Vianočný dar: Priezvisko Boha

Tento príbeh sa vynára vždy, keď pred Vianocami prichádza povinná jazda v našich liturgických čítaniach – rodokmeň Ježiša Krista. Mnohí zápasia s pokušením vynechať ho a hneď prejsť k tej „napínavejšej“ časti: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto:…“

Sú však aj opačné hlasy, ktoré tvrdia, že rodokmeň Ježiša Krista ukrýva celú teológiu Starej i Novej zmluvy. Odvážne tvrdenie. V každom prípade boli rodokmene pre Židov veľmi dôležité, čo dosvedčuje aj ich výskyt v Starom zákone, kde ich nájdeme zhruba 50. Ak sa niekto chcel dať na duchovnú či politickú dráhu, musel mať patričný „čistokrvný“ rodokmeň.

Protirečenia v Biblii?

Je všeobecne známe, že rodokmeň Ježiša Krista patrí k obľúbenému arzenálu kritikov ako „jasný“ príklad nepresnosti a protirečení v Biblii. Tie majú vyplynúť zo samotného porovnania oboch rodokmeňov v kánonických evanjeliách podľa Matúša a Lukáša.

Dôvod? Hoci obaja hľadeli na tú istú skutočnosť, každý ju skúmal zo svojho uhla pohľadu a kládol pritom svoje akcenty. Matúš začína Abrahámom a končí Ježišom, kým Lukáš začína Ježišom a pokračuje až k Adamovi a Bohu. Matúš sleduje líniu Jozefa, zatiaľ čo Lukáš stopuje líniu Bohorodičky. Lukáš totiž chce zdôrazniť Ježiša ako človeka, kým Matúšovi záleží na dôkaze, že Ježiš je potomok kráľa Dávida, a teda legitímny Mesiáš.

Slabý v matematike?

Častá námietka tvrdí, že Matúšovi zrejme veľmi nešla matematika. V závere rodokmeňa hovorí, že pokolení bolo v troch etapách po 14, čo však nesedí. Keďže autor je bývalý daňový úradník, počítaním sa živil. Jedno vysvetlenie ponúka fakt, že antickí spisovatelia v istej literárnej slobode čísla zaokrúhľovali, čo používali na zdôraznenie zamýšľanej výpovede.

Čo chcel povedať evanjelista Matúš? Svetoznámy biblista N. T. Wright v tom vidí biblickú „hru“ s číslom sedem. Vychádza z toho, že Židia mali každý siedmy rok takzvane sabatický a každých sedemkrát sedem rokov mali jubilejný rok, rok milosti. Bol to rok, keď sa dávali do poriadku všetky záležitosti, ktoré sa pokazili: prepúšťali sa otroci, vracala sa pôda, odpúšťali dlhy…

Podľa Wrighta chce evanjelista Matúš počtom všetkých pokolení 3×14, teda 6×7 prísť k odkazu, ktorý vraj každý vtedajší Žid vedel jasne prečítať: Ježiš je tým 7×7 pokolením, teda tým živým Milostivým rokom, keď Boh dá všetko do poriadku v tom najhlbšom význame slova.

Aj ženy pochybných mravov

Ježišov rodokmeň prekvapí aj obsahovo. Do radu mužských mien je vsunutých päť žien – Tamara, Rachab, Rut, Uriášova žena a Panna Mária. V patriarchálnej spoločnosti, kde dominovali muži, to bolo veľmi nezvyčajné. Prečo tu nie sú spomenuté iné ženy patriarchov? Sára, Ráchel, Rebeka, Ester? Prečo práve Tamara?

V knihe Genezis čítame, že Tamara bola nevestou Júdu. Bola vydatá za dvoch z jeho synov po sebe, ale obaja zomreli. Podľa židovského zvyku si ju mal zobrať ďalší brat, ale Júda, otec, to už nechcel dovoliť. Preto sa Tamara prezliekla za „ľahkú ženu“ a zviedla svojho svokra a boli z toho dvojičky. Povieme, že to bolo jednorazové zlyhanie?

O ďalšej žene s rodokmeňa sa to povedať nedá. Rachab bola nemorálna žena z povolania v Jerichu. Ale v rozhodujúcej chvíli prijala zvedov – Izraelitov od Jozueho a bola zachránená.

Tretia žena Rút bola síce zbožná, obetavá, sprevádzala svoju svokru aj po smrti svojho manžela. Obdivuhodný výkon vyjadrila vlastnými slovami: „Lebo kde pôjdeš ty, pôjdem i ja, kde sa zdržíš, zdržím sa aj ja: tvoj národ sa stane mojím národom a tvoj Boh bude mojím Bohom.“ (Rut 1,16) Ale predsa mala jednu chybičku krásy. Bola moabčanka, a teda nepriateľka Izraela.

Štvrtá žena je označená ako Uriášova žena. Zo Svätého písma vieme, že je to Betsabe. Z čisto ľudského pohľadu povieme, že žiadna z týchto žien nemala potrebnú kvalifikáciu byť v rodokmeni Kráľa Kráľov Ježiša Krista. A predsa tam sú. Prečo? Aby vynikla milosť, ktorú prináša Boh. Čo to znamená pre nás? Že nie je prvoradé, s akou kvalifikáciou k Bohu prichádzame. Ale dôležité je, akými sa v Božej prítomnosti stávame.

Sú na vine naši predkovia?

V Ježišovom rodokmeni nie sú morálne v poriadku ani všetci muži. Áno, sú tam aj svetlé momenty – kráľ Dávid, Joziáš. Ale boli aj takí králi, ktorých by sme mohli označiť takmer ako pohromy pre Izrael – Achas, Amon.

Ďalšia dôležitá lekcia, ktorú nás učí rodokmeň, je, že zlo sa vždy nededí. Keď sa deti správajú neslušne, my rodičia sa hádame, po kom z nás to asi majú. V histórii Izraela ale vidíme, že sa dobrí králi striedali so zlými. Po dobrom kráľovi Ezechiášovi nasledoval takmer brutálny Manasses. Po zlom kráľovi Amonovi nasledoval dobrý kráľ Joziáš, o ktorom písmo hovorí, že sa z celého srdca, duše a síl obrátil k Bohu.

Rodokmeň nás teda upozorňuje, že my sami nesieme zodpovednosť za svoj život. Záleží na každom osobne, ako a či prijíma milosť od Boha. Výhovorky na povahu, predkov, gény či dobu nie sú vždy namieste. Každý sa slobodne rozhoduje sám za seba.

Boží „timing“

A napokon nám rodokmeň Ježiša Krista ukazuje dokonalé Božie načasovanie. Prvá epocha sa začína bezdetným starcom a končí sa veľkým kráľovstvom. Ale ostatné dve epochy sú vlastne cestou dolu kopcom.

Izrael sa v tejto situácii pýtal: „Zabudol Boh na svoj ľud?!“ Medzi posledným prorokom Starého zákona a príchodom Ježiša Krista ležia storočia, keď sa Boh naoko odmlčal. Kde je? Vianoce sú jasnou odpoveďou: „Boh je tu! Boh je s nami! Je Emanuel.“ Zo svojho rodokmeňa nevyškrtol žiadne meno, nič neretušuje, nepoužíva eufemizmy.

Dôvod pomenoval trefne aj pápež František, keď povedal, že my sme priezviskom Boha. On sám sa totiž v Biblii predstavuje ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba…

Na „predvianočnej“ hodine náboženstva mi jeden žiak povedal: „Neznášam Vianoce. Neznášam tie masky ľudí, ktorí sa na Vianoce tvária, že sú lepší a potom na to veľmi rýchlo zabúdajú.“ Na um mi zišla otázka: „Čo ak to nie je maska? Čo ak je to naša túžba?“ Ježišov rodokmeň nám ukazuje príčinu Vianoc: túžbu Boha stať sa naším priezviskom. Dôsledkom Vianoc zasa môže byť radosť z toho, že slovo Boh prijmem ako priezvisko ja. Výsledok nebude len ošúchané klišé, ale hlboká a jasná identita: Božia dcéra, Boží syn, Božie deti.