Vôbec nie. Poslanci mi návrh pripraviť prvý ročník osláv neschválili. Nepomohol ani argument, že potrebujem len ich súhlas a nechcem na to z mestskej kasy ani korunu, keďže všetky náklady pokryjú peniaze od sponzorov. Napriek tomu, zotrvali tvrdohlavo na svojom. Tak som ich – dnes to už môžem povedať – „prechytračil". Vymyslel som si nultý ročník podujatia. Písal sa vtedy rok 1995. Keď však v Deň D poslanci videli tisícky ľudí, ktorí prišli na Hlavnú ulicu, pochopili, že to nie je len o tom, že ja ako primátor to chcem, ale myšlienka podujatia chytila za srdce väčšinu Košičanov. A dokonca, hoci pôvodne bola reč o jednom dni, rokmi sa stali z toho napokon viacdňové oslavy.

Čo podľa vás najviac oslovilo domácich natoľko, že zaplavili centrum mesta a podporili tak váš nápad?

Nadchlo ich, že v meste sa deje niečo zaujímavé, pripravené na patričnej kultúrnej úrovni. Neskôr som sa dozvedel, že neraz sa na tomto podujatí stretli členovia rodín roztrúsených kde-kade po Slovensku, ba dokonca aj vo svete. Brali to ako vhodnú príležitosť na takúto rozsiahlu stretávku a zmysluplné trávenie spoločného voľného času. Priznávam, dojalo ma to.

Okrem spomienky na udelenia mestského erbu malo byť podujatie aj oslavou toho, čo sa za uplynulý rok podarilo spraviť. Ktoré dielo ste teda oslavovali ako prvé?

Vedeli sme, že 2. júla 1995 navštívi Košice Svätý Otec Ján Pavol II. Jeho príchodu predchádzala náročná práca už rok predtým. Hoci som vedel, že budeme rekonštruovať historické centrum mesta, najmä jeho pešiu časť, rozhodol som sa zmeniť tvár parku za vtedajším Štátnym divadlom [dnes Národným, pozn. red.] a pridať na Hlavnú dobové „kandelábre" s lampášmi. Zároveň sfunkčniť „hluchý" mestský rozhlas. Dosť som si kvôli tomu musel vypočuť. Ako už tradične v takýchto prípadoch, keďže park prešiel rekonštrukciou len pár rokov predtým. Pamätám si, že keď som po návrate z Kanady, kde som bol vtedy veľvyslancom (1992) zbadal ten parčík, bolo mi do plaču, čo to porobili. Po stromoch a zeleni nebolo ani stopy, dominoval tam betón.

Napriek tomu ste sa rozhodli rekonštruovať rekonštruované?

Áno, bol som pevne rozhodnutý, že to tak nemôže ostať. Nič sme nemuseli vymýšľať, keďže existovali dobové, ľahko „čitateľné" fotografie a nimi sme sa riadili. Chudák, akademicky sochár Arpád Račko, ten musel za pár týždňov vyhotoviť komplikovanú, dnes mimoriadne obľúbenú Fontánu znamení. Bol perfekcionista, nezdalo sa mu, že má urobiť niečo také rozsiahle, za taký krátky čas. Argumentoval, že on nie je robotník, ale umelec a musí všetko precízne vyformovať, ako sa patrí. Prisľúbil som mu pomocníkov. Neskôr sa vyhováral, čo ak začne pršať. Povedal som, že mu zakryjem miesto stanom, keď začal hovoriť, že večer, potme nič nespraví, zabezpečil som mu umelé osvetlenie. Nepopustil som, napokon to stihol do príchodu pápeža, a v kvalite, na akú sme u neho boli vždy zvyknutí. Všetko čo sme naplánovali sme splnili. Dokonca aj zvukovú skúšku rozhlasu. Tá sa uskutočnila ešte v roku 1994. Hlavu katolíckej cirkvi sme privítali tak, ako sa na vzácnu návštevu patrí.

Dôvod na nultý ročník osláv teda bol, čo nasledovalo?

Začal som vymýšľať program. Išlo to šikovne, nápady sa rodili rýchlo. Mnohí si mysleli, že program na ďalší ročník osláv pripravujeme aspoň rok pred podujatím. Nebolo to tak, dostal som sa k tomu pár týždňov pred nimi. Fantázia bola vo mne ešte od študentských čias. Mal som šťastie, že som sa obklopil šikovnými ľuďmi, ktorí mi pomohli pretaviť moje myšlienky do reality. Program nebol sprvu taký pestrý, ako sa rokmi vykryštalizoval. S nápadmi prichádzali aj Košičania. To oni ma neraz inšpirovali, keď mi „pošuškali", čo by sme mohli do neho zaradiť. Spomeniem aspoň tie najobľúbenejšie: Voľby hradnej dámy mesta Košice a študentskej richtárky, košické Benátky, námorná bitka na sídlisku Nad Jazerom, dobývanie Košického hradu, ktorý sme tesne pred oslavami obnovili, aj s jeho unikátnou trojuholníkovou vežou. Dôležité boli aj rôzne detaily, napríklad nové slávnostné starostovské plášte doplnené o pokrývky hlavy. Podotýkam, že boli vtedy len štyri mestské časti.

Hovoríme síce o Dni mesta Košice, ale mnohých zrejme prekvapí, že dnes máme o 17 mestských častí viac. Čo hovoríte na ten počet?

Pokusy o zrušenie niektorých sa občas objavia. Aj teraz sa o tom pomerne intenzívne diskutuje. Nikto však nedokáže urobiť rozhodný krok. Pre Košice je taký počet skutočný prepych. Toľko nemá nielenže Bratislava, ale ani New York. Nemám osobne nič proti žiadnemu zo starostov, viem, že funkcie sa každý ťažko vzdáva, ale pamätám si fungovanie mesta, keď sme mali štyri MČ - Staré Mesto, Sever, Západ (Terasa), Juh a piatou samostatnou bola Šaca [dôvodom vzniku boli Východoslovenské železiarne, pozn. red.]. Zároveň to bol aj rovnaký počet mestských okresov Košice I.- IV. Fungovalo to perfektne. Rozdiel vo výdavkoch na všetky samosprávy je teraz neporovnateľne vyšší.

Vráťme sa späť k oslavám. Nespomenuli ste pri vymenovávaní programu makovník, prečo?

Hoci nerád, ale musím to povedať: So štrúdľou sme to prepálili. Stále sme sa snažili túto „disciplínu" inovovať, rozvíjať a nejako ozvláštňovať. Pribúdali metre, a potom padol návrh, zapiecť do koláča zlaté šperky. A na tomto to skončilo. Mestská polícia makovník, v tom čase dlhý 627 metrov kvôli zlatu v ňom strážila. Bolo náročné to ustriehnuť, keďže ľudia skúšali kadečo. Keď začalo krájanie, niektorí sa správali až nepríčetne. Hrozné bolo, keď som videl ľudí, o ktorých by som to nikdy nepovedal, trhali sa o kusy koláča ako… Pochybili sme tým, ale zároveň sa poučili, hoci bohužiaľ, na vlastných chybách.

V tomto roku, napriek tomu čo ste povedali, makovník bude. Prekvapilo vás to?

Nie som primátor Košíc, preto o tom nerozhodujem ja, ale súčasné vedenie mesta. Ak ho chceli radní mať, mne neostáva iné len to zobrať ako hotovú vec. Samozrejme, informovali ma z magistrátu, že pri príležitosti môjho životného jubilea upečú cukrári makovník o dĺžke deväťdesiat metrov. Našťastie bude v ňom len maková náplň, žiadne zlato. Osobne ho krájať nebudem, nahral som však odkaz pre návštevníkov, ak by som pre iné povinnosti nestihol prísť včas na miesto, kde bude pripravená rekordná štrúdľa.

Ktorá časť programu patrila v minulosti k vašim najobľúbenejším?

Určite to boli Košické Benátky, a to najmä kvôli návratu vody späť do centra mesta - Mlynského náhonu, v časti pred bývalým hotelom Hutník [dnes Yazmin, pozn. red.]. Musím spomenúť, že myšlienky vrátiť vodu do Mestského parku, ale aj na košickú Hlavnú ulicu som sa nikdy nevzdal. Projekt nemám len v hlave, ale aj na papieri. Pracujú na ňom dokonca aj študenti košickej Technickej univerzity, ktorí ho sami iniciatívne posunuli do ďalšieho levelu.

Ako reagovala na všetky vaše pracovné aktivity manželka?

Pár nejakých poznámok padlo, keďže stále som, dokonca aj po nociach, niekde niečo v meste riešil. Aj preto mi Irenka neraz povedala: „Rudko, ty si sa neoženil so mnou, ale s mestom. Načo sem chodíš spávať? Choď do mesta a tam sa ulož na odpočinok." Dal som jej za pravdu, zároveň som priznal, že som si nabral „na rohy" priveľa, a keď to chcem stihnúť, musím to obehnúť nielen ráno, cez deň, ale aj večer. Moje argumenty napokon prijala.

Máte aj nejaké perličky, ktoré sa spájali s Dňom mesta Košice vašich čias?

Na Košickom hrade som chcel pasovať za rytiera prezidenta Michala Kováča. Historici mi však povedali, že to nemôžem urobiť, keďže sám ním nie som. Urobili sme to tak, že najprv povýšili mňa do rytierskeho stavu a následne som ja zopakoval tento obrad pri mojom predchodcovi. Chcel som pasovať aj vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Nastal však problém. Keď sa dozvedel, že Kováč sa stal skôr rytierom ako on, urazene odmietol obrad absolvovať. Napokon som ho rozčúlil ešte viac, keď som aj s ohľadom na to, že stále sme potrebovali peniaze na rozvoj mesta, ponúkol povýšenie do rytierskeho stavu vtedajšiemu ministrovi financií Sergejovi Kozlíkovi.

Stalo sa aj niečo ďalšie, čo vás vie po mnohých rokoch rozosmiať?

Vždy ma pobaví spomienka na námornú bitku, keď sa každý tešil na poriadnu ranu z kanóna. Bohužiaľ, strelmajstrovi sa to ani po opakovaných pokusoch nepodarilo. Hlavným aktérom vtipnej situácie jedného z ďalších ročníkov osláv bol zasa Mikuláš Dzurinda. Ten spolu s vtedajším novým predsedom SDĽ Jozefom Migašom radi chodili do Košíc, blížili sa voľby… Dotiahol som vďaka železniciam na Hlavnú ulicu historickú lokomotívu a dva vagóny. Tie kvôli úzkej zákrute pri barokovej Immaculate nemohli premávať po celom korze, len od súsošia k soche Maratónca. Povedal som Dzurindovi, ako bývalému výpravcovi, že mám pre neho čiapku aj tú „palacinkáreň", tak nech vypraví náš vláčik. Súhlasil. Keď však mal ísť na vec, zrazu cúvol, myslel si, že ide o vtip alebo si chcem z neho vystreliť. Dohováral som mu, či sa hanbí za svoje remeslo, že ľudia čakajú, chcú sa previezť. No on sa k tomu nijako nemal. Dal som si preto čiapku na hlavu, do ruky chytil „plácačku" a bolo…

Ako by ste s odstupom rokov zhodnotili reakcie ľudí na oslavy Dňa mesta Košice?

Boli také i onaké. Jedni chválili, iní hovorili o drahom špáse, videli len peniaze a pritom všetko zaplatili sponzori. Samozrejme, našlo sa dosť aj takých, ktorí priplietli k tomu rekonštrukciu Hlavnej (1996), že dlažba nie je vyšpárovaná aj to, že som zadlžil mesto. Neuvedomili si, že neskôr, keď už boli firmy v súkromných rukách, nie mestských, by sa s nami nikto nebavil o lepšej cene alebo nejakom sponzoringu. Všetko by sme museli zatiahnuť z mestskej kasy a potom by sme hovorili o iných cenách. Veď človek nemusí byť ani ekonóm aby si spočítal, čo by stála výmena a obnova dlažby, chodníkov, a k tomu kompletná rekonštrukcia rozvodov kanalizácie, vodovodu a plynu.

Dotklo sa vás to alebo ste to brali športovo?

Kedy ako. No, neraz som rozmýšľal o týchto veciach, či to niekto hovoril zo závisti alebo ma chcel znechutiť. Našťastie, bolo viac tých, čo ma podporovali. Veľmi veľa mi pomohla vtedajšia košická televízia TV NAŠA. Jej redaktori boli pri všetkom. A vďaka tomu sa informácie okamžite dostali ku Košičanom. Sledovanosť, akú mala vtedy táto lokálna televízia nemalo ani verejnoprávne médium, či súkromná televízia, ktorá začala vtedy vysielať. Práve vďaka tomu domáci tlačili na poslancov a títo schválili návrhy osožné pre občanov. Pod vplyvom komplexných informácii si Košičania osvojili myšlienku, že Deň mesta Košice je aj oslavou práce pre mesto i jeho obyvateľov.

Je o vás známe, že veľmi intenzívne prežívate svoje (ne) úspechy. Aké to bolo v prípade osláv, o ktorých hovoríme?

Emocionálne mimoriadne silné. Najmä keď bola pri mne moja manželka Irena. Prechádzali sme aj s našimi deťmi pomedzi Košičanov, rozprávali sa s nimi. Bolo to veľmi milé. To, že väčšina z nich napokon vyhodnotila moje snaženie a prácu najmä pri rekonštrukcii Hlavnej ulice kladne, som pochopil 14. júna 1999, keď som sa ako prvý, ľuďmi priamo zvolený prezident, lúčil s Košičanmi a odchádzal do Bratislavy. Do centra mesta prišlo vtedy viac než 20 tisíc ľudí. Hovorili mi, aby som neodchádzal, že ma majú radi, že tu som doma, nie tam. Nech oddychujem a užívam si ovocie svojej práce. Pri týchto slovách som sa rozplakal, uvedomil som si, že si ma moji krajania - rodáci naozaj vážia.

Čo ste si vybrali z tohtoročného programu osláv, kam určite pôjdete?

Zaujíma ma najviac Spievajúca fontána. Však som si za ňu v minulosti poriadne vytrpel. Po rozsiahlej rekonštrukcii sa práve počas tohtoročného jubilejného ročníka predstaví návštevníkom v plnej kráse. A ja by som ju mal spustiť. Bude to mimoriadne pútavé a atraktívne, keďže k prepojeniu hudby, zvonkohry, zvona Urban s tryskaním vody, pribudne teraz aj premietanie obrazu zo scény divadla na vodnú stenu fontány. Veľmi sa na to teším, verím, že aj Košičania, ktorých týmto pozývam na oslavy Dňa mesta Košice v termíne od 27. apríla do 7. mája. (Prezident sa napokon pre neodkladné pracovné povinnosti nemohol zúčastniť spustenia atrakcie - pozn. red.)