Poslanec Milan Kuriak: Aj mne sa to zdalo najskôr čudné, ale tých 500 eur treba vnímať ako pomoc

Vráťme sa najskôr k vašej azda najvýraznejšej téme z minulosti. Ako jeden z prvých ste zareagovali na Štandardizovaný postup pre transsexualitu, ktorý presadil bývalý minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský. Oslovili ste bývalého premiéra Hegera a spýtali ste sa ho, či je tento dokument platný, načo on povedal, že „je platný, ale nie účinný“. Následne ste kontaktovali jednotlivé matriky, ktoré ste informovali, že schválený dokument nie je v účinnosti. Viete, čo sa dialo alebo deje na matrikách, máte nejakú spätnú väzbu?

Je to dôležitá téma. Keď som sa dozvedel, čo má byť na Slovensku v platnosti, tak sa mi podarilo trikrát zmobilizovať kolegov poslancov, ale aj verejnosť – to som si nechával ako záložný zdroj – aby sme podpísanie tohto Štandardizovaného postupu zastavili. Trikrát sa mi to s pánom exministrom Lengvarským podarilo, oslovil som aj premiéra, vždy som za ním išiel so slovami, že je neprípustné, aby takéto niečo na Slovensku bolo. Samozrejme, aj Igor Matovič bol tomu naklonený, a ďalší konzervatívne ladení ľudia, vďaka čomu sa nám to trikrát podarilo zastaviť.

Mrzí ma, že v deň odchodu to pán exminister Lengvarský podpísal, napriek tomu, že necelé dva týždne predtým mi sľúbil pri osobnom rozhovore, že to nepodpíše. Cítim veľké sklamanie, že to takto dopadlo.

Až potom som oslovil matriky. Neviem, či to zastihlo všetky matriky na Slovensku, ale rozposielal som list, v ktorom som uviedol, že podľa tvrdení pána premiéra dokument nie je v platnosti, tak aby takéto rozhodnutia nevydávali.

Prečo ste kontaktovali tie matriky?

Pretože niektoré matrikárky ma už predtým oslovili, že už dostali prípis, a nevedeli, ako majú postupovať. Niektorí mi tento krok vyčítali, prečo som to riešil takouto formou, ale z dvoch matrík som už mal aj konkrétne príklady. Možnože ľudia len skúšali, ale už mali na dvoch matrikách skúsenosti, že si chcel dotyčný zmeniť pohlavie. Bolo treba zasiahnuť a pomôcť, hlavne tým dámam na matrikách, lebo boli vo veľkom strese.

Bola to sporná téma, nebola v programe vlády, väčšina vlády bola proti. Navyše, minister Lengvarský to podpísal pokútnym spôsobom na poslednú chvíľu. Máte nejaké vysvetlenie, prečo tak konal?

Často som komunikoval s pánom exministrom Lengvarským, vždy som mu položil otázku: V koho záujme to je? Na základe čoho pretláča toto usmernenie a tieto štandardy? Popri tých rozhovoroch som sa od ministra dozvedel, že z progresívneho prostredia sú veľké tlaky, na čo som mu povedal, aby nezabúdal – aby prihliadal aj na konzervatívnu časť spektra, ktorá má tiež právo sa k tomu vyjadriť. Aj keď som sa rozprával s ateistami, neveriacimi, mal som aj také širšie spektrum, a táto vec nebola problémom len pre veriacich, ale pre väčšinu slušných, normálne zmýšľajúcich ľudí, ktorí mi inak dodávali chuť bojovať ďalej. Nebol to ľahký boj.

Čo presne bol ten liberálny tlak?

Z jednej strany to boli tlaky z progresívneho prostredia, na druhej strane, a to nemôžem otvorene menovať, ide o určitých ľudí, ktorí boli blízko pri tej komisii, ktorá dokument pripravovala. Nemám to síce podložené papierovou stopou, ale viem, o koho ide, a boli tam aj peniaze na presadenie tohto štandardu, tohto usmernenia. Opakujem, mrzí ma, že pán minister takto podviedol našu vládu, ale nejde len o to, podviedol väčšinu občanov Slovenska. Dal mi totiž prísľub, bolo tam aj podanie ruky, považoval som to za záväzné.

Problém je, že minister Lengvarský bol nominantom OĽaNO. Bol to váš politický subjekt, ktorý ho dostal do ministerského kresla a teraz hovoríte, že podviedol väčšinu obyvateľov. Ako ste to vo vašej strane a klube vyhodnotili?

Ja budem v tomto hovoriť za seba, aj keď viem, že viacerým kolegom to prekážalo. Pôvodne ho odporučil pán exminister Jaroslav Naď, pokiaľ viem, boli spolužiaci. Viete, my sme si v začiatkoch navzájom dôverovali, boli sme transparentné hnutie, hodnotové – aj keď v našom klube boli konzervatívci aj liberáli. V tých úplných začiatkoch som nemal dôvod pochybovať o Lengvarského nominácii, ale po prvom stretnutí s pánom Lengvarským, keď sa prišiel predstaviť na náš klub, ma šokovala informácia, že volil Progresívne Slovensko. Celý čas ma to veľmi vyrušovalo, nebol som v komforte z toho, keď som videl, že to je „náš nominant“. Áno, bol to nominant človeka, ktorému som vtedy dôveroval, aj keď tá dôvera voči pánovi Naďovi sa časom naštrbila – ale to aj z iných dôvodov. Nesúhlasil som s tým.

Prečo ste ho včas neodvolali?

Bol som jeden z prvých, čo pánovi expremiérovi Edovi Hegerovi pri prvom pokuse o podpis tohto usmernenia povedal, že mám pripravený petičný hárok na odvolávanie pána ministra. Samozrejme, že to je netypické v politike, keď koaličný poslanec odvoláva vlastného ministra, ale na základe vážnych dôvodov – a hlavný dôvod bolo toto usmernenie – som sa chcel podujať aj na takúto nepríjemnú vec. Pán premiér Heger mi povedal, aby som to nerobil, že radšej on prijme určité opatrenia, aby pán minister Lengvarský rezignoval, ale sa to nestalo. Veľmi ma to mrzelo, že sa to odvolávanie nedotiahlo do konca, lebo aj väčšina klubu bola na mojej strane, a to od začiatku, nie iba na konci, keď už sa to prevalilo. Keď som sa pýtal kolegov poslancov, tak s mojím návrhom na odvolanie mnohí nemali problém. Pánovi Hegerovi som vtedy napriek tomu povedal, že v poriadku, nech to rieši on, že návrh na odvolanie nepodám.

S čím kandidujete do septembrových volieb?

Moja ponuka voličom znie, že ak chcú mať v parlamente naozaj konzervatívneho zástancu – ale skutkami, nielen slovami, lebo osobne sa držím zásady „po ovocí ich poznáte“ – ponúkam svoju prácu. Len pripomeniem, že som bol aktívny aj počas covidu, keď išlo o zatváranie kostolov. Keď sme boli spolu s Írskom posledné dve krajiny v Európe, kde boli kostoly zatvorené, vyvíjal som tlak na štruktúry, chodil za premiérom, na Úrad vlády, za ministrami…

Ani tu sa vaša vláda veľmi nepredviedla…

Premiér Heger povedal, že kostoly ešte nemôže otvoriť, lebo Sulík sa vyhrážal povalením vlády. Až do takejto pozície to zachádzalo, čo ma veľmi šokovalo, ale dotiahol som tému kostolov do úspešného konca. Ale naopak, ten tlak úspešný bol, som hrdý, že som otvoril kostoly na Slovensku, lebo som to podmienil jedným hlasovaním – prvý raz som politicky zobchodoval.

O čo išlo?

Dal som podmienku, že ak sa neotvoria kostoly do určitého času, tak budem mať taký a taký postoj k určitým návrhom. Povedal som to priamo pánovi premiérovi, o pár dní boli kostoly otvorené. Teší ma to z toho dôvodu, že pochádzam z regiónu Orava, kde ešte stále platia nejaké zásady. Aj tu sa liberalizmus snaží preraziť, ale keď sa rozprávam s ľuďmi, tak vieme, kde sú mantinely. Keď mi na konzíliu odborníkov hovorili, že sa to nedá s tými kostolmi, alebo pán hlavný hygienik Mikas – za všetkými chodil, boli to ťažké rozhovory, a nikde som to nemedializoval – a už keď bolo treba do toho zatiahnuť aj verejnosť, tak som dal cez tlačovú správu výzvu na Lengvarského alebo na pána expremiéra Hegera, nech to konečne spravia.

Ale máme aj ďalšie veci, či už boj za pomoc tehotným ženám, proti potratom, proti nejakej zvrátenej – progresívnemu prostrediu prekáža, keď používam toto slovo – sexuálnej výchove v materských školách. To je pre mňa nepriechodné. A keď ma občania budú chcieť v parlamente, tak si ma nájdu na tom 36. mieste. Čo sa týka hodnotových vecí, budem aj naďalej pokračovať.

Čo považujete za svoju tému do budúcnosti?

Verím tomu, že sa podarí presadiť jednu z hlavných hodnotových tém, obmedziť voľnosť v prístupe k potratom. Sme totiž krajina, ktorá má jeden z najliberálnejších potratových zákonov v Európe. A keď náhodou nebudem poslancom, tak určite si ako občan nájdem cestu, ako na to vplývať. Už som sa za tie tri roky a tri mesiace naučil, ako sa tvoria návrhy zákonov, takže cez ďalších poslancov na to budem vplývať, nech sa mi táto moja túžba splní, a čo najviac detí bude mať možnosť sa narodiť.

V tejto téme čelia konzervatívnejší poslanci nielen tlaku, ale už najmä posmechu.

Viem, zažil som zosmiešňovanie, keď sa mi vyhrážali, cez sociálne siete, keď ma urážali, hľadali rôzne spôsoby, ako ma odradiť. Najťažšie to bolo vtedy, keď syn v puberte prišiel za mnou a povedal: Oci, nechaj už ten boj, ja viem, že je to pre teba dôležité, ale pozri, spolužiaci sa mi smejú, pozri, ako ťa namaľovali – ako homosexuála. To som bral ešte tak so smiechom, viac ma však trápilo, keď začali urážať Pána Boha, keď zosmiešňovali Ježiša Krista, Pannu Máriu, tam vedeli, že zaťali do živého. Tam som dal jedno vyjadrenie, v ktorom som uviedol, že som tolerantný – títo progresívci sa tvária, že sú tolerantní, ale z ich strany tá tolerancia je nulová – napísal som, že som tolerantný, ale nedovolím, aby niekto zosmiešňoval Boha. Tak toho sa chytili, a dali ma do ankety o Homofóba roka. Tým ma vlastne poctili, bol som medzi pánom biskupom Oroschom, Igorom Matovičom, Jožom Mikloškom, Máriou Bartalos, ktorá sa práve obrátila. Mám pripravený pozmeňujúci návrh, verím, že ešte sa nám podarí otvoriť schôdzu, ide o zákaz propagácie LGBTI agendy do 18 rokov. Tak týmito témami sa chcem ešte zaoberať.

Bol som jedným denníkom vyhodnotený ako šiesty najvýkonnejší poslanec.

Práve vaša strana a osoba Igora Matoviča však prudko spolarizovala krajinu, neváhali ste, či ešte kandidovať? Čo vám hovoria ľudia?

Priznám sa, mal som takú krízu, nebol som si istý, či ešte budem kandidovať, či sa na to všetko nevykašľať a nevrátiť sa domov za rodinou. Keby mi to však rodina neodobrila, skutočne by som sa vrátil, pomôcť dcéram s podnikaním, a tak. Ale po tých troch rokoch vo mne narástla zodpovednosť voči Slovensku. Chcem, aby sa veci zmenili k lepšiemu. Viete, už som taký pohrúžený do toho, a samozrejme, som si to dal odobriť rodinou, keď najviac oberám deti o čas s otcom, tie najmenšie ma práve teraz potrebujú, ale idem do toho. Ak ma ľudia na Slovensku chcú, tak ma nájdu v parlamente, a ak nie, tak táto moja dilema sa vyrieši. Tie mnohé veci, čo sa mi podarili, zavážili: Keby som nebol poslancom, bola by nemocnica v Martine? Keby som nebol poslancom, kto by zachránil nemocnicu v Trstenej? Aj na základe tohto som sa rozhodol, že sa nevrátim len tak domov, čo by síce bolo ľahšie, ale nedá mi to, tento talent by som mal využiť.

Sledujete predvolebné prieskumy preferencií, volebné modely a podobne. Rozhodnutím Igora Matoviča potrebujete 7 percent na vstup do parlamentu, pričom z niektorých prieskumov vyplýva, že zostanete mimo. Váš názor?

Absolútne sa toho neobávam, na základe rozhovorov a stretnutí s ľuďmi som si vyskladal určitú vzorku. Tá vzorka je počtom ďaleko väčšia než v prieskumoch, môžem to aj verejne vyhlásiť, viem, že budeme mať omnoho lepší výsledok. Vôbec sa neobávam, či „prelezieme“ cez tých sedem percent, pretože mám spätnú väzbu od ľudí.

Nehovorte, že nečelíte na uliciach kritike.

Samozrejme, zažívam v tých uliciach nadávky, posmešky, proste všetko, čo patrí k politike, ale keď som si bilancoval posledné dni, utvrdil som sa v tom, že to má zmysel. Teraz idem do predvolebného boja s tým, že my tieto voľby vyhráme. Znie to pre niekoho veľmi humorne, po tých všetkých akože hádkach a tak, ale vnímam, že čím ďalej, tým viac si ľudia uvedomujú, aká je alternatíva. To, čo tu už bolo. A ja chápem, že to je zo zúfalstva, keď mi ľudia hovoria, že radšej Smer, ako týchto bláznov. Ale pre mňa je už aj slovo blázon lichôtka, pri tom všetkom, čo sa nám podarilo. Aj Igor Matovič bol pre týchto ľudí stále blázon, už 13 rokov to počúvam. OĽaNO vzniklo nejakých tých 12 či 13 rokov dozadu a stále sme tu.

Preto nedávam prieskumom až takú váhu, hlavne na základe skúseností. Aby som sa vrátil k vašej otázke, určite nehrozí, že by OĽaNO malo problém so siedmimi percentami. Dokonca verím, že sa podarí aj jednej, mne blízkej strane dostať sa do parlamentu. Tiež viem vyvrátiť, ako niektorí tvrdia, že sme bez koaličného potenciálu – nie je to pravda, po voľbách sa to vždy všetko mení. Neobávam sa, že by sme nezložili koalíciu.

Najnovšia téma a kritika Matoviča sa týka príspevku 500 eur, plus tie fiatky. Je to také absurdné, že už stráca zmysel o tom aj polemizovať…

Na prvé počutie to aj mne prišlo čudné, či to nebude vnímané ako korupcia alebo čo. Keď som sa tomu začal viac venovať a dopodrobna sa oboznamovať, tak mi došlo, že to je vlastne forma pomoci. Viete, my nikomu neurčujeme, že dostaneš 500 eur, keď budeš voliť OĽaNO. Človek sa za tou plentou rozhodne slobodne, podľa svojho svedomia či presvedčenia, takže toto absolútne nemá nič spoločné s korupciou. Najmä v týchto ťažkých časoch ide o to, ako ľuďom pomôcť, tak sme našli spôsob. Doteraz sme pomohli rodinám, deťom sme pomohli, zdravotne postihnutým sme pomohli, ale niektoré skupiny z toho vypadli, tak sme to chceli uplatniť takto plošne. Keď sú traja voliči v rodine, dostanú traja. Stále to tam zaznieva, že za voľby, ale tých 1 500 eur, to je pre rodinu niečo také, že prvýkrát môžu ísť na dovolenku, môžu deťom kúpiť napríklad bicykel, a tak. Všade sú rodiny, ktoré majú problém s platením účtov, takže to považujem za pomoc.

Nápad s fiatkami. Keď nám bol predstavený, že sa to zvažuje, najprv to bolo také prekvapenie, ale potom tá myšlienka presvedčila. Keď ide človek do hĺbky, tak to nie sú vyhodené peniaze. Čo sa týka vyhodených peňazí, som za to, aby bol príspevok pre strany za voľby, možno nie úplne zrušený, ale aby sa aspoň znížil, napriek tomu, že sme ako OĽaNO získali 25 percent. Tieto peniaze by štát mohol použiť na nejaký lepší účel.

A všetci ste to v strane prijali, všetci ste si to osvojili?

Pozrite, myšlienka s fiatkami pochádza od Igora Matoviča, my sme sa s tým stotožnili, kto chcel vyjadriť názor, že by sa mu to nepáčilo, mal na to priestor. Aj nám vyčítajú, že „za štátne peniaze nakupujeme Fiatky“. Viete, niekto nakupuje billboardy na každej zákrute, ako jedna nemenovaná strana. Takže to sú peniaze od štátu, z ktorých sa môže využiť len čiastka, ktorá je na kampaň. A kto si zvolí akú formu kampane – nech sa páči. Masové rozdávanie tričiek to nie je vyhadzovanie peňazí? Ale s päťstovkou som sa stotožnil, lebo ide o pomoc, aj ten, čo žije sám, tých 500 eur dostane.

Určite ste to už počuli, z rôznych strán sa ozýva kritika, že Matovič sa v skutočnosti s týmto príspevkom snaží kupovať hlasy v rómskych osadách. Ako na to reagujete?

Stále je tam to „poďte voliť“. Tento návrh ide z hnutia OĽaNO, tak si môžu ľudia povedať, aby nám tie peniaze dali, tak pôjdeme voliť Matoviča. Ale koľko ľudí môže takto zmýšľať? Veď aj ten, čo by dostal tých 500 eur, keď pôjde za plentu, nikto nevie, koho taký človek bude voliť. Možno mu niekto iný bude názorovo blízky. Ja to nevidím tak, že dostanem 500 eur, tak budem voliť Matoviča. Poznám prípady z terénu, že sa opýtam na túto tému, a ľudia mi povedia: súhlasím s tým, páči sa mi to, ale vás voliť nebudem. Skôr prekážajú niektorým tie fiatky. Nevidím to však tak, že by to mohlo rozhodnúť o našom dobrom výsledku, veď je to prvá vec, ktorú nám naši oponenti vyčítajú.