Kam kráčaš, človečina?

Mnohí s nekritickou úctou vzhliadajú k celebritám, ktoré na nás vyskakujú z tituliek, televíznych programov a, čuduj sa svete, aj reklám. Pritom často ide o rýchlo kvasené „celebrity“, ktoré sa podobajú kométam. Po prelete krátkou dráhou ich opäť nevidno. Skutočnou celebritou pritom môže byť sused, ktorý pomôže, ak treba. Opatrovateľka v domove sociálnych služieb, vychovávateľka v detskom domove. Alebo profesionálni rodičia, ktorí zasvätia väčšinu svojho života tomu, aby z „cudzích“ detí vypiplali slušných ľudí.

Aj naši blízki, ktorí sú tu pre nás a my pre nich. Ženy, ktoré sa popri práci starajú o domácnosť a rodinu. Nemajú čas na pleťové masky, umelé nechty či coolové outfity. Alebo skutoční muži, z ktorých nepreteká testosterón, ale sú oporou svojim rodinám a neraz musia ťahať dvanásťhodinové smeny alebo nadčasy. Nuž, spomínaných ľudí vidno na titulkách zriedka. Takmer vôbec.

Mnoho ľudí má pocit, že spoločnosť sa rúti do bodu, odkiaľ niet návratu. Nečudo, dianie okolo nás vytvára veľký tlak. Čoraz viac je na pretrase aj umelá inteligencia. Lenže tá môže byť dobrý sluha, ale zlý pán. Mnoho firiem a inštitúcií sa na umelú inteligenciu spolieha čoraz viac. Ibaže ak chcete telefonicky či cez internet niečo vybaviť, často sa vám ozve záznamník. Prípadne ste nútení ťukať čísla a dlhý čas čakať na operátora. To v tom lepšom prípade. V tom horšom dostanete automatickú odpoveď, a vybavené. Lenže nie pre klienta. Alebo v online formulári vopred pripravené odpovede na vopred pripravené otázky. Drobným detailom je, že tam nie je práve to, čo hľadáte.

Potom nastupuje frustrácia. Dospelí sa s ňou väčšinou vedia vyrovnať, u detí je to horšie. Nečudujme sa. Neraz čelia falošným vzorom – celebritám, falošným myšlienkam a aj falošnému správaniu. Nuž, tak to je. Umelú inteligenciu tu máme, ale čo umelé emócie? Pritom by stačilo málo – trochu viac človečiny. Namiesto sklopeného zraku a ťukania do mobilu „načim“ sa zamyslieť, ako byť lepším. Stačí aj maličkosť. Úsmev, povzbudivé slová, či napríklad pomoc staršiemu človeku. Alebo len tak sa dať s niekým do reči, požartovať… Neraz to môže pomôcť viac, ako okázalé obdarovanie zverejnené na sociálnych sieťach.

„Niekde som čítal, že sme tu len raz,“ spieva Peter Lipa v rovnomennej piesni. Je to pravda. Sme tu len raz. Myslime na to a snažme sa, aby sme čas, ktorý nám bol daný, využili zmysluplne. Na veľké veci, ktoré sa skladajú z maličkostí. Odhaľme svoju človečinu. Je jej veľmi málo. A nikdy nie je neskoro.