Kresťanstvo All Inclusive

Známy nemecký filozof a teológ Johannes Hartl sa to pokúša ilustrovať na príklade  istej chudobnej rodiny, ktorá sa v ťažkých časoch rozhodla odísť za vidinou lepšieho života do Ameriky. Keď sa jej konečne podarilo získať lístky na loď a prišiel vytúžený odchod, otec rodiny zahlásil: „Počas celej plavby sa budeme uskromňovať, keďže nemáme veľa peňazí, budeme jesť len to, čo sme si zabalili na cestu. Ale v posledný deň plavby to roztočíme. Pozvem vás do tej luxusnej reštaurácie.“ Rodina žila týždne zo svojich skromných zásob a posledný deň išla do reštaurácie na slávnostný obed. Jedlo bolo výborné, obsluha veľmi príjemná. Dokonca ich prišiel pozdraviť aj samotný kapitán lode slovami: „Konečne ste medzi nás prišli. Aj sme sa čudovali, prečo sa nestravujete s nami.“ Otec rodiny vysvetlil ich finančnú situáciu. Kapitán na to len rozpačito povedal: „Ale strava v reštaurácii bola v cene lístka.“

Týmto príbehom chce autor vyjadriť možné prekvapenie kresťanov, keď raz zistia, čo všetko si mohli dovoliť počas plavby životom; čo všetko bolo zahrnuté v cene ich „krstného listu“. Už svätý Pavol totiž hovorí, že kresťanstvo je vo svojej podstate all inclusive. Známa je jeho veta v Liste Rimanom: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (8,32) Byť inkluzívny teda neznamená len byť otvorený pre iných. Inkluzivita kresťanstva znamená vidieť, čo všetko je otvorené pre mňa. Preto je na mieste otázka, čo znamená žiť inkluzívne kresťanstvo.

V hľadaní odpovede nám môže napomôcť Ježišov nadčasový príbeh o pozvaní na večeru. Hostia dostanú pozvanie na luxusnú párty svojho šéfa, ale keď príde jej čas, vytiahnu každý svoje výhovorky. Jeden si musí ísť pozrieť kúpené pole, iný potrebuje vyskúšať práve získané voly, ďalší chudák sa oženil… Výklad tohto podobenstva sa často orientuje na židov, ktorí neprijali Ježiša ako Krista. Tento príbeh je však aj o mne. Je o kresťanovi, ktorý sa stravuje takmer výlučne „zo svojich zásob“. Ako ináč by sme si vysvetlili nezmyselné výhovorky pozvaných hostí? Kto kúpi pole, byt či dom a nepozrie si ho predtým? Kto kúpi voly či auto a nevyskúša ho vopred? A do tretice: Keď sa človek oženil, nemusel ísť podľa vtedajších pravidiel rok do vojny – ale prečo nie na hostinu? Zvážme aj prax, že v tom čase bolo zvykom pozývať dvakrát: Najprv prišla prvá pozvánka. Ak ju dotyčný prijal, rátal sa medzi pozvaných. Druhé pozvanie bolo už len akési avízo: „Párty je pripravená. Poď na oslavu!“ A pýtajme sa: Prečo teda výhovorky hostí, ktorí už raz pozvanie prijali? Prečo si to medzitým rozmysleli? Aký bol skutočný dôvod ich odmietnutia?

Myslím si, že odpoveď vtedy a dnes sa veľmi líšiť nebude. Preto sa hľadajú príčiny neúspechu: Kto zlyhal? Zlyhal pán, ktorý pripravil slabú večeru? Neoslovilo jeho menu? Keď sa pozrieme do raja na prvých stránkach Biblie, niekto môže získať ten dojem. Začalo sa to Adamovým odmietnutím a pokračovalo počas takmer celých dejín Izraela – akoby to Božie menu nechutilo: neustále sa ozýva „nie“ človeka. A čo robí Boh? Pripravuje zakaždým lepšiu a lepšiu špecialitu. Na každé naše „nie“ hovorí vždy väčšie „áno“ – až nám povie to najväčšie „áno“ vo svojom vlastnom Synovi. Večera je pripravená, a hostia nikde.

Ak nezlyhal Boh, kto potom? Možno má nedostatočné PR. Je na vine slabá reklama? Sme teda problémom my, ktorí máme odovzdávať jeho pozvanie ďalej? Je to v tom, ako nás nedávno upozornil aj pápež František v bratislavskom Dóme svätého Martina, že nemáme efektívnu abecedu na odovzdávanie viery súčasnému človeku, ako mali svojho času svätí Cyril a Metod? Nevieme byť dosť kreatívni? Chýba nám to často skloňované aggiornamento – treba odložiť zastarané formy a spôsoby a byť in? Alebo čo nám chýba?

Myslím si, že to pekne ilustruje jedna situácia, keď za kňazom prišla mama so svojím malým synom s prosbou, aby mu kňaz dohovoril, lebo vraj je priveľa sladkostí. Kňaz ju poprosil, aby sa zastavila o týždeň. Mama teda prišla so synom o týždeň a kňaz chlapcovi jednoducho povedal, aby nejedol toľko sladkostí. Neskôr sa mama v súkromí pýta kňaza: „A prečo ste mu to nepovedali už pred týždňom?“ A on dal jasnú odpoveď: „Najprv som si to chcel vyskúšať ja sám na vlastnej koži.“ Čo mi teda chýba? Osobná skúsenosť. Nemôžem hodnoverne ponúkať nejaký produkt, ak o ňom nie som vnútorne presvedčený. A už vôbec nie, ak ide o otázku dôvery voči Bohu: musím tú dôveru mať najprv ja sám.

Kto teda zlyháva najčastejšie? Som to ja, adresát pozvania Boha, ktorý nežije kresťanstvo all inclusive. Možno sú problémom moje „vlastné zásoby“ – problémom je moja túžba po nezávislosti od Boha. Chcem mať svoj život vo svojich rukách v každej oblasti: voly, pole, vzťahy… namiesto toho, aby som prijal Boží život do svojho srdca. Belgický spisovateľ a kňaz Louis Evely píše, že toto pokušenie nás sprevádza od začiatku. Adamov hriech podľa neho nebol v tom, že túžil byť ako Boh. Nie, veď preto sme predsa boli stvorení. Kde bol teda problém? „Adam mal nesprávnu predstavu o Bohu. Myslel si, že Boh je autonómna bytosť, ktorá nikoho nepotrebuje. Aby bol ako on, stal sa neposlušným a spurným. Ale keď sa Boh zjavil, ukázal sa ako láska, ako neha, ako poslušný až na smrť. Adam si myslel, že bude ako Boh, ale stal sa pravý opak. Ešte viac sa od Boha vzdialil. Adam si vybral osamelosť a zaľúbenosť do seba, ale Boh je predsa Spoločenstvo a Zaľúbenosť v druhom.“ Veľký teológ 20. storočia Karl Rahner to okomentoval slovami: „Boh, ako ho vidí 60 % kresťanov, vlastne neexistuje. Vďaka Bohu!“

Aké je teda riešenie? Je vlastne iba v mojich rukách – či presnejšie: je v mojom srdci. Ide o to, komu uverím. Pre koho sa dnes rozhodnem? „Áno“ Boha vyslovené naplno v Ježišovi Kristovi silnie najmä teraz pred Vianocami a je vzácnym pozvaním do kresťanstva all inclusive.