Nebeská kolekcia

Podobné odporúčania zo sveta módy sa mi vybavujú najmä v súvislosti s udalosťou, ktorú východní i západní kresťania slávia na začiatku kalendárneho roka. Tí prví ho označujú ako Epifánia, teda Bohozjavenie.

Každý veľký sviatok liturgického roka je pre kresťanov významnou udalosťou, ktorú by sme pokojne mohli prirovnať k plesu. Podobne pri sviatku Bohozjavenia plesáme nad veľkou udalosťou. Pri Ježišovom krste v Jordáne sa Boh zjavuje človeku taký, aký je, ako Trojica osôb. A hoci tento sviatok rovnako ako ostatné slávime ixtýkrát, predsa tu Boh opäť prichádza, takpovediac, v tých „istých šatách“. Počujeme vyčítavé poznámky modernej „módnej polície“: „Znova to isté?! Nič nové pod slnkom! Strašná nuda!“

Hlbšiemu zhodnoteniu tejto udalosti však môže pomôcť presun do doby, keď sa odohrala. Čo sa to vlastne pred tými takmer 2-tisíc rokmi pri Jordáne udialo? Ako to hodnotila dobová „módna polícia“, teda súčasníci Ježiša Krista?

Tri veľké očakávania

Nachádzame sa v čase, keď židia žili v očakávaní, pričom najčastejšie sa skloňovali najmä tri. Veľmi dobre vieme, že očakávali Mesiáša. Čakali schopného vodcu, ktorý definitívne vyrieši ich politickú otázku a urobí z nich slobodný a sebestačný národ. Zbožní židia ďalej čakali niekoho, kto nejakým spôsobom vyrieši aj otázku utrpenia a spravodlivosti. Takmer všetci poznali biblickú postavu „služobníka Jahveho“, ktorý bude zástupne veľmi trpieť za mnohých. A do tretice a hádam najviac očakávali príchod samotného Boha.

Židia sa vnímali ako vyvolený národ. Boh si ich vybral, aby boli jeho ľudom. Sprevádzal ich, požehnával, karhal a doslova sa uprostred nich sa zabýval. Zo Starého zákona poznáme udalosť, keď Šalamún postavil Bohu chrám, ale „kňazi nemohli vstúpiť do Pánovho domu, lebo Pánov dom naplnila Pánova sláva.“ (2 Krn 7,2) Storočia čerpali židia z tej skúsenosti svoju identitu: Boh býva uprostred nich, je to ich Boh a oni sú jeho národ. Lenže potom prišla katastrofa.

V 6. storočí pred Kristom bol Izrael opäť raz porazený, zotročený a chrám zničený. Síce postavili nový chrám, ale ten mal jeden veľký nedostatok. Boh sa doň už nenasťahoval. Pánova sláva už nezostúpila. A tak židia čakali a dúfali. Celé storočia čakali mesiáša, čakali služobníka Jahveho a čakali Boha. Ale čo nečakali? Že by sa tieto tri očakávania mohli stretnúť v jednej osobe, v osobe Ježiša z Nazareta. Túto kombináciu nikto nečakal ani v najdivokejších snoch. A práve to sa odohralo.

Nový exodus

Preto Ježiš prichádza k rieke Jordán, teda na miesto, kde kedysi židia ukončili prvý exodus z otroctva v Egypte a konečne po štyridsiatich rokoch peripetií na ceste púšťou vošli do zasľúbenej zeme. Práve tu, kde sa ich cesta kedysi skončila, teraz začína Ježiš, aby nadviazal a urobil oveľa väčší exodus: definitívny exodus z otroctva hriechu, utrpenia a smrti…

Preto sa Ježiš necháva pokrstiť práve v tejto rieke, ako v niekdajšej vstupnej bráne do zasľúbenej zeme. Chce totiž ukázať a otvoriť novú vstupnú bránu do zasľúbenej zeme Božieho kráľovstva: krst. A zároveň ukazuje územie, na ktoré touto bránou vstupujeme. Čo je teda tou zasľúbenou zemou?

Vieme to odčítať na udalostiach pri krste Ježiša Krista. Deje sa tu zvláštna vec. Nielenže sa otvára nebo, ale nebo a zem sa tu spájajú. Nebo prichádza na Zem v celej paráde, teda v plnosti. Spájajúcim mostom je hlas Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,17) Po moste tohto hlasu súčasne zostupuje na Ježiša Svätý Duch v podobe holubice.   

Oblečení pohľadom

Ako to celé súvisí s človekom? Ide o novú, doteraz nepoznanú, najodvážnejšiu možnú kombináciu. Ide, obrazne povedané, o nebeskú kolekciu, ktorú Ježiš nielen predvádza na pomyselnom Jordánskom móle, ale ktorú ponúka aj človeku, mne. Pri každom svätom krste východní kresťania opakujú tú istú vetu, ktorú spievajú aj na liturgii sviatku Bohozjavenia: „Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Ježiš Kristus, Boží Syn, prichádza na zem, aby zahalil nahotu človeka.

Ilustrácii názorne pomáha príklad malých detí. Vezmime si takého novorodenca, ktorý sa narodí milujúcim rodičom. Takéto, hoci aj obnažené dieťa, nie je nikdy v pravom zmysle slova nahé. Lebo je zahalené pohľadom lásky svojich rodičov. Je oblečené ich radosťou a šťastím z toho, že je tu, že sa narodilo. Možno aj preto sa malé deti nemusia hanbiť. Lebo sú „oblečené“ pohľadom lásky svojich rodičov. Dieťa si to ničím nezaslúžilo. Láska jeho rodičov je darom a hovorí mu: „Je dobré, že si tu. Je dobré, že si na svete, je dobré, že žiješ!“

Tento obraz môžeme preniesť do života kresťanskej viery. Boh sa stáva človekom, aby som si ja, človek, mohol obliecť Boha. A to znamená vlastne podstatnú vec. Obliecť si práve ten pohľad Otca, ktorý sa na mňa díva ako na milovaného syna či dcéru a s radosťou mi hovorí: „Je dobré že si! Mám v tebe zaľúbenie!“

Originál či fake?

Kto je teda kresťan? Nielen ten, kto je technicky pokrstený a vôbec si to možno nepamätá. To zďaleka nie je všetko. Kresťan je človek, ktorý si spolu s krstom oblieka pohľad Boha každý deň nanovo. Možno práve vtedy, keď sa mu nechce obliekať do školy či do práce. Preto na sviatok Bohozjavenia zaznieva hlas, ktorý umocňuje pohľad: „Toto je môj milovaný syn!“ Tento hlas patrí každému, kto si v krste obliekol Krista a dokonale zahalí vlastnú nahotu.

Zoči-voči týmto udalostiam mám možnosť prehodnotiť svoju situáciu. Môžem pokračovať v „módnej prehliadke života“ a meniť šaty či masky podľa aktuálnej módy diktovanej svetom bez Boha. Môžem sa riadiť módnou políciou a obávať sa jej relativizmu, povrchnosti či falošného progresivizmu.

Táto samozvaná módna polícia sa nás všemožne snaží presvedčiť, že Boží outfit sa dnes už nenosí, že dávno patrí do stredoveku či do múzea. A ak sme ho aj od svojich rodičov krátko po narodení kvôli rodinnej tradícii dostali, radšej ho nechajme v skrini a neriskujme spoločenské faux pas.

Alebo iná možnosť: nebeská prehliadka udalostí okolo krstu Ježiša v Jordáne ukazuje a ponúka, čo nám sadne ako uliate na každú príležitosť. Nikto nepopiera, že to je odvážny krok. Vyžaduje dávku odvahy nechať sa obliecť pohľadom a hlasom lásky Boha, ak sme neustále sledovaní módnou políciou sekularizmu.

Kresťan však má skúsenosť, že práve toto je móda na jeho skutočnú mieru – mieru človeka túžiaceho po ozajstnej láske. V tomto zmysle je to pravý originál výrobcu; nie je to lacný fake falšovateľa. Veď presvedčme sa sami. Vždy je naporúdzi nejaká „skúšobná kabínka“, kde si šaty Božích synov a dcér môžeme vyskúšať.