Nežiť v strachu, nerozosievať smrť!

Vraždenie v bratislavskom podhradí je strašnou tragédiou. Vyhasnuté dva nevinné mladé životy sú do neba volajúcim rúhaním proti Životu, Láske, Človeku, spoločnosti a Bohu. Vyjadrujem úprimnú sústrasť rodinám pozostalých a všetkým tým, ktorí ich milovali, pre ktorých boli vzácnymi priateľmi, synmi, bratmi, partnermi a drahými bytosťami. Tá strata je obrovská a prázdne miesta, ktoré zostali, nič nezacelí.

Foto: Edvard Munch:Head by Head/ National Gallery of Art Foto: Edvard Munch:Head by Head/ National Gallery of Art

Mŕtvy útočník, o ktorom sa bude určite ešte veľa písať, je šialenou obeťou svojho okolia, svojej smutnej pomýlenosti a tiež strachu, z ktorého vyrástla takáto spaľujúca nenávisť. Čo to bolo za silu, ktorá tohto mladého chlapca priviedla na myšlienku zobrať do rúk zbraň a vzápätí, naoko chladnokrvne, rozsievať smrť, bolesť a skazu? Kde sa to v človeku berie?

Keď čítate články o strieľajúcom mladíkovi, dozvedáte sa, že napísal akýsi manifest, kde sa snažil racionalizovať svoju vražednú nenávisť. Lenže takáto nenávisť nemá žiadne ospravedlnenie, ani rozumný dôvod. Človek v jeho veku z nej musí iba vyrásť, musí byť vyvedený z omylu. Presne podľa myšlienky, že človek sa rodí ako podpaľač a ako starne, stáva sa z neho hasič.

Podľa manifestu sa Juraj hlásil k ateizmu. Vraj sa inšpiroval inými šialencami, ktorí podobné teroristické činy zrealizovali a dokonca v priamom prenose šírili cez sociálne siete. Absurdnosť situácie zvýrazňuje, že chcel údajne zabiť slovenského premiéra. Čo je to za nápad? Kto by to robil? A načo? Chlapec – útočník žil v strašnom omyle. Niesol si v sebe peklo tohto pomätenia a dlhého pozerania do priepasti. V tej priepasti mal korene jeho strach. Aj on už leží v márnici. Aj za ním plačú jeho blízki a pýtajú sa, čo sa to stalo!?

Zlo sa vznáša v ovzduší. Korona so svojou ukašľanou desivosťou a sporom o vakcíny rozsekala spoločnosť na kúsky. Arogantné a agresívne hlasy politikov iba znásobujú frustráciu. Prítomnosť vojny za našimi hranicami nás rozkladá. Povedomie o chladnej zime, drahom chlebe, plyne a neistej budúcnosti je našou realitou. Do toho hrozba jadrového armagedonu, hoaxy, dezinformácie, konšpirácie, lži a polopravdy. Na fórach internetu si ľudia želajú smrť. A výsledok? Všade iba strach.

Nemecký sociológ Heinz Bude zastáva názor, že strach, je jedinou veličinou, na ktorej sa dokážu zhodnúť všetci v každej situácii: „O strachu sa vie porozprávať moslimka s ateistkou aj cynik s vášnivým obhajcom ľudských práv.“ Spomína aj znepokojivý fakt, že „Nikoho nemožno presvedčiť o tom, že jeho strach je neopodstatnený.“ Heinz Bude tvrdí, že jedným z najšpecifickejších strachov je strach o seba. To, že môžeme všetko, vždy a všade vo všetkých smeroch, býva často zastavené otázkou, ktorú nám kladie strach: „Načo to všetko je? Čo vlastne v živote chcem?“

To je tá otázka, ktorú si musíme položiť aj pri tejto tragédii. Čo chceme? Budovať, alebo rúcať? Milovať alebo nenávidieť? Hľadať rozdiely, alebo hľadať to človečie, čo nás spája?

V tejto krajine, na tejto Zemi, v tomto vesmíre je miesto pre všetkých. Nesmieme sa zabíjať! Ani si priať smrť. Kto žije v omyle, toho treba poučiť, ukázať mu, že sa nemusí báť. Že namiesto nenávisti môže radšej milovať. Lebo iba z lásky sa rodia pekné veci.

Úprimnú sústrasť a veľa sily všetkým.


Ďalšie články