V Amerike natočili film, ktorý dvíha genderistov zo stoličiek

What is a Woman. Foto: Dailywire.com

Matt Walsh sa rozhodol prijať hodenú rukavicu, konfrontuje aktivistov, psychiatrov, transrodových ľudí, ktorí si nechali zmeniť sexuálne orgány. Kladie im banálnu otázku: čo je to žena?

Matt Walsh je komentátor amerického portálu Daily Wire, ktorý rok hľadal odpoveď na otázku, čo je to žena? Podľa toho pomenoval aj svoj film, ktorého premiéra sa uskutočnila v stredu 1. júna. V deň, keď sa začal aj takzvaný pride month, teda mesiac organizovaný dúhovým hnutím. Termín premiéry, samozrejme, nebol náhodný. Zámerov je vo filme viac a treba povedať, že film úplne inak nastoľuje tému a debatu, sviežo a ostro. Presne to verejná debata potrebuje.

Walsh vystupuje decentne, mierne a pokojne. Jeho otázky ale provokujú. Sú jednoduché a idú priamo k meritu veci, dokáže pohotovo reagovať. V strete s ideológiou pri tom iskrí. A má humor. Walsh a jeho štáb gender aktivistov podpichli aj tým, že v deň premiéry zverejnili na sociálnych sieťach krátku scénku z filmu, na ktorej vidieť skupinu afrických domorodcov, ktorí sa smejú na možnosti zmeny pohlavia. V Amerike to má malý bonus, skúste ich z niečoho obviniť a nebyť podozrivý z rasizmu.

Video aj pútavý trailer k filmu sa stali virálnymi, aj preto transgender aktivisti v čase online premiéry spustili na stránku Daily Wire hackerský útok. Ako uvádza aj portál, hackeri mnohým znemožnil vidieť film v premiére, no aj napriek tomu to bola najúspešnejšia premiéra filmu v histórii tohto portálu, pričom Daily Wire zaznamenal aj najvyšší nárast počtu predplatiteľov.

Keďže som jedným z nich, prejdime k samotnému filmu.

Stručne by som ho charakterizoval ako prehliadku emócií, ktoré sa spájajú s témou transsexuality a zároveň otázkou, ktorú z nich si vyberieme. Niekde v pozadí ale neustále vystupuje téma ľudskej dôstojnosti, v podstate humanistický zápas našej doby.

Walsh, ako prizná, si osvojuje optiku obetí. A tých pribúda.

Smiech

Nie je všetko vážno-vážne. Dúha je predsa pestrá, aj on sa o pestrosť dokumentu usiluje. Prvou a asi najbezprostrednejšou emóciou dokumentu je teda smiech. Je v ňom trošku Gogoľa, trošku Iľfa a Petrova, ale najmä je to absurdita našej doby. A smiech z absurdnosti toho, čo gender teória hlása. Autor sa nám na úvod predstaví, identita je predsa všetkým, Walsh to robí vtipne. Sám sebe kladie otázky o svojej identite a identite svojich štyroch detí. Keďže si to chce ujasniť, rozhodne sa navštíviť terapeuta.

Prichádza ku Gert Comfreyovej – mladej, usmievavej, sympatickej terapeutke, ktorá sa profesionálne zaoberá gender identitou. Tá mu vysvetľuje, že určovať pohlavie dieťaťa len na základe genitálií je predsudok. Podľa nej už dnes vieme, že aj muži môžu mať vagínu a ženy penis, a tiež to, že existuje celý rad ďalších pohlaví. Keď sa jej Walsh spýta, ako má vedieť, či aj on sám nie je žena, terapeutka má na tvári blažený výraz a s úsmevom mu vysvetľuje, že práve takto vyzerá začiatok cesty, na konci ktorej mnohí ľudia objavia svoju skutočnú identitu. Neostáva iná šanca, redaktor napokon musí položiť otázku, na ktorú hľadá odpoveď počas celého filmu a kladie ju takmer v každom rozhovore: čo je to žena?

Sympatická terapeutka uznanlivo pokýve hlavou, usmeje sa a s radosťou odpovie: „To je výborná otázka. Ale ja nie som žena, takže na to nemôžem odpovedať.“

Sekundu či dve som sa uprene pozeral, aby som sa potom rozosmial. Až tak sme dopadli? Nie, nie, priatelia, bude to ešte horšie. Walsh otvoril Pandorinu skrinku.

Prvá tretina filmu strieda absurdne vtipné scény s rozhovormi s „odborníkmi“ na tému transsexuality. Jednou z nich je doktorka Marci Bowersová (ktovie, ako by reagovala na slovenskú príponu -ová k priezvisku), ktorá vykonáva takzvané gender confirmation surgeries, čo sú operácie, pri ktorých dochádza k zmene pohlavných orgánov. Pani doktorka sa rada usmieva, ale bez mihnutia oka sa rozhodne klamať, keď povie, že neexistujú ľudia, ktorí by žiadali zvrátiť operáciu späť a vrátiť sa k svojmu biologickému pohlaviu. Tých prípadov je dnes už toľko, že tvoria hnutie, presnejšie niekoľko hnutí.

Ďalšou odborníčkou je lekárka Michelle Forcierová, pediatrička, ktorá nám hneď na úvod povie, že odvodzovať niekoho pohlavie len podľa maličkého penisu, s akým sa chlapci rodia, nie je správne. Nasleduje Patrick Grzanka, profesor genderových štúdií, ktorý nechápe, prečo sa vlastne Walsh pýta takéto otázky, napokon mu povie, že definíciou ženy je, že je žena.

Na druhej strane stoja ľudia ako členka plaveckého tímu, v ktorom súťaží aj Lia Thompson, teda biologický muž, ktorý sa prehlásil za ženu. Teraz vyhráva všetky plavecké súťaže v USA a láme miestne plavecké rekordy. Jeho spolužiačka pritom tvrdí, že k terapeutovi nechodí Lia, ale tie dievčatá, ktorým vadí, že s ním musia zdieľať šatne a nie sú schopné ho poraziť. Jára Cimrman by to nevymyslel lepšie.

Walsh chce ukázať, že sa tu pracuje aj na veľkej spoločenskej manipulácii, preto s mikrofónom a banálnymi otázkami „obťažuje“ aj obyčajných ľudí. Na otázku (čo je to žena) počúva najrôznejšie odpovede. Bizarnosť podčiarkuje nahý muž, ktorý pije na ulici kávu a tvrdí, že každý si môže žiť, ako sa mu zachce. On zjavne zostal žiť v rajskej záhrade.

Walsh sa nedá a hľadá odpoveď na demonštrácii a ženskom pochode pred Najvyšším súdom. Tu predsa musí mať účastník bojujúci za ženské práva o ženách jasno, no nie?

Kdeže, kdeže, ani tu nečakajte vyslobodenie z labyrintu. Dokonca aj ženy, ktoré majú v rukách transparenty odvolávajúce sa na ženské práva, maternice či vagíny, priznávajú, že rodiť môžu aj muži. Divák si pritom musí položiť otázku, či im dochádza, že potom sú ich transparenty a celý aktivizmus úplne mimo.

Walsh sa zahrá na Jeana Jacqua Rousseaua a rozhodne sa ísť ku koreňom. Vycestuje do Afriky, oťuká sa medzi miestnymi a jedného domorodca aj pozve do Ameriky, aby mu ukázal transsexuálov. Ten to odmieta. Vôbec o to nemá záujem.

Znechutenie

Aj keď úvodné rozhovory miestami niekedy rozosmejú a inokedy skrivia divákovi pery, nálada sa definitívne zmení, keď psychologička Miriam Grossmanová predstavuje zakladateľov trans hnutia, ktorými sú Alfred Kinsey a John Money. Kinsey, o ktorom bol nedávno urobený aj účelovo zavádzajúci seriál, ktorý sa vysielal aj u nás, publikoval štúdie, v ktorých tvrdil – a teraz sa podržte –, že orgazmus zažívajú aj deti mladšie ako jeden rok. Kinseyho meno má dodnes cveng, je po ňom pomenovaný vedecký inštitút. A veda je predsa veda. Až na to, že Kinsey opieral tieto „zistenia“ o názory od pedofilov, prípadne ich odvodzoval z vlastných sexuálnych pokusov na batoľatách. (Nie, to nie je chyba.)

Druhý z dvojice, John Money, sa zase neslávne preslávil tým, že zničil život dvojčatám Bruceovi a Brianovi Reimerovcom. Money presvedčil ich rodičov, aby po pokazenej Bruceovej obriezke nechali odstrániť jeho semenníky a vychovávali ho ako dievča. Money na chlapcoch vykonával aj ďalšie experimenty, Bruceovi podával hormonálne lieky, dokonca ich oboch nútil k tomu, aby mali spolu sex. (Ani to nie je chyba.) A aj keď celý ten „experiment“ prebiehal neúspešne, Moneymu sa spolu s rodičmi niekoľko rokov darilo všetkých presviedčať, že „liečba“ je úspešná.

Pointa: Celé to bolo klamstvo, ktoré vyvrcholilo tým, že Bruce sa rozhodol vrátiť k svojej mužskej identite a prijal meno David. Ani to už nedokázalo zachrániť jeho život, ktorý bol plný psychických problémov a rovnako ako v prípade jeho brata sa skončil samovraždou.

Keď doktorka Grossmanová hovorí, že práve Moneymu vďačíme za teóriu, podľa ktorej sa dieťa rodí ako rodovo neutrálne, a jemu vďačíme za to, že jeho myslenie prebrala väčšina psychológov, nálada diváka sa mení na znechutenie. Vlastne ešte niečo horšie. Tým, ako spoznávame mená obetí, rastie v divákovi pohoršenie a odsúdenie.

To ešte viac graduje, keď sa vo filme objaví Scott (Kellie) Newgent, teda biologická žena preoperovaná tak, aby vyzerala ako muž. Newgentová v dokumente často plače a hovorí, že má za sebou sedem operácií, infarkt, pľúcne embólie, pravidelné infekcie a ďalšie zdravotné problémy vyvolané operáciami na zmenu pohlavia a hormonálnou „liečbou“, pričom sa obáva, že kvôli všetkým týmto problémom tu už medzi nami nebude príliš dlho.

„V USA máme päť detských nemocníc, ktoré promujú toto,“ povie Newgentová a ukáže svoju ľavú ruku, na ktorej vidno jazvy na celom predlaktí. Je to pozostatok nepodarenej operácie. „V USA máme päť nemocníc, ktoré tvrdia dievčatám, že za 70-tisíc dolárov môžu byť chlapcami. 67 percent týchto operácií sprevádzajú komplikácie. Infekcie, ktoré som pri tom dostala, ma skoro zabili,“ hovorí so stále vztýčenou rukou a trasúcim sa hlasom Newgentová.

Scott (Kellie) Newgent ukazuje, ako mu operácia znetvorila ruku. Foto: reprofoto dailywire.com

Podobný prípad prezentuje aj doktorka Grossmanová, ktorá hovorí, že nedávno u nej bola v ambulancii matka, ktorej dcére sa v dôsledku hormonálnej liečby vyvinula osteoporóza. „Ako môžu odstraňovať zdravé prsia 15-ročným dievčatám? Ako môžu sterilizovať deti? Ako sa to celé môže diať, Matt?“ pýta sa lekárka Walsha.

Hnev

Ani to ešte nie je koniec. Pohoršenie vygraduje na hnev pri otázke na produkt s názvom Lupron, ktorý pediatri ako Forcierová predpisujú deťom ako blokátor puberty. Ten istý prostriedok sa používa aj na chemickú kastráciu pedofilov. Ak ste rodič, optika sa mení ešte dramatickejšie. Optika, že chcete pomáhať svojmu dieťaťu, ak má problém, sa totiž obracia proti nemu. A vy, nie farmabiznis, za to napokon nesiete zodpovednosť.

Lenže aj rodič môže byť obeť systému. Keď v dokumente vystúpi otec, ktorý bol obvinený z domáceho násilia, lebo svoju dcéru, ktorá podstupuje hormonálnu liečbu, nazýva ženským, nie mužským menom, spomeniete si na Pavlíka Morozova. Keď potom svetoznámy psychiater Jordan Peterson vo filme rozčúlene povie, že schvaľovať transgenderizmus je rovnaké, akoby lekár schválil akúkoľvek diagnózu, ktorú si určí pacient, divák má chuť na niekoho nakričať.

Odhodlanosť

A potom nastáva obrat. Walsh sa zobudí zo zlého sna, rozbije tabuľu, na ktorú si značil, kde všade bol a s kým sa stretol, a rozhodne sa, že fáza, keď sa pýtal, sa skončila. V ďalšej časti filmu vidíme, ako sa odhodlane vloží do prípadu školy vo Virgínii, kde chlapec prehlasujúci sa za ženu znásilnil niekoľko dievčat. Keď miestne úrady vyhlásia, že na procese sa smie zúčastniť len ten, kto býva v miestnej časti, Walsh si tam na jeden deň prenajme byt. Napokon sa mu podarí predniesť svoju reč a ako prvú vec povie, že vie, že úradníci to nechcú počuť, ale pravda je taká, že zneužívajú deti.

Rovnako oduševnene vystupuje v relácii aj u nás kedysi známeho televízneho psychológa Dr. Phila (v Amerike je stále za hviezdičku), kde sa transgender aktivistov neoblomne až zemito priamo pýta, ako by definovali ženu. Tí mu nedokážu odpovedať a namiesto toho ho urážajú a spochybňujú. Diváka už ani neprekvapí, že televízia CBS po sťažnosti transsexuálnych účastníkov debaty, ktorí tvrdili, že im konverzácia s Walshom spôsobila emočnú ujmu, túto reláciu stiahla z archívu. Vlastne je všetko tak, ako to už čakáte. Nahliadli sme totiž za oponu, preto nás to neprekvapí.

Onedlho 36-ročný Matt Walsh v tejto fáze napísal knihu s názvom Johnny the Walrus (Mrož Janko). Je to detská kniha o matke, ktorá za každých okolností rešpektuje svoje dieťa a keď sa ono rozhodne, že je mrož, tak ho vychováva ako mroža. Paradoxné je, že táto kniha bola najpredávanejšou v sekcii LGBTQ+ na portáli Amazon a z prvých miest ju zosadili až sťažnosti transgenderových aktivistov, po ktorých ju Amazon preradil do inej sekcie.

Moja emócia

Záver filmu má akoby dva konce. V jednom vidíme zostrih ľudí, ktorých sa Walsh pýtal, čo je to žena, a každý z nich mu povie, že ženou môže byť v zásade hocikto. Walsh sa tak vracia domov k svojej manželke a opatrne sa jej spýta, čo znamená byť ženou. Odpoveď diváka oslobodí a poteší ako čerstvý vzduch v antiutopickom románe. Film tým opíše istý oblúk, pomocou ktorého sa uzavrie dejová línia.

Foto: reprofoto youtube.com

Keď nasledujú záverečné titulky, zdá sa, že je koniec. No po titulkoch prichádza ešte jedna scéna. Vidíme na nej, ako Senát vypočúva Ketanji Brown Jacksonovú, Bidenovu nominantku na Najvyšší súd, ktorá – aká náhoda – tiež nevie odpovedať na otázku, čo je to žena.

Walsh a jeho štáb nám tým dávajú možnosť vybrať si, s akou emóciou chceme film dopozerať. Bude to úsmev, pri ktorom si budeme ťukať na čelo a smiať sa z hlúposti ľudí, ktorí presadzujú myšlienky trans hnutia? Alebo to bude znechutenie, hnev či oduševnený odpor, ktorý nám pripomenie sudkyňa Jacksonová?

Nám na Slovensku sa môže zdať, že táto téma sa nás ešte netýka, je od nás veľmi ďaleko, a tak sa môžeme nad ňou len usmievať. Nikomu s týmto názorom to nezazlievam, lebo v niečom je to celé skutočne na smiech. Akurát, že ľudia na druhej strane svoje reči nemyslia ako žart. Pre nich je to náboženská dogma, ktorú nám nanútia, či sa nám to páči, alebo nie.

Ďalšie články od Michal Čop
Ďalšie články