Pokiaľ ide o štandardný trest odňatia slobody, odborníci a obrancovia ľudských práv upozorňujú, že väznice sú naozajstnými školami zločinu a najmä z mladých ľudí, ktorí sa do nich dostali po prvýkrát, sa stávajú recidivisti.
Musím konštatovať, že efektivita obvyklých opatrení proti zločinu je pochybná a kardinálne situáciu nemenia.
Existujú však aj iné spôsoby umožňujúce značné potlačenie kriminality. Niektorí vedci ponúkajú redukciu právnej regulácie, aby sa z kriminálneho priestoru odstránilo čo najviac druhov aktivít a ľudí, ktorí ich realizujú. Logiku to má jednoduchú: čím menej máme zákonov a iných právnych noriem, tým menej je aj votrelcov. Poznáme potvrdzujúce prípady.
Menej zákonov – menej ich narušiteľov
Starší ľudia si pamätajú, ako boli v dobe „socializmu“ trestné mnohé hospodárske činnosti (v rôznych krajinách v rôznej miere) spojené so súkromným podnikaním. Teraz ich štáty podporujú. Vznikla vrstva ekonomicky aktívnych občanov, ktorých by podľa starej legislatívy považovali za zločincov.
Predtým v Spojených štátoch kvôli takzvanému „suchému“ zákonu („Prohibition“), ktorý platil v rokoch 1920 až 1933, boli výroba a predaj alkoholu trestným činom. Neviedlo to ani tak k zlepšeniu verejného zdravia (čo bolo cieľom tohto opatrenia), ako skôr k bezprecedentnému nárastu kriminality. Presne v tom období sa v súvislosti s distribúciou alkoholických nápojov vytvorili gangsterské syndikáty a americká mafia. Zrušením tohto zákona sa alkohol vrátil na legálny trh a zločinnosť ihneď klesla.
Mafia si však našla ďalšie sféry pôsobnosti, najprv distribúciu drog. Existuje pomerne kontroverzný názor, že aj táto činnosť by sa mala dekriminalizovať. Pravdepodobne by to pripravilo organizovaný zločin o hlavný zdroj príjmov a bolo by to tiež príležitosťou na zlepšenie starostlivosti o zdravie závislých ľudí.
Niektoré krajiny už legalizovali takzvané ľahké drogy. Spoločnosť to prežila bez problémov. Na Slovensku sú tiež vytvorené návrhy noviel zákonov na zmiernenie trestov za používanie, pestovanie a držanie marihuany. Nie je to jej legalizácia, ale je to krok tým istým smerom.
Relativita zločinu
Tu má čitateľ právo sa pobúriť: nuž dobre – biznis, alkohol, drogy. Ale čo máme robiť s najstrašnejšími trestnými činmi, tými násilnými? Tieto sú, vždy boli aj budú absolútnym zlom.
Nie je to úplne tak. Pripomeňme si jeden z príbehov Stanislava Lema. Keď jeho hrdina priletel na inú planétu, povedali mu, že tam vôbec neexistuje kriminalita. No už o chvíľu uvidel, ako jeden mimozemšťan zabil druhého. Opýtal sa ho, čo to znamená, a počul odpoveď: U nás vražda nie je zločin...
Samozrejme, je to „čierny“ humor autora. Ale na každom vtipe je čosi pravdy. Vo väčšej časti histórie a vo viacerých kultúrach nebolo zabíjanie ľudí vôbec tabuizované – obetovali ich bohom, majitelia otrokov používali voči nim trest smrti, muž mohol popraviť nevernú ženu. Nehovoriac o vojnách.
Aj dnes v „civilizovaných“ časoch má skoro každý štát armádu – špeciálnu skupinu odborníkov, pripravených a oprávnených na „zničenie živej sily nepriateľa“ v prípade vojny. Inak povedané, na legálnu vraždu. A to na náklady platiteľov daní, ktorí to, hoci aj nepriamo, podporujú. Takže „Nezabiješ!“ (Ex 2, 13) neplatí vždy a všade.
Ako vidíme, zákony a iné normy, na ktoré sme zvyknutí, nie sú absolútne. Ten, kto je pre nás dnes povestný kriminálnik, by v inom právnom prostredí mohol byť vnímaný ako rešpektovaný člen spoločnosti. Pochopenie zločinu sa mení v čase a v priestore, ako by pre neho platila Einsteinova teória relativity.
Tieň legislatívy
„Dura lex sed lex“ („Zákon je tvrdý, ale je to zákon“). Tak hovoríme, keď chceme zdôrazniť, že všetko, čo je zapísané v zákonoch, sa má splniť až do poslednej bodky. Avšak legislatívy sa menia obzvlášť rýchlo a v obdobiach veľkých sociálnych otrasov aj vo veľkom meradle. Zákon je tvrdý, no nie je neochvejný.
V dôsledku toho, ako som už spomínal, sa včerajšie zločiny dnes môžu meniť na dobré skutky. A naopak, obvyklé formy správania sa v okamihu kriminalizujú, ako napríklad notoricky známe harašenie. Aj súčasná pandémia koronavírusu so sebou priniesla veľa nových vecí. Komu by len pred pár rokmi napadlo, že odmietnutie nosenia respirátora môže priviesť človeka až do väzenia. Zároveň s dekriminalizáciou pokračuje aj opačný trend – rozšírenie pôsobnosti trestného práva.
Viaceré štátne orgány sú si isté, že ich účelom je posilnenie kontroly verejného (aj súkromného) života, a preto stále zavadzajú nové obmedzenia a zákazy. Je to pre ne jednoduchšie, než aby presviedčali občanov, aby sa chovali zodpovednejšie a brali do úvahy verejné záujmy. Podľa mňa by bolo lepšie, keby úrady obmedzovali najprv vlastnú snahu nekonečného rozširovania priestoru štátnej regulácie.
Ak verejná mienka neschvaľuje určité formy správania, zvyčajne to stačí na to, aby sa zabránilo ich šíreniu. Takáto morálna regulácia pokrýva širší okruh problémov ako najpodrobnejšia a najrozsiahlejšia legislatíva. Je flexibilnejšia ako zákon a rýchlejšie reaguje na meniace sa okolnosti. Keby mala viac podpory a právomocí, nepotrebovali by sme zákony na každé kýchnutie.
Zločin je porušenie zákona. Ten pojem nemá vlastný obsah, je iba „tieňom“, rubom legislatívy. Hranica medzi prijateľným a nevhodným správaním je plynulá a závislá od veľmi flexibilných ľudských hodnotení. Ale kto vlastne určí tuto hranicu? Tí, ktorí vytvárajú a schvaľujú zákony – parlamenty, vlády alebo panovníci...
Vyplýva z toho paradoxný záver: úroveň kriminality determinuje niekto iní než... zákonodarcovia. V demokratických systémoch si zástupcov vyberáme sami, preto budeme mať vždy presne toľko zločinu, koľko chceme.
