Čo Otec dieťaťu nepovie. Aj keď si dieťa želá jeho smrť

Ako človeku so zmyslom pre humor mi takého vety pripadajú úsmevné, no prímes vlastnej reality v úlohe otca troch detí mi ten úsmev pomaly schladzuje. Vzápätí sa vytratí úplne; stačí ak si spomeniem na zopár zaujímavých titulov o súčasnej kríze otcovstva.

„Boh je mŕtvy, my sme ho zabili“

V takom prípade radšej siaham po inom titule a v mysli sa mi vynára jeden z najkrajších príbehov kánonických evanjelií. Ježiš ho vyrozprával ako podobenstvo a my sme mu neskôr dali názov O márnotratnom synovi. Lenže oveľa viac by sa mu hodil titulok, ktorý by nechal vyniknúť hlavnú postavu. A tou je bezpochyby otec. (Lk 15, 11-32)

Jeden z jeho dvoch synov sa nevie dočkať, požiada o svoj podiel dedičstva a odíde z otcovho domu. A mne ako otcovi, ktorý sa pred chvíľou bavil nad zoznamom nečakaných viet, napadne vážna otázka: „Existuje veta, ktorú by tento otec svojmu synovi nikdy nepovedal?“ Hlavou mi preletí minimálne jedna: „Ak teraz odídeš, už sa nevracaj!“ Toto by tento otec svojmu synovi nepovedal a ani to neurobil.

Pozrime sa bližšie, čo syn vlastne hovorí svojou prosbou: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ Žiadosť syna je vyjadrením jeho chorej, ale reálnej túžby: nevie sa dočkať, kedy jeho otec konečne zomrie. Aj takéto hrozné túžby patria k našim životným príbehom.

Ale toto podobenstvo má ešte hlbší zárez: je obrazom vzťahu človeka a Boha. Je obrazom tragédie slova, ktoré už dnes opustilo slovník „moderného“ progresívneho človeka. No hoci toto slovíčko zmizlo, jeho temná realita zostala. Je to hriech. Práve toto slovo v sebe skrýva i zjavuje túto doslova diabolskú túžbu: „Chcem, aby Boh zomrel. Chcem, aby neexistoval. Ja chcem byť bohom vo svojom živote. Ja chcem určovať pravidlá toho, čo je správne a čo nie, čo je dobré a čo zlé.“

Necítil sa komfortne, skončil v chlieve

Ježišovo podobenstvo výstižne opisuje celú postupnosť tohto procesu, keďže syn ku skutočným následkom svojho odchodu z otcovho domu nedospel hneď. Nebolo to tak, že sa raz ráno zobudil v chlieve. Celé to malo svoj priebeh.

Začalo sa to nespokojnosťou. Syn začal byť jedného dňa doma s niečím nespokojný. Začalo mu niečo prekážať? Začal sa nudiť? Zatúžil si užiť život? Každý náš odchod z Otcovho domu (rozumej: hriech) sa začína nespokojnosťou. Zrazu prichádza hlas, ktorý do nás zasieva nespokojnosť, ktorú zažívame v mnohých vzťahoch.

Vezmime si len rôzne manželské krízy – ani tam sa človek zrazu jedného dňa nezobudí v samote alebo pri inom partnerovi. Aj tam sa to poväčšine začína práve týmto pocitom nespokojnosti: už sa necítim komfortne. Môže to mať rôzne príčiny. Len zrazu sa v tej nespokojnosti pozriem cez plot a susedov trávnik mi príde akýsi zelenší. Málokedy mi pritom napadne otázka, či budem mať aj na účet za vodu.

Problém sa teda začína tu, pri pocite nespokojnosti. Aj tu však platí, že nespokojnosť je ako obluda v klietke: kým je za mrežami, dokáže na mňa akurát tak revať, avšak len čo ju dostatočne vykŕmim a vypustím, ovládne ma a ja prechádzam k druhému kroku v postupnosti hriechu. Bezohľadnosti. Tam už padajú zábrany.

Syn z podobenstva prestal brať ohľad na svojho otca i celú rodinu; jeho drzá žiadosť o majetok bola len prejavom jeho bezohľadnosti. Niekoľko dní ešte vyčkával doma, ale potom predsa len odcestoval. Jeho bezohľadnosť prepukla v hýrivý život. Už mi nikto nebude rozkazovať, vravel si. Konečne som sám sebe pánom.

Pekná vízia, ale krátka. Na jej konci stojí človek v ruinách. A tam zatúži po tom, čo kedysi tak nenávidel, čím tak opovrhoval. A z dna sa začína jeho návrat domov.

Návrat ohrozuje starší brat

Aj tento návrat domov k Otcovi má svoju postupnosť: Syn najprv vstúpi do seba. V druhom kroku uznáva a vyznáva svoj hriech – priznáva, že sa zmýlil, a veľmi to ľutuje. A chce to povedať aj svojmu otcovi. Pripraví si dokonca aj príhovor: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“

Na tomto vyznaní vidíme, čo znamená obrátenie: Na začiatku bola nespokojnosť a samé: „Daj mi, daj mi, daj mi…“. Po obrátení sa to „daj mi“ mení na „prijmi ma“. A toto je veľmi dobrý test na zistenie, či je niekto obráteným kresťanom alebo ešte nie. Či je postoj človeka voči Bohu samé „daj mi zdravie, školu, partnera, prácu, peniaze…“, alebo už dospel do bodu pokorného „prijmi ma“?

(Ne)spokojnosť je teda spojivom celého Ježišovho príbehu, v ktorom je nespokojný ešte jeden: starší brat s tromi P. Je pobožný, poriadny a pracovitý. A preto je veľkou záhadou, prečo sa ani on necíti komfortne. Kde je dôvod jeho nespokojnosti? Prečo sa sťažuje, že mu otec nikdy nedal ani kozliatko na párty so svojimi priateľmi? Veď na začiatku, keď mladší syn požiadal o delenie majetku, zaznelo jasne: Otec „im rozdelil majetok“. To znamená, že aj starší dostal svoj podiel; podľa židovských zvykov dokonca dve tretiny, kým mladší len jednu. Mladší svoju tretinu prehajdákal, starší sa svojich dvoch tretín ani nedotkol. Prečo? Aby to teraz mohol otcovi vyhodiť na oči? Jeho nespokojnosť je odhalená. Ale otec ho aj tak prosí, aby vošiel do domu a tešil sa z návratu svojho brata.

Nečakaná odpoveď

Ktorú vetu teda otec z podobenstva svojim synom nikdy nepovedal? „Dvere sú zatvorené.“ Toto bratia od svojho otca nepočuli. Koniec príbehu o márnotratnom synovi je otvorený presne tak ako dvere Otcovho domu. Nevieme, či cez ne starší syn prešiel. Jedno však vieme určite. Sú slová, ktoré Otec svojim deťom nepovie. Ale rovnako jestvujú aj slová, ktoré ten istý Otec od svojich detí nepočuje rád. Viem si živo predstaviť, že medzi ne patrí aj slovo – inokedy.