Nie je absencia vážnej diskusie o ukrajinskej vojne prejavom nášho zlého svedomia?

Naša mediálna diskusia o ukrajinskej vojne je v porovnaní s ďaleko bohatšou diskusiou v krajinách západnej Európy nesmierne plochá. Sporom nie je – pretože byť nemôže –, kto je agresorom. V tom žiadny dôvod stretu určite nie je. Agresorom je Rusko. Napriek tomu niektorí z našich mimoriadne nezodpovedných politických aktivistov [českých, pozn. red.] vrátane predsedu Ústavného súdu obviňujú svojich politických protivníkov, že aj v tejto téme zahmlievajú či nemajú jasno. To je, samozrejme, lož, čiže v modernom jazyku dezinformácia.

Legitímne otázky nastanú až vtedy, ak sa pýtame, čo Rusko k napadnutiu Ukrajiny viedlo a aké dôsledky – v ich celej šírke – a pre koho táto vojna vyvolá. Tu už u nás žiadna názorová jednota neexistuje. Blokovanie diskusie na túto tému je hlúposťou, poškodzujeme tým samých seba.

Aby nedošlo k omylu, netvrdím, že blokáciu diskusie vykonáva vláda. Možno by to robiť chcela, ale nemusí. Diskusia je blokovaná zvnútra, blokuje ju mediálny diktát, ktorý si pestrosť diskusie nepraje. Majitelia, šéfredaktori a hlavní komentátori médií nie sú predĺžené ruky štátu. Napriek tomu určujú, čo sa písať má, respektíve nemá, čo sa smie a čo sa nesmie.

Začal som tézou, že u nás je diskusia plochejšia ako v západnej Európe. Mal by som priznať, že podrobnejšie sledujem diskusiu len v po nemecky hovoriacej „Mitteleurope“, teda v Nemecku, Rakúsku a vo Švajčiarsku. Škandinávsku a mediteránnu diskusiu hodnotiť nemôžem a Veľká Británia je svojrázny ostrov pri Európe. Všetky tieto krajiny sa od nás líšia jednou zásadnou vecou: neprežili august 1968 a vtedajšiu sovietsku inváziu do našej krajiny [vtedajšieho Československa, pozn. red.].

Rozdielov je viacero

My sme sa na rozdiel od dnešnej Ukrajiny vtedy nebránili a tu je jadro problému. Porovnávanie dvoch udalostí, ktoré oddeľuje viac ako pol storočia, je, samozrejme, neľahké. Rozdielov rokov 1968 a 2022 som si dobre vedomý. Medzinárodná situácia je výrazne odlišná. Nie je Sovietsky zväz ani Varšavská zmluva. Je „len“ Rusko. Nebol internet a sociálne siete. Uplynuli len dve desaťročia od konca druhej svetovej vojny. Nebolo tridsať rokov po páde komunizmu. Nebolo veľa ďalších vecí, ale vpád armád na teritórium cudzej krajiny bol rovnaký.

Preto si dovoľujem klásť netradičné otázky. Nie je naša neochota či neodvaha vážne diskutovať prejavom zlého svedomia? Nie je to dôsledok našej, stále ešte nestrávenej minulosti? Nie je to opäť pokus vyhnúť sa hľadaniu pravdy a zostávať pri lacných klišé? Nie je to pretrvávajúca falošnosť naratívov šírených našimi, o sebe nesmierne presvedčenými „majiteľmi kľúčov“? Nie je to vybavovanie si účtov za rok 1968? Nie je to slovné vedenie vojny, ktorá sa v roku 1968 neuskutočnila? Teraz, keď sa to už môže? Keď sa – zo strany týchto ľudí – nebojuje s Ruskom, ale len a jedine s domácimi politickými protivníkmi? Nemajú niektorí šesťdesiatnici pocit, že práve teraz nastáva šanca vziať si späť údajne im ukradnutú zamatovú revolúciu?

Kde sa vzala dnešná bojachtivosť našich politikov a mediálnych mágov? Nie je to v tom, že dobre vedia, že ani teraz bojovať nebudú? Že stačí rinčať zbraňami? Že stačí dodávať zbrane (za peniaze daňových poplatníkov)? Že stačí vítať utečencov – opäť za cudzie peniaze? Sú si istí, že sankcie nebudú pôsobiť ako bumerang? Že ich opäť zaplatí niekto iný? Že sa nová národnostná menšina, prichádzajúca k nám z veľmi komplikovanej krajiny, bude správať, akoby tu žili po stáročia? Že sa naozaj budú chcieť stať Čechmi? Že táto utečenecká vlna poprie všetky dosiaľ známe zákonitosti správania sa migrantov, ak nejde o individuálnu migráciu? A tak ďalej.

O Kennanovom výroku sa diskutuje, ale nie u nás

Treba začať vážne diskutovať o tom, čo viedlo Putina a ďalších ruských predstaviteľov práve teraz k tomuto, najmä pre nich nesmierne riskantnému kroku. Predovšetkým v situácii, keď začína byť zrejmé, že Rusko spôsobilo, že najväčšou dlhodobou obeťou ukrajinskej vojny bude Rusko samo. Bude na nepredstaviteľne dlhú dobu „vyobcované“ z normálneho sveta. Rusku sa táto agresia nemôže v žiadnom ohľade vyplatiť. Treba sa však pýtať aj na to, akú úlohu v tom všetkom hrali sľuby prijatia Ukrajiny do NATO a vôbec celé „východné“ rozšírenie NATO až k samotným hraniciam Ruska?

Vo februári 1997 povedal jeden z hlavných tvorcov americkej povojnovej politiky (s jeho menom sa spája koncept takzvanej containment policy, politiky zadržiavania) G. F. Kennan, že rozšírenie NATO na východ je „osudová chyba americkej politiky“. Teraz sa v západnej Európe o jeho výroku intenzívne diskutuje. Nie u nás. Naznačuje to niečo?

Ako niekto, kto ako predseda vlády [Českej republiky, pozn. red.] na jeseň 1997 v USA loboval, aby nás vzali do NATO (a videl ich rozpaky), túto otázku položiť musím. Ako niekto, kto si spomína, ako boli špičkoví politici americkej vlády aj Kongresu v tejto veci neistí a nejednotní. Nikdy nezabudnem na rokovania s významnou postavou Republikánskej strany v úlohe predsedu mocného senátneho výboru pre zahraničné vzťahy Jessom Helmsom, ktorý evidentne o naše prijatie do NATO záujem nemal. Nemal pocit, že je to v záujme USA a hovoril o iných prioritách. Aj nás by mali zaujímať naše národné záujmy. Zdá sa, že naši dnešní politici majú iné priority.

Článok vyšiel v týždenníku Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.