Božidara Turzonovová o nápade Štefana Kuffu: Keby som hovorila demagogickou rečou, tak poviem, že je to rúhanie

„Poviem vám úprimne, ja som tomu nechcela veriť. Ja som sa zľakla, keď som to počula. To musí byť omyl, čo iné by to mohlo byť, ale nie,“ hovorí Božidara Turznovová.

S myšlienkou, že ide o nejaké nedorozumenie, som súhlasil aj ja. Pôvodne som si myslel, že médiá zle interpretovali slová štátneho tajomníka Štefana Kuffu, ale rýchlo sa ukázalo, že problém je skôr v tom, že situácii, v ktorej sa po voľbách ocitol Štefan Kuffa, nie celkom rozumie on. Týka sa to, žiaľ, viacerých jeho kolegov a kolegýň. Najmä nie celkom rozumejú tomu, čo presne by mali robiť.

„S týmto počinom sa nedá súhlasiť, nech je to akokoľvek dobre alebo úprimne myslené. Ježiš Kristus je Christos Pantokrator, to znamená všemohúci, je Pánom Zeme a nebies. Naozaj nepotrebuje, aby bol potvrdzovaný alebo nebodaj introvizovaný nejakou vládnou inštitúciou ako je ministerstvo jednej republiky,“ začína pani Božidara.

Je sústredená, jej podmanivá farba hlasu rýchlo ovládne priestor. „Vnímam to dokonca,“ na chvíľu krátko stíchne, „ako blasfémiu, ako znesvätenie“.

.

Naznačím, že Kuffa to myslel ako náboženský akt, niečo podobné sa pred pár rokmi stalo v Poľsku, poznáme to aj z iných krajín, nejde pritom o štátny či politický, ale vyslovene duchovný a náboženský akt, ktorý bol azda lepšie chápaný v inej dobe, ako je tá naša. Štefan Kuffa však vystupuje v mene vlády, napokon, aj o tomto návrhu hovoril ako o iniciatíve Ministerstva kultúry, kde robí štátneho tajomníka, práve preto musel nastať tento spor.

Pani Božidaru vyrušuje tá politická rovina, krúti hlavou: „Nehnevajte sa, skôr je to znesvätenie toho, čo má Kristus napísané na kríži, onoho INRI. Je to profanácia. Keby som hovorila rečou demagogickou, poviem, že je to rúhanie. To predsa nemôžu. Nemôžu s Pánom robiť takéto veci…“

Za moment prejde do miernej irónie, hovorí: „Teraz už neostáva len čakať, že niečo také vyhlási aj ďalšia inštitúcia, napríklad ministerstvo spravodlivosti, ktoré by mohlo Krista vyhlásiť za najväčšieho sudcu. A to by bol ten lepší prípad, v týchto časoch trochu bohabojnosti naozaj nezaškodí,“ dodáva s úsmevom.

Postupne sa začneme rozprávať o niečom podstatnejšom, čo však nápad štátneho tajomníka Štefana Kuffu dobre reprezentuje. Väčšina slovenskej spoločnosti mala v týchto voľbách obavy z agresívnej podoby liberalizmu, ktorú pestujú straníci okolo Šimečku s nadšenou podporou viacerých médií, problém je, že takejto hrozbe nemožno čeliť tým, že sa kritici progresivizmu sami zosmiešnia. A vedeniu Ministerstva kultúry sa to darí veľmi rýchlo, dodávam.

„Je to hrr! Je to prekotné,“ reaguje pani Božidara, „tu už ozaj treba zvoľniť kmitočet“. Na probléme sa rýchlo zhodneme: „Strápňujú sa. Pripisujem to, žiaľ, nevzdelanosti. Keby bol pán štátny tajomník vzdelaný – a to nehovorím z nejakej nenávisti, len to sama so smútkom konštatujem – keby bol inteligentný, tak by to nenavrhoval. Práve z náboženského popudu a cítenia sa to jednoducho v jeho postavení nesmie. Poznáte to, keď do všetkého idete hrr! a hrrr!!, prvé čo príde, je, že sa človek potkne, pretože to nemá rozmysel,“ dodáva.

Problém, ktorý sa od volieb postupne odhaľuje, je, že robiť suverenistickejšiu politiku nebude možné bez toho, že štát a kultúru budeme brať vážne, a nielen prepínať kohútiky s fondmi z červenej progresívnej farby na nejaký folklór. Bez dôstojnosti a vážnosti to dopadne smiešne. Kultúru nemožno chrániť ani podporovať nekultúrnym spôsobom. Vyvolá to výsmech a ten oslabí aj to, čo pôvodne malo zmysel. Nebezpečné je to o to viac, že kultúra čelí v dnešnej dobe silnému ideologickému tlaku. Nikoho nemôže prekvapiť, že na čele spolitizovanej a ideologickej kultúry stoja herečky, herci či novinári, tak to bolo a aj vždy bude. Otázka znie, ako tomu čeliť, aby sme kultúru neskazili hlúposťou inej farby.    

Božidara Turzonovová: „Značnú časť svojho života som prežila v totalite a poviem vám, že kultúra je v tom úžasná, a platí to aj pre divadlo, že má v sebe vnútorný normatív. Áno, aj vtedy sme museli byť poplatní – ale to boli jedna-dve inscenácie. Aj teraz sa začne v SND pripravovať jedna inscenácia, príde ju naštudovať režisér z Prahy, teraz je už režisérka, dal si urobiť krásne poprsie a príde režírovať. Keďže divadlo odzrkadľuje realitu, toto je momentálne realita, ktorá je vo svete.“ Pani Božidara ju ešte nazve „mizériou“ a nedá sa, než súhlasiť. Práve ideológia oslabuje poslanie umenia, v našom prípade aj vyháňa divákov z hľadiska. Ideologickým hrám sa nedarí.   

Božidara Turznovová sa však o prežitie kultúry neobáva: „Ministerstvo kultúry má poslanie materiálne sa postarať o kultúru, ale nemôže nám predpisovať, ako mám alebo nemám vnímať a tvoriť kultúru. Na to nie je nijaká vládna inštitúcia. My môžeme hrať aj na dvoch stoličkách, v krajnom prípade. Za tých 2 500 rokov, čo je divadlo divadlom, sa ukázalo, že je to silný a zdravý organizmus.“