Včela medonosná inak: Invazívny druh, ktorý potláča iné opeľovače

Deň 20. mája ustanovila OSN za medzinárodný deň včiel. Je to totiž deň narodenia Jozefa Antona Janšu, priekopníka moderného včelárstva, ktorý vo Viedni v 18. storočí založil prvú včelársku školu. 

Včely sú neoddeliteľnou súčasťou našich životov, svojou prácou prospievajú rastlinám a životnému prostrediu vo všeobecnosti. Napriek tomu si veľa odborníkov nemyslí, že ľudstvo bez včiel čakajú len štyri roky života, ako to hovorí údajný Einsteinov citát. Vo voľnej prírode je veľa včiel samotárok a iného opeľujúceho hmyzu, ktoré sú utláčané nadvládou včely medonosnej a vedeli by naďalej opeľovať rastliny.

Včela medonosná ako invazívny druh a potravinový konkurent

V priestore Európy, Ázie a Afriky je včela medonosná pôvodným druhom, jej druhovou prevahou sa preto nemusíme znepokojovať. Inak sa situácia vyvíja vo zvyšku sveta mimo jej prirodzený areál, konkrétne v severnej a Južnej Amerike, Austrálii a na viacerých ostrovoch.

Hoci je tomu ťažké uveriť, v týcho zemepisných šírkach sú ferálne populácie včely medonosnej jedným z najúspešnejších inváznych druhov. Ak sa z úľov dostanú do voľnej prírody, môžu spôsobiť nemalé škody.

„Včela medonosná si vytvára zásoby až desiatok kíl medu na prekonanie nepriaznivého obdobia a má preto obrovskú spotrebu nektáru. Vďaka včeliemu tancu dokáže efektívne lokalizovať a využívať zdroje potravy. Jedno včelstvo môže mať počas vegetačnej sezóny 60 až 80-tisíc jedincov, pre porovnanie, kolónie obávaného sršňa ázijského môžu dosiahnuť 15-tisíc jedincov. Včela medonosná je tak silný potravný konkurent pre ostatné opeľovače,“ vysvetľuje zoológ Marek Semelbauer.

Vplyv včely medonosnej na ostatné opeľovače robí starosti vedcom aj v rámci jej prirodzeného areálu.

Včela medonosná má mnoho poddruhov, pre oblasť strednej Európy je pôvodným poddruhom včela medonosná tmavá [latinský názov Apis mellifera mellifera, pozn red.]. Pre nižšiu agresivitu, väčšiu schopnosť znášky a adaptácie na pobyt v umelých úľoch sa v súčasnosti častejšie chová včela medonosná kranská [latinsky Apis mellifera carnica, pozn. red.], pôvodom z južnej Európy.

Zoológ však upozorňuje, že nevieme, či na našom území dosiaľ prežívajú pôvodné, voľne žijúce populácie včely medonosnej. Pre tie sú totiž chované včely pravdepodobne veľký problém.

Prenášajú choroby na voľne žijúce včely

Chované včely sa s divými pravdepodobne krížia a postupne tak pôvodný poddruh zaniká v rádovo početnejšej populácii chovaných včiel. Chované včelstvá sú tiež zdrojom chorôb a parazitov.

„Prirodzene by každé včelstvo obývalo jeden bútľavý strom, no najmä komerční včelári chovajú aj desiatky včelstiev na jednom mieste. Vysoká koncentrácia včiel „odsáva“ z krajiny nektár a napomáha šíreniu chorôb medzi voľne žijúce populácie,“ vysvetľuje Semelbauer.

Zatiaľ čo včelári sa o svoje včely postarajú, liečia a prikrmujú ich počas nedostatku, tie divé sa o seba starajú sami. Ak to nezvládnu, vymrú. Chované včelstvá tak ohrozujú voľne žijúce samotárske včely, ktoré sa o opeľovanie starajú najmä v podmienkach, kde sa včela medonosná ťažšie uchytí, napríklad na chladných miestach či vo vysokých nadmorských výškach. Len na Slovensku žije šesťsto druhov včiel samotárok, na svete ich je približne 20-tisíc.

V marcovom rozhovore s Róbertom Chlebom zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre sme sa dozvedeli, že včelu modonosnú najviac ohrozujú nekontrolovateľné úhyny. Tie súvisia so zníženou imunitou, ktorú spôsobuje najmä nevyvážená výživa, pesticídy a parazitácia klieštikom. Objavujú sa tiež nové RNA vírusy.

Zdravotný stav včiel je preto podľa zoológa možné zlepšiť napríklad tým, že vytvoríme pestrú mozaikovitú krajinu, kde budú mať po celú sezónu hojnosť kvetov. Získajú tak kvalitnú výživu, a tým aj lepšiu imunitu.

Mestské včelárenie nemusí byť riešením

Prekvapivo, takéto podmienky nájdu včely častejšie v mestách než na vidieku, čo sa odráža v rastúcom záujme o včelárenie v mestách.

„Ľudia sa na mestské včelárenie dajú často preto, lebo chcú ,pomôcť včelám‘. Zvýšenie počtu včelstiev však povedie k tomu, že všetky včely dostanú menší diel z rovnako veľkého koláča a zároveň sa medzi nimi budú ľahšie šíriť patogény. Zabúdajú tiež na to, že vysoké stavy chovaných včelstiev vytláčajú voľne žijúce včely, z ktorých mnohé sú – na rozdiel od chovaných včiel – skutočne ohrozené vyhynutím,“ konštatuje vedec.

Výskumy dokazujú, že v miestach s vysokou hustotou včelstiev klesá početnosť veľkých druhov voľne žijúcich včiel, napríklad čmeliakov. Nahradiť voľne žijúce včely tými chovanými nám podľa odborníka môže uškodiť. Včela medonosná sa často považuje na najefektívnejšieho opeľovača, ale dnes už máme presvedčivé údaje, ktoré hovoria opak.

„Jeden rozsiahly medzinárodný výskum sledoval opeľovanie 40 rôznych hmyzoopelivých plodín na 600 poliach z celého sveta. Ukázalo sa, že včela medonosná dokázala zdvihnúť úrodu iba v 14 percentách polí, kým voľne žijúce opeľovače u všetkých. Ľudia si zamieňajú opeľovanie a navštevovanie kvetov. Včela medonosná má najširšiu potravinovú bázu zo všetkých včiel, lenže väčšinu týchto kvetov nedokáže efektívne opeliť,“ varuje zoológ.

Rôzne plodiny majú rôzne typy kvetov, a preto uprednostňujú rôzne opeľovače. Včela medonosná nedokáže nahradiť voľne žijúce opeľovače.