] vylúčení“ (Traditio Apostolica 16).„Zdravé učenie“ (1 Tim 4, 3) ako najprospešnejšia pastoračná starostlivosťPastoračný motív, ktorý nás nabáda, aby sme s tými, ktorí sa prehrešili proti šiestemu a deviatemu prikázaniu Dekalógu, zaobchádzali čo „najjemnejšie a najsúcitnejšie“, je chvályhodný len dovtedy, kým kňaz ako zlý lekár neklame svojho pacienta o vážnosti jeho choroby, teda len vtedy, keď ako dobrý pastier naplní slová evanjelia: