Medzi osvedčené spôsoby, ako nadviazať či udržať rozhovor, patria aj takzvané otvorené otázky. Je všeobecne známe, že na rozdiel od uzavretých otázok sa tieto otázky nedajú vždy odbaviť iba jedným slovom. Skôr sú výzvou na premýšľanie a nezriedka sú aj príležitosťou ako sokratovským umením pôrodnej babice dostať na svetlo zahalené časti vlastného vnútra.
Vo svojej pastoračnej praxi sa občas stretávam s typom otvorených otázok, na ktoré nepoznám odpoveď. Najčastejšie mi ich kladú snúbenci pred sobášom: „Povedzte, čo nás v našom manželstve čaká?“ Toto je otvorená otázka v úzkom zmysle slova, lebo necháva takmer všetko otvorené. Takmer preto, lebo sa dá spresniť či usmerniť malou zmenou opytovacieho zámena.
Stojíme na začiatku ďalšieho kalendárneho roka a okrem bilancovania sledujeme v neistej situácii rôzne prognózy v každej oblasti života. Radi by sme dostali odpoveď na otázku, čo nás čaká v oblasti zdravia, vzťahov, ekonomiky, mieru… Sme prirodzene zvedaví.
A práve tu sa môže prejaviť benefit žitého kresťanstva, ktoré nás nechce zneistiť či znepokojiť otázkou: „Čo ma čaká?“ Lebo kresťan sa môže opýtať: „Kto ma čaká?“ Práve na túto otázku dáva totiž odpoveď aj Biblia.
Jednou takou odpoveďou je aj situácia, keď je dvanásťročný Ježiš na púti v Jeruzaleme so svojimi rodičmi. Stratí sa im a oni ho nakoniec po troch dňoch hľadania nachádzajú v chráme. A celú situáciu im vysvetlí jednoduchou protiotázkou: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49) Oni sa znepokojili situáciou, ktorá im spôsobila stres, starosti, nepríjemnosť… A Ježiš im dáva odpoveď na otázku kto: Môj Otec!
Celé pôsobenie Ježiša Krista na zemi je poznačené týmto motívom: Vzťah s Otcom. Všetci poznáme vyjadrenia typu: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ (Jn 4,34) „Ja a Otec sme jedno.“ (Jn 10,30) „Lebo nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 5,30) A krátko pred odchodom sa rozpráva so svojím Otcom slovami: „Všetko, čo je moje, je tvoje a všetko, čo je tvoje, je moje.“ (Jn 17,10)
A myslím si, že jeden z najkrajších obrazov Boha Otca ukazuje Pán Ježiš v podobenstve o márnotratnom (stratenom) synovi (porov. Lk 15,11-32); všetci poznáme jeho znenie i jeho výklad. Vieme, že aj tu ide o vzťah – vzťah k otcovi: Dvaja synovia nemajú vzťah so svojím otcom. Jeden ho chce prerušiť drasticky – chce, aby otec zomrel: žiada si podiel dedičstva ešte pred otcovou smrťou. Druhý syn, ten starší, síce zostáva s otcom, ale tiež s ním nemá vzťah – on má vzťah s príkazmi, ktoré mu otec dal; nikdy ich podľa svojich slov neporušil, ale ani nenadviazal s otcom vzťah.
Toto môžeme objavovať na prahu nových etáp stále nanovo: Otcovo srdce. Otcovu lásku. Otcovu prítomnosť. Stojíme na prahu nového kalendárneho roka a nevieme, čo nás čaká, ale vo viere vieme kto. Niektorí si dávame predsavzatia. Ako kresťania si môžeme dať aj jedno spoločné: Aby sme sa viac snažili objaviť v našich životoch lásku nášho Otca.
Prakticky nám to možno zmení naše plány, tak ako sa zmenili plány Jozefa a Márie v evanjeliu: mohli byť už dávno doma v Nazarete, namiesto toho sa museli vrátiť do Jeruzalema a tri dni hľadať Ježiša. Aj my si možno do budúceho roka robíme plány.
A niektoré z nich možno nevyjdú – azda aj preto, lebo v nich nepôjde o nášho Otca. A možno mnohému nebudeme ani celkom dobre rozumieť a budeme sa pýtať: „Prečo?“ Ani Panna Mária a Jozef nerozumeli. Ale evanjelium viackrát zachytáva, čo urobila Bohorodička s obsahom, ktorému nerozumela: zachovávala ho vo svojom srdci. A výsledkom jej dlhoročného uvažovania bola neskôr jednoduchá, ale hlboká rada obsluhujúcim na svadbe v Káne Galilejskej: „Urobte všetko, čo vám (Ježiš) povie.“ (Jn 2,5)
Táto veta z Máriinho hĺbavého srdca uviedla do pohybu všetky Kristove zázraky počnúc šesťstolitrovou nádielkou vína pre svadobčanov.
Prvého januára grécko- i rímskokatolíci zároveň liturgicky sprítomňujú udalosť, keď Pán dostáva na ôsmy deň po svojom narodení meno Ježiš. Všetci dostávame ponuku začať nový rok s týmto menom vo svojom srdci. Lebo človek možno nevie, čo ho čaká, ale môže si nasadiť okuliare kresťanstva a uvidieť – kto.
Okuliare viery mi umožnia vidieť, že v neznámej situácii, na neznámych miestach i v neznámych ľuďoch ma čaká známy Ježiš Kristus. Otvorenú otázku Čo nás čaká? tak môžeme spresniť odpoveďou na otázku: Kto? Optika kresťanstva nám umožní jasnejšie zaostriť na osobu Boha, ktorý svoju prítomnosť prisľúbil aj v poslednej vete evanjelia podľa sv. Matúša. Túto prítomnosť pripomína aj známy novoročný vinš:
Pán nech je pred nami a vedie nás.
Pán nech je za nami a tlačí nás.
Pán nech je pod nami a nesie nás.
Pán nech je nad nami a žehná nás.
Pán nech je vôkol nás a chráni nás.
Pán nech je v nás a premieňa nás – na svoj obraz.