Pokus o diskreditáciu učiteľa za to, že si dovolil v súlade s prírodnými zákonmi, akademickými definíciami a slovenskou legislatívou označiť rodinu ako „otca, mamu a deti“, je zrejme jedným z prvých pokusov o „cancel culture“ na Slovensku. Ide o radikálnu snahu nahradiť v univerzitnom prostredí odbornosť ideologickými teóriami slúžiacimi politickým cieľom.
Hoci slušná časť spoločnosti sa týmto konkrétnym útokom ešte, zdá sa, nenechala zmanipulovať, ide o nebezpečný trend, ktorému sa treba postaviť včas, kým nebude neskoro.
Mário Schwarz je pedagógom na katedre psychológie na Trnavskej univerzite. Redaktorky Denníka N voči nemu spustili kampaň za to, že pod pojmom rodina si dovolil pred študentmi pomenovať také prostredie, ktoré spĺňa klasické akademické definície, teda napĺňa ciele a funkcie rodiny vrátane prokreácie, čiže schopnosti splodiť deti a následne ich vychovávať vo vhodnom prostredí.
Rodičia takto nielen zabezpečujú prežitie a pokračovanie ľudského rodu, ale v rodinnom prostredí z narodeného dieťaťa vychovávajú aj sociálne a kultúrne zrelú osobu. Presne z tohto dôvodu vznikli inštitúty ako manželstvo a rodina a z tohto dôvodu sú aj štátom podporované – na rozdiel od súkromných intímnych vzťahov, ktoré takýchto funkcií nie sú schopné.
Hoci v prostredí ľavicových ideológov dochádza k pokusom označovať pod pojmom manželstvo a rodina takmer čokoľvek, nie je správne, aby sme tomuto tlaku podľahli. Obzvlášť, ak sa tieto novátorské nápady nie sú schopné presadiť klasickými vedeckými metódami, napríklad zdôvodnením, ako, povedzme, dvaja ľudia bez detí alebo dokonca dvaja (či viacerí) spolubývajúci ľudia bez schopnosti splodiť deti spĺňajú podmienky pre funkciu rodiny.
Preto sa tieto ideológie dokážu presadiť len nátlakovými metódami. Napríklad manipulatívnymi textami v médiách.
Ak je Schwarz podozrivý z toho, že voči študentom na prednáškach nevystupoval uvážlivo a diskurzívne a namiesto pokojnej diskusie s dopletenými študentmi volil autoritatívny prístup, je to maximálne na pohovor s nadriadeným, ale určite nie je namieste mediálny pohon, ktorý žiada jeho akademickú likvidáciu. Jeho vedúci upozorňujú, že okrem zopár sťažujúcich sa študentiek má Schwarz od študentov pozitívne hodnotenia. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa dopúšťal vážnych prešľapov.
Napokon, nezdá sa, že by Schwarz nebol schopný študentom rozvážne vysvetliť podstatu svojho akademického svetonázoru. Študentom predsa podľa zjavne zhrozenej sťažovateľky zdôvodňoval, prečo kritériá manželstva nie sú splnené, keď sa žena (muž) pokúsi vytvoriť vzťah, ktorý nevytvára manželstvo. Absurdný príklad (Eiffelovka) slúži potrebe vysvetliť. Každý, kto chodil do školy, si na podobný príklad spomenie.
No za Schwarzove nevinné prednášky, kde nečerpal zo svojich názorov, ale z učebníc, ho novinárky označili za homofóba a extrémistu, pričom požadujú, aby sa ho univerzita zbavila.
Extrémizmus sa čoraz viac stupňuje na oboch stranách, v klasických médiách zväčša liberálneho strihu majú radikáli vyvolávajúci v spoločnosti nenávisť čoraz viac priestoru, často sa nerozpakujú spustiť masívne dezinformačné kampane. Ak dokázali zneužiť tragickú vraždu na Zámockej na svoje politické ciele a pritom manipulovať verejnosť odpútaním pozornosti od podstaty teroristického útoku, nemôže byť prekvapením, že podobné kampane nebudú mať hranice.
Aj preto podobné iracionálne a rizikové diskreditačné pokusy nesmú zostať nepomenované.
Snahy o potláčanie slobody svedomia rastú, v mediálnom prostredí sa stali normálnymi aj prirovnania cirkvi k imámom z Talibanu alebo nebezpečné výzvy, aby sa „dôkladne preskúmalo“, či cirkev svojou nemennou tisícročnou vieroukou „nesmeruje k potláčaniu ľudských práv a slobôd garantovaných ústavou“. Pripomeňme, že hovoríme o inštitúcii, ktorá našu civilizáciu a kultúru budovala a bez ktorej by pojmy ako demokracia či ľudské práva zrejme ani neexistovali.
Keďže sa Európsky parlament po útoku na Zámockej postavil na stranu slovenského radikálneho politického hnutia, zaútočil aj na legitimitu cirkvi a spochybnil dokonca aj slovenskú ústavu, čiže jadro našej demokracie, musíme rátať aj s tým, že tlak na obmedzovanie slobody a demokracie sa bude stupňovať.
Redakcia Štandardu je na podobné útoky citlivá. Nie kvôli nám. Máme obavu z toho, že sloboda a demokracia to majú v takejto atmosfére nahnuté. Nedávno na nás chcel editor Denníka N poslať tajnú službu, čím nás vykreslil ako vážnu bezpečnostnú hrozbu pre Slovensko – pretože presne takým prípadom sa tajné služby venujú.
Glosátor denníka Sme dokonca tvrdí, že by sme mali byť za svoje legitímne a slušne prezentované postoje sedieť v base. Putinovské autoritatívne tendencie sú v liberálnom prostredí čoraz zjavnejšie a trend skôr narastá. V takýchto chvíľach nesmieme mlčať, obzvlášť ak si čoraz väčšia časť takzvaného liberálneho prostredia nie je schopná uvedomovať, do akej ideologickej pasce nás „liberáli“ tlačia.
Spoluautorka článku, Ria Gehrerová, sa nepokúsila poškodiť nevinného človeka prvýkrát. Nad zásadami žurnalistiky triumfuje ideologické presvedčenie.
Zostáva dúfať, že šialené trendy, ktoré sa na nás valia zo Západu – od cancel culture, cez rasistické chápanie spoločnosti hnutia Black Lives Matter, ekologických radikálov ako Greta Thunbergová až po transgenderizmus – sú len epizódou, s ktorou sa dokáže Európa vysporiadať, podobne ako s mnohými inými extrémnymi riešeniami, ktoré skončili na smetisku dejín. A že v tomto prípade sa to neskončí rozdelením Európy, ako pri tých predchádzajúcich ideológiách.
V tomto zmysle máme na Slovensku výhodu. Ako zvyknú hlásať liberálne denníky: sme pozadu. Bohu vďaka. Keďže na Západe sú v progresívnych zvrátenostiach ďalej ako my, skôr ako my si tiež uvedomujú aj dosahy týchto sporných ideológii a začínajú brzdiť. Typickým príkladom je ideologické poňatie transgenderizmu, ktoré je propagované mainstreamovou kultúrou, a proti ktorému sa ozýva čoraz viac vedcov poukazovaním na jeho strašidelné dôsledky. Tisícom zdravých detí, ktorým tranzícia stihla nenávratne zničiť život, to už nepomôže, ale stále je čas vrátiť sa späť.
Našou úlohou je tieto tlaky ustáť a nepripustiť ich presadenie dovtedy, kým nebude ideológia prehodnotená aj na Západe. Obzvlášť to platí pri ideologizácii akademického vzdelávania.
Dovtedy musíme nahlas odmietnuť akýkoľvek pokus o likvidáciu učiteľov len preto, že sa rozhodli nepokľaknúť pred novými dogmami a stále sú presvedčení, že ich poslaním je prezentovať svojim študentom odborné klasické vzdelávanie.
Čitateľa preto neprekvapí, že Trnavčania už pripravili petíciu na podporu Mária Schwarza. Tohto učiteľa treba dnes brániť.