FBI mala v hľadáčiku „radikálnych“ prívržencov tridentskej omše

Hlavným východiskom dokumentu je predpoklad, že „rasovo alebo etnicky motivovaní násilní extrémisti považujú ideológiu radikálnych tradicionalistických katolíkov za príťažlivú a hľadajú s nimi kontakt“.

Dokument ďalej tvrdí, že FBI je znepokojená tým, že „radikálna tradicionalistická katolícka ideológia“ zahŕňa antisemitizmus, anti-LGBT agendu, protimigračné postoje a biely nacionalizmus. Je to údajne hrozba pre vnútorný mier USA. Národná tlačová kancelária FBI síce potvrdila, že dokument pochádza z kancelárie v Richmonde, ale uviedla, že „ho odstráni zo systémov, pretože nezodpovedá presným štandardom FBI“.

Táto správa sa vo mne premiešala s dojmami z nedávnej diskusie, ktorú zorganizovalo Spoločenstvo Ladislava Hanusa a časopis Verbum v bratislavskom Teatro Colorato na tému: Ako Benedikt XVI. ovplyvnil moju vieru. Traja pozvaní hostia Juraja Šústa sa snažili priblížiť niektoré dôležité aspekty zo života veľkého teológa a pápeža. Okrem iného prišiel na pretras aj „starý obrad“ a kontroverzne vnímaný počin Benedikta XVI., ktorým sprístupnil slávenie sv. omše spôsobom spred reformy v roku 1970.

Čo ak sa mi vybaví stará formulka?

Ako východný kresťan som poľahky našiel analógiu v jednej skúsenosti, ktorá mi zostala uložená v pamäti od študentských čias. Súčasťou prípravy na pastoračnú prax bola aj „kňazská modlitba rozhrešenia“, ktorú sme sa učili naspamäť. V priebehu štúdia však bol schválený novší preklad, čo spôsobilo, že sa nejeden z nás posťažoval: „Čo ak sa mi namiesto novej „formulky“ rozhrešenia vybaví tá stará?“ Odpoveď profesora bola vcelku zrozumiteľná: „Myslíte si, že ak nejaká modlitba tvorila súčasť sviatostného odpustenia hriechov desiatky rokov, prestane zrazu len tak fungovať?“

Veľmi podobne argumentoval aj pápež Benedikt XVI. pri povolení starého obradu. Vo svojom Apoštolskom liste Summorum pontificum z roku 2007 stanovuje misál Jána XXIII. ako mimoriadny spôsob slávenia sv. omše pri zachovaní jej riadneho spôsobu slávenia podľa misála sv. Pavla VI. z roku 1970. Ako jeden z dôvodov uvádza presvedčenie, že „latinská liturgia cirkvi v jej rôznych formách v každom storočí kresťanskej éry podnecovala početných svätých k duchovnému životu a posilňovala mnohé národy v cnosti nábožnosti a ich nábožnosť robila plodnou“.

V knihe Posledné rozhovory to zopakoval ešte raz polopatisticky: „Nie je to tak, že by tu teraz bola iná omša. Jestvujú dve formy jedného a toho istého obradu, obe však patria do jedného základného obradu. Vždy som hovoril a ešte aj hovorím, aby to, čo bolo v Cirkvi pre ľudí to najposvätnejšie, nebolo zrazu úplne zakázané.“ A pápež ďalej varuje pred fatálnymi následkami opačného rozhodnutia: „Spoločnosť, ktorá považuje za zakázané to, čo bolo predtým považované za najdôležitejšie, sa neudrží.“ 

Jednota v pluralite

Benediktovi XVI. teda išlo o zachovanie vnútornej kontinuity. Nesúhlasil s odmietavým postojom a názorom biskupa Marcela Lefebvra, ktorý prirovnal „novú“ a „starú“ sv. omšu k vzťahu ohňa a vody, pričom jedna sa zákonite presadí na úkor tej druhej. Otázka tej výhernej rozdeľuje tábory. Odkaz Druhého vatikánskeho koncilu však hlásal jednotu v pluralite, nie uniformitu.

Ako na spomínanom stretnutí ďalej pripomenul jeden z diskutujúcich Boris Bartho z VŠ vo Wiener Neustadt, latinská cirkev sa tiež vyznačuje bohatstvom obradov; nie je to výsada iba východných cirkví. Okrem misálu sv. Pia V. boli v rímskokatolíckej cirkvi teritoriálne obrady, ako napríklad známy Ambroziánsky rítus v Miláne, alebo aj rehole ako dominikáni či karmelitáni mali špecifické ríty. Toto nariadenie po 14 rokoch reštriktívne upravil pápež František Apoštolským listom Traditionis custodes, hoci neskôr z tohto obmedzenia oficiálne vyňal Bratstvo sv. Petra, ktoré od svojho vzniku v roku 1988 slávi liturgie podľa misálu sv. pápeža Pia V.

Dar, ktorý má privádzať k Bohu aj k ľuďom

Tieto obmedzenia spôsobili, že v súčasnosti sa sv. omša podľa misála spred reformy z roku 1970 neslávi v takom počte a frekvencii, ako predtým. Historik a rímskokatolícky kňaz Marek Vadrna z rehole Tešiteľov pre Štandard potvrdil, že obmedzenia sa konkrétne dotkli aj zastupovania. „Keď ma dnes volajú, aby som v kostole Milosrdných bratov v Bratislave zastúpil kňaza určeného pre tieto sv. omše, je potrebný aj súhlas od arcibiskupa. Ten predtým potrebný nebol.“

Páter Vadrna si nostalgicky spomína na počiatočný zápal pre slávenie „tridentských“ sv. omší. „Keď som sa zoznamoval s týmto spôsobom slávenia, bol som nadšený aj rozčarovaný zároveň. Keď som čítal tie bohaté rubriky, neustále som sám pre seba opakoval: ´Oni nás okradli!´“

Zároveň ho však neskôr začala odrádzať pompéznosť, v ktorej jemu osobne chýbala duchovná hĺbka. „Spomínam si, že keď som pred niekoľkými rokmi slávil vo Viedni sv. omšu podľa misála sv. Pia V. spolu s kardinálom Burkom, viackrát mi pri tej pompe napadlo: ´Ako dobre, že som iba obyčajný kaplán.´“

Historik a kňaz v jednej osobe však vníma „starý obrad“ ako obohatenie pre cirkev v zmysle interpretácie pápeža Benedikta XVI. Na otázku o možnom radikalizovaní v spojitosti s praktizovaním tridentského obradu odpovedal, že na základe jeho vlastnej skúsenosti nemôže vyhlásiť, že by tridentský obrad z niekoho urobil radikála. „Obrad sám je totiž darom, ktorý nás chce priviesť bližšie k Bohu aj k ľudom. Ak sa to nedeje, potom sme ho nepochopili v intenciách Darcu.“