Hromnice: Svetlo ako symbol Boha

Je odvodený od „pridanej hodnoty“ tohto sviatku, ktorou je posvätenie sviec. Tento benefit je zhruba od 17. storočia rovnako obľúbenou súčasťou aj byzantskej tradície, avšak názov sviatku si všíma iný aspekt tej istej udalosti: stretnutie nášho Pána, Boha a Spasiteľa, Ježiša Krista.

V po anglicky hovoriacich krajinách sa zasa udomácnil názov Predstavenie, keďže v tento deň bol Ježiš predstavený (obetovaný) Bohu v chráme (Lk 2, 22). Východ si tiež ponechal mariánsky charakter sviatku, ktorý Západ po liturgickej reforme Druhého vatikánskeho koncilu opustil a sviatok preradil do životopisu Ježiša Krista.

Príbeh vo svetle evanjelia

Reflektor evanjelistu Lukáša hneď v druhej kapitole osvetľuje Bohorodičku, ako spolu so svätým Jozefom prinášajú syna Ježiša na štyridsiaty deň po narodení do chrámu. Starý zákon totiž hovoril, že žena sa 40 dní po pôrode považovala za rituálne nečistú. (Pôrodné bolesti totiž pripomínali prvý hriech, za ktorý Eva dostala trest v bolesti rodiť deti; porov. Gn 3,16.)

Až po 40 dňoch smela opäť vstúpiť do chrámu a po prinesení obety bola znova očistená a začlenená do bežného náboženského života. Zároveň podľa Zákona mala zasvätiť svojho prvorodeného Bohu. Bohatšia žena mala pri tejto príležitosti obetovať jednoročného baránka na celostnú žertvu. Ak bola žena chudobná, mala priniesť pár hrdličiek alebo dva holúbky, ako to vidíme v našom prípade u Jozefa a Márie. Pri tejto príležitosti ich v chráme stretáva starec Simeon i prorokyňa Anna, ktorí v tomto malom dieťati spoznávajú Spasiteľa sveta.

Prvá „sviečková manifestácia“

Zhruba toľko svetla vrhá Písmo na udalosti sviatku, ktorý je v živote Cirkvi oficiálne doložený už vo 4. storočí v jej východnejšej polovici pľúc. Inšpiráciou pre raných kresťanov boli najmä slová starca Simeona, ktorý po prijatí Ježiša do náručia ho ospieval slovami: „Svetlo na osvietenie pohanov…“

To podnietilo skorý vznik sprievodov so zapálenými sviecami alebo lampami, ktorá mala symbolizovať cestu Jozefa a Márie do Jeruzalema za naplnením Zákona. Ako príklad slúži záznam v Kronike svätého Teofána, ako v roku 541 konštantínopolský cisár Justinián I. vydal príkaz, „aby sa na sviatok Predstavenia nášho Pána konala v celom meste procesia so zapálenými sviecami, ktorá mala vyprosiť Božiu ochranu pred morom a početnými zemetraseniami, ktoré sužovali mesto“.

Keďže sprievod zaúčinkoval, neskôr prerástol do obľúbenej tradície, ktorá postupne prešla do zvyku posväcovať sviece a rozdávať ich veriacim. Posvätené sviece sa potom v domácnostiach zapaľovali najmä v čase vážnej choroby alebo búrky, odkiaľ pochádza aj ich ľudový názov „hromnice“ či „hromničky“. Už svätý Ján Zlatoústy spomína zvyk vložiť zažatú sviecu do ruky zomierajúceho, keď kňaz počas posledného pomazania prednáša modlitbu pre odchod duše a posiela ho k Bohu ako „bojovníka viery“.

Viac „osobného“ svetla

Spomenuté benefity liturgických sviatkov sa, samozrejme, neobmedzujú len na vonkajšie symboly, ale zakaždým chcú osvietiť aj vnútorný život človeka. Ten je v prípade aktuálneho sviatku konfrontovaný opätovne najmä dvomi otázkami. Najprv je to klasická otázka: prečo? Prečo Pán Ježiš vlastne dodržiaval predpisy židovského Zákona? On je predsa z pohľadu kresťanskej viery Pôvodca tohto Zákona, a predsa sa tomuto Zákonu sám podrobuje. Rovnaká otázka sa naskytla už na ôsmy deň po jeho narodení, keď podľa toho istého židovského Zákona prijal obriezku. Teda prečo?

A druhá otázka, ktorú udalosti tohto sviatku dookola kladú, znie: ako je to možné? Ako je možné, že medzi takým davom a toľkými deťmi v Jeruzalemskom chráme starček Simeon spoznáva práve v malom Ježišovi Krista, teda dlho očakávaného Mesiáša? Ako je možné, že hoci v tom chráme nazaretskú rodinu stretli mnohí, len dvaja (Simeon a Anna) ju stretli naozaj? Len dvaja ľudia zažili stretnutie, ktoré zmenilo ich život. Ako je to možné?

Odpoveď je jednoduchá, a to doslova: spôsobil to jeden Duch. Až trikrát v texte evanjelia sviatku čítame, že Simeon bol naplnený Svätým Duchom. A v tejto odpovedi máme súčasne aj odpoveď na otázku prečo. Prečo Pán Ježiš vyplňuje predpisy Zákona, aj keď nemusí? Lebo, ako sám hovorí, neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť (porov. Mt 5,17).

To znamená, že im chce dať ten správny obsah. A čo je tým obsahom? Nič iné ako on sám. Boh sám vypĺňa každú jednu prázdnotu. Prázdnotu srdca, ale aj prázdnotu Zákona, aby sme nedodržiavali predpisy kvôli predpisom. Bez osobného obsahu Boha totiž aj príkazy a zákazy Biblie vyznievajú nezmyselne, zbytočne či nesplniteľne. Niekedy stačí len jednoducho viac svetla, aby sme v nezrozumiteľnom predpise znovu objavili milujúcu tvár jeho Tvorcu namiesto karikatúry policajta či kata.

Deň „zasvieteného“ života

Niektoré sviatky liturgického roka majú v byzantskom obrade otvorené názvy, lebo sú zároveň otvorenou otázkou a úlohou: ako tento názov doplníme my dnes? Zreteľne to platí o názve sviatku Stretnutia nášho Pána. Samotný názov nám nehovorí nič o tom, s kým sa to stretnutie odohralo. A už vôbec nehovorí nič o výsledku tohto stretnutia. Svätý pápež Ján Pavol II. spojil v roku 1997 tento sviatok s Dňom zasväteného života.

Zasvätené osoby sa v tento deň pred miestnym biskupom upevňujú vo svojich rehoľných sľuboch. To je aspekt osobnej obety, ktorý však získava svoje naplnenie až v udalosti osobného stretnutia. Výsledkom je benefit nielen tohto sviatku, nielen rehole, ale kresťanstva vôbec: zasvietený život.