Priznajme si to. Radikalizujú sa aj progresívci. A „ich“ prezidentka Čaputová

Extrémizmus má dnes rôzne podoby. Napríklad aj tú, ktorú ukázali poniektorí zradikalizovaní progresívci. Predvádzajú kanonádu nenávisti, hnevu a vulgárnej agresivity namierenú na konzervatívnu časť spoločnosti. A vraždu dvoch ľudí zneužívajú na to, aby nám nanucovali politickú agendu, s ktorou pohoreli vo voľbách.

Ilustračný záber. Foto: Facebook/Zuzana Čaputová. Ilustračný záber. Foto: Facebook/Zuzana Čaputová.

Od minulého týždňa vieme, že aj Slovensko už má problém s najagresívnejšou formou pravicového extrémizmu – so zabíjaním. So zabíjaním z nenávisti k sexuálnym menšinám.

Každý normálny človek musí v takýchto situáciách urobiť dve veci. Odsúdiť útoky na komunitu homosexuálov, ktorá si zaslúži ochranu. A odsúdiť extrémizmus, ktorý je v pozadí takýchto útokov.

Dobrou správou je, že jedno aj druhé bez zaváhania prejavilo takmer celé verejné spektrum. A nielen to. Tisíce ľudí prišli na pochodoch vyjadriť svojou účasťou solidaritu s komunitou „queer ľudí“, ktorí sa boja o život. Vyšetrovatelia a prokuratúra preverujú, či útočník a jeho prípadní podporovatelia nespáchali teroristický trestný čin.

Tragédie, pri ktorých bola preliata krv mladých nevinných ľudí, majú potenciál spájať spoločnosť. A mobilizovať ju do zápasu proti tým, ktorí ohrozujú poriadok.

Žiaľ, s týmto potenciálom sa to už v zárodku zvrhlo do pravého opaku.

Postarala sa o to zradikalizovaná skupina tej časti spoločnosti, ktorá sa vyhlasuje za slušnú a progresívnu. Niektorí progresívni politici a aktivisti vybavili extrémizmus jednou holou vetou a potom nasledovali tony zúrivých obvinení na adresu konzervatívneho a kresťanského tábora. Paušálne a bez rozdielov. No hlavne bezdôvodne. V rozpore s faktami, na ktoré sa tak radi odvolávajú.

Už od štvrtka bolo predsa zrejmé, že Juraj K. sa nehlásil ku konzervatívnemu, náboženskému ani národnému prostrediu. Bol posadnutý sledovaním anglo-americkej extrémistickej scény a revolučnej ideológie akceleracionizmu (ktorá na Slovensku neexistuje). Nenávidel Židov, Arabov, Rusov… Jeho vzormi boli Tarrant a Earnest. Americké a britské zdroje, na ktorých vyrastal a na ktorých sa zradikalizoval do straty príčetnosti, nemali nič spoločné so slovenskou konzervatívnou či kresťanskou scénou.

Ale tieto fakty časť nahnevaných progresívcov nijako nevyrušovali. Rozhodli sa tragédiu a verejné emócie zneužiť na politický boj. A urobili to. Najskôr dúhovými symbolmi vyzdobili svoje bodáky. A potom ich otočili proti kresťanom, konzervatívcom, poniektorí aj všeobecne proti Slovákom.

Predvádzali pri tom nenávisť, hnev, agresivitu, vulgarizmy, na aké sme zvyknutí skôr pri kotlebovcoch… Bývalá prominentná postava SDKÚ Eva Babitz verejne vynadala konzervatívnym politikom do hajzlov. Bez rozdielov, bez argumentov. Vystačila si s prízemným šírením hnevu a nenávisti. Aktivistka Hana Fábry sa priznala, že po vypočutí správ opäť zháňa „devinu“ (strelnú zbraň). Prisahala, že by vedela použiť násilie. Desiatky ďalších šírili proti oponentom výrazy, ktoré sú v slušnej spoločnosti nepublikovateľné.

Celkom im uniklo, že robia presne to, čo odsudzujú: šíria nenávisť proti veľkej časti spoločnosti. Radikalizujú sa proti „vnútorným nepriateľom“. A poniektorí z nich sa opustili natoľko, že slovníkom, zmýšľaním a podnecovaním nenávisti skončili medzi extrémistami.

Nástup progresívnej formy extrémizmu je pritom v istom zmysle nebezpečnejší než pravicový extrémizmus. A nielen preto, že prichádza z prostredia, ktoré sa považuje za osvietené a vzorové.

Pravicový extrémizmus je totiž problém, ktorý je predmetom boja zo strany štátu, médií, aktivistov aj väčšiny spoločnosti. Pravicoví extrémisti s nenávistnými prejavmi sú trestne stíhaní. Často ich blokujú médiá aj sociálne siete. Extrémistické strany sú izolované, riešia sa návrhy prokuratúry na ich zrušenie. Slovom, pri pravicovom extrémizme máme nástroje na jeho kontrolu a potláčanie.

Extrémizmus v podaní poniektorých progresívcov, ktorý šíri krivé obvinenia a nenávistné heslá proti veľkej skupine spoločnosti, nie je ani pod tlakom a dokonca ani pod kontrolou. Naopak, vyhlasuje sa za hlavný prúd pod ochranou médií, aktivistov, prezidentky.

Pravidlá hry si zradikalizovaní progresívci nastavujú tak, aby neboli potláčaní oni, ale ich kritici – konzervatívne, národné a kresťanské sily.

Robia to v duchu hesla „kto nejde s nami, ide proti nám“. Z dúhových symbolov urobili bojové zaklínadlo. Kto ho prijme, ten je „náš človek“. Kto toto zaklínadlo odmietne, lebo má výhrady k rodovej a LGBTIQA+ ideológii (nie k sexuálnym menšinám, k ideológii), ten má podľa nich na rukách krv.

Aké jednoduché, však?

A aké nízke a manipulatívne.

Je smutné, že na túto inkvizičnú vlnu hľadania vinníkov naskočila aj prezidentka Čaputová. Aj ona paušálne napomína „politikov“. Neunúva sa pritom vysvetliť, ktorí politici a ako podľa nej ovplyvnili vraha.

Namiesto toho pridáva ďalšiu skupinu vinných: justičné úrady. Vyhlásila, že mnohí „bezohľadne zapĺňajú verejný priestor nenávisťou“ a hnevá ju, že prokurátori a sudcovia nekonajú. Hnev prezidentky je pritom prehnaný, lebo justičné úrady konajú. A v niektorých prípadoch predvádzajú väčšiu nadprácu ako v západných krajinách, kde sa zrážky trestných kódexov so slobodou slova riešia citlivejšie.

Proti aktivizmu prezidentky sa (celkom oprávnene) ohradili sudcovia. Členka Súdnej rady Dana Jelínková Dudzíková v otvorenom liste žiada Čaputovú, aby všeobecnými a nedostatočne vysvetlenými obvineniami nerozdúchavala vášne.

Prezidentka premeškala príležitosť krotiť hnev a tlmiť konflikty. Pri vyjadrení solidarity so sexuálnymi menšinami a odsúdení extrémizmu mohla a mala vyzvať aj na to, aby sa tragédia nezneužívala na politickú propagandu, na ďalšie rozpaľovanie nenávisti a na kampaňové útoky proti inej, konzervatívnej časti spoločnosti. Alebo proti menšine veriacich. Neurobila to. Naopak, pridala sa k politickej strane, z ktorej vyšla. A ktorá zneužila vlnu emócií na to, aby presadzovala svoju politickú agendu.

Tú politickú agendu, s ktorou pohorela vo voľbách.

Dnes je to rodová ideológia. Zajtra to bude obmedzovanie slobody slova a stíhanie ľudí za zdieľanie obsahu, ktorý nejaká „autorita“ označí za dezinformačný (ako to presadzovala Kolíková). Pozajtra to bude dekriminalizácia užívania drog, mäkkých aj tvrdých (ako to presadzovali Bihariová so Žitňanskou). Alebo zužovanie tradičnej akademickej slobody (áno, aj akademická sloboda už prekáža bývalým liberálom, v súčasnosti progresívnym dozorcom).

Zradikalizovaná totiž nie je len rétorika progresívcov. Zradikalizovaný je aj ich program zameraný na stupňovanie kontroly a potláčanie slobody – možno s výnimkami „slobody“ pri výbere a konzumácii narkotík.

A dnes sa máme my, čo tento program kritizujeme, nechať obviňovať, okrikovať, fackať a zaháňať do kúta? Za čo? Akým právom? Čo si to dovoľujú? A kde sa zastavia?

Nie, takto to určite nebude. Nebudeme mlčať. A nebudeme uvoľňovať priestor radikálom v tej „správnej farbe“.

Najhorší extrémista totiž nie je nejaký dopletený „nácek“, ktorému ide po krku svorka aktivistov a ktorý sa potí pred prokurátorom. Najhorší extrémista je taký, ktorý sa s dlhou palicou v ruke hrá na policajta. Alebo rovno na sudcu.


Skládky komunálneho odpadu sú na Slovensku bežné, prevádzkovatelia niektorých však pri svojej činnosti nie vždy dodržiavajú zákony. Skládka v Iži navyše stála miesto dnes už exministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Samuela Vlčana, ktorý bol jej…
Prejsť na článok