Príprava na prípravu. Je tu Mäsopôstna nedeľa

Až je niekedy náročné vystopovať, kedy sme sa to vlastne začali pripravovať. V každom prípade jedna príprava sa práve končí, aby o chvíľu začala ďalšia. Päť nedieľ pred začiatkom tzv. svätej Štyridsiatnice – teda Veľkého pôstu – je pre východného kresťana akoby päť nastavených zrkadiel duše. Každá z nich predstavuje pomoc nielen svojím názvom, ale aj rozvinutou biblickou témou. Príbehy nedieľ o mýtnikovi Zachejovi, o mýtnikovi a farizejovi, o márnotratnom synovi sú nielen biblické obrazy. Pre hľadajúceho i veriaceho človeka sú predovšetkým zrkadlami, ktoré môžu odraziť stav nášho vnútra.   

Západný a východný kresťan

Jedno zvedavé zrkadlo nastavuje týždeň pred začiatkom Veľkého pôstu nedeľa so zvláštnym názvom: Mäsopôstna. Ešte predtým, ako sa doň pozrieme, upravme si vizáž známou úvahou. Znalec kresťanského Východu kardinál Tomáš Špidlík v nej hovorí o odlišnostiach východného a západného človeka. Predstavme si ich, ako sedia niekde pri ohni v prírode a počúvajú príbeh. Po jeho skončení sa západný človek spýta: „Naozaj sa to stalo? Mohlo sa to takto stať?“ Východný človek však podľa kardinála Špidlíka takúto otázku nekladie. Východný človek sa pýta ináč: „Čo mi tento príbeh chce povedať? Aký odkaz má pre môj život?“

Na tomto teste môžeme zistiť, či sme skôr západní alebo východní kresťania. Dobre vieme, aké následky má „západné“ čítanie „východnej“ Biblie. Môže skončiť sériou nepochopení i následným odmietnutím. Keď totiž západný človek číta v Biblii o tom, že Boh stvoril svet za šesť dní, tak sa možno začuduje nad takou nevedeckou informáciou. Alebo keď sa západniar z Biblie dozvie, že Matuzalem sa dožil 969 rokov, tak si položí otázku: „Mohlo sa to stať? Je to naozaj možné, aby niekto žil tak dlho?“   

Naozaj je „karma zdarma“?

Teraz môžeme spokojne vytiahnuť zrkadlo Mäsopôstnej nedele. V jeho odraze vidíme známy príbeh o Poslednom súde, ako ho zachytáva evanjelista Matúš v 25. kapitole. Západný človek sa možno spýta: „Bude to naozaj vyzerať takto?“ Východný človek si položí inú otázku: „Čo to hovorí pre môj život dnes?“

Niekto ten hlavný odkaz môže vidieť v dobrých skutkoch. Treba robiť čím viac dobrých skutkov, aby pri záverečnom vážení prevážili nad zlými. Veď „karma je zdarma“, pokrikujú už aj deti. A potom sa dostanem do neba, alebo… Je toto ale ten hlavný odraz predpôstneho zrkadla o Poslednom súde? Že sa treba starať o svoju dobrú „karmu“ a vyhýbať sa zlej? Veď o tom hovoria aj iné náboženstvá – budhizmus, hinduizmus… Ide o karmu aj v kresťanstve? Mám urobiť čo najviac dobrých skutkov, aby som sa pri Poslednom súde dostal medzi skupinu šťastlivcov so vstupenkou do neba na pravej strane? 

Ako sa vyhnúť Poslednému súdu?

V zrkadle príbehu o Poslednom súde môžeme objaviť aj iný detail. Ten súvisí s otázkou: Kto? Kto bude vlastne pri Poslednom súde súdený? Jedno z vysvetlení hovorí, že to budú pohania. Budú to nekresťania, ktorí budú súdení podľa toho, ako sa správali ku kresťanom. Kresťania sú totiž podľa jedného vysvetlenia tou nenápadnou skupinou, o ktorej Pán Ježiš hovorí: „Čokoľvek ste urobili alebo neurobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste to urobili, prípadne neurobili.“

Čím dlhšie hľadím v zrkadle Evanjelia na tento detail, tým viac sa pýtam: Je to naozaj tak? Nebudeme my kresťania súdení? To by bolo príliš jednoduché! Nebude náš súd práve v tejto otázke nekresťanov? Kedy sme ťa videli…? Nie je táto otázka výčitkou a súdom zároveň? Súdom, že som príliš slabo (ak vôbec) zrkadlil Krista v priestore, kde žijem? Možno toto je a bude môj súd. Preto ma zakaždým potešia Ježišove slová, ktoré zaznamenal evanjelista sv. Ján: „Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Jn 5, 24)

A najneskôr tu nám zrkadielko Evanjelia odhaľuje jednu lákavú možnosť: Chceš sa vyhnúť Poslednému súdu? Je to jednoduché. Stačí dovoliť Božiemu slovu, aby ma súdilo dnes. Nie je to lákavá ponuka? Síce mi to zrkadielko pravdepodobne nepovie, že som najkrajší a najlepší na svete, ale zato mi odhalí pravdu o mne. Možno nebude príjemná, ale uzdraví ma z falošných predstáv.

Súd kresťana a súd Boha

V opačnom prípade ma na tom Poslednom súde bude súdiť iné slovo. Môže to byť práve slovo nekresťana: kolegu, suseda, šéfa, podriadeného, bezdomovca, spolužiaka, manžela či manželky:  „V tebe som nevidel/nevidela Ježiša Krista! Videl som, že občas chodíš v nedeľu do nejakého chrámu. Videl som, že máš v aute na spätnom zrkadle zavesené akési guličky s krížikom. Videl som, že si pred Veľkou nocou akosi pochudla. Videl som vaše fotky zo svadby a z krstu tvojich detí. Videl som, že občas chodíš oblečený ako kňaz, že máš na sebe habit mníšky…. Ale postoje a zmýšľanie Ježiša Krista som na tebe nevidel!“ 

Ako to dosiahnuť? Určite je mnoho ciest. Jednu z nich ponúka aj zrkadlo Evanjelia. Diagnóza, že nie som najlepší na svete, je dobrý začiatok. Je začiatkom konca mojich súdov. Príbeh o Poslednom súde odrádza, aby som súdil kohokoľvek, dokonca aj Boha. Táto diagnóza totiž hrozí každému kresťanovi; bez ohľadu na to, či je východný alebo západný. Je veľmi lákavé zbavovať sa zodpovednosti a radšej súdiť Boha za svoj život: za svoj zdravotný, vzťahový či pracovný stav. Je to ten súd, ktorý vyniesol už v úvode Biblie Adam nad Bohom v raji po páde do hriechu. „Pane Bože, to ty si vlastne na vine za celú túto situáciu! Lebo celé to zavinila žena, ktorú si mi dal ty.“ 

Dobre sa pripraviť na prípravu je dôležité nielen pre východného kresťana. A pýtať sa, či sa to mohlo takto stať, nemusí len človek západný. Dôležitý je predsa oheň, pri ktorom spoločne sedia.