Ako sa rodí – a verme, že nezaniká – imagiárium

K mojim životným diváckym zážitkom patria hodiny strávené s inscenáciou Kosmopol (2019), ktorú v banskoštiavnickej vile Eleuzína hrávala skupina divadelníkov sústredených okolo združenia Vlnoplocha. Videla som ju trikrát, a stále som nemala dosť.

Po ohlásenej derniére (jeseň 2022) sa Vlnoploche podarilo získať finančné zdroje na ďalší cyklus repríz, začiatkom júna som sa teda do Banskej Štiavnice chystala znova. Nepôjdem. Ani ja a ďalší „závisláci“, ani noví diváci, ktorí o Kosmopole veľa počuli, ale ešte ho osobne nezažili. Vila Eleuzína patrí k banskoštiavnickým budovám, ktoré fatálnym spôsobom poškodil minulotýždňový požiar. Oheň sa dostal hlboko do domu, z interiéru ostalo spálenisko – čo nezhorelo, zničila voda.

Kosmopol cez rodinný príbeh zásadového, konzervatívneho banskoštiavnického zubára Alexandra Szatmáryho (Peter Kadlečík), jeho emancipovanej českej manželky Libušky (Monika Haasová), povahovo miernej, hudobne talentovanej dcéry Mariany (Nina Rosa), výtvarne nadaného, matkou zbožňovaného, no otcom málo pochopeného syna Platona (Andrej Šoltés) a Alexandrovej matky Eržébet s rakúsko-uhorskou mentalitou (Ľudmila Klimková) pútavo a bez plochých ideologických klišé prerozprával pohnuté dejiny 20. storočia.

Rodinná sága sa začínala odvíjať v čase návštevy prezidenta ČSR Tomáša G. Masaryka v Banskej Štiavnici (1923) a končila sa štrnganím kľúčov na banskoštiavnickom Radničnom námestí v novembri 1989. Popri Szatmáryovcoch sa ňou prepletali aj línie Alexandrovho priateľa z detstva, majiteľa miestneho pohrebníctva Lászla Patakyho/Ladislava Potockého (Štefan Martinovič) – prototypu obracača kabátov plávajúceho s prúdom akéhokoľvek režimu, ďalej ich židovského suseda Izidora Sterna (Igor Kuhn), odbojného študenta a neskôr Mariankinho manžela Juraja Hronského (Ján Kružliak ml.) a rodinnej slúžky Vilmy (Getrud Mária Korpič), dotvárali ho aj epizódne postavy gardistu (Martin Grman) a ruského vojaka (Henrich Žucha). Návštevníkov predstavenia, ktorí sa chceli počas večera osviežiť pohárom vína, na terase „baru Metropol“, jednom z dejísk inscenácie, šarmantne obslúžila ďalšia z postáv, empatická čašníčka Tonička (Markéta Dulavová).

Na rozdiel od iných inscenácií, ktoré sú „konzervované“ aspoň na videozáznamoch, Kosmopol sa v tejto forme neuchoval. Nemohol, lebo komplikovaná (na diváka však veľmi prirodzene a civilne pôsobiaca) štruktúra inscenácie to neumožňovala. Išlo totiž o imerznú polydrámu. Imerznú preto, že diváci sa stávali spoluaktérmi príbehu: sedeli alebo stáli na dotyk blízko hercov, mohli si spolu s nimi zaspievať, prelistovať si dobovú tlač, prečítať listy, na terase sa porozprávať s Toničkou či poskytnúť psychickú oporu užialenej, opitej Vilme alebo dokonca priamo účinkovať v postavách Libuškiných rodičov, ktorí prišli na rodinný obed. A polydrámu preto, že jednotlivé nitky deja sa odohrávali simultánne v rôznych miestnostiach vily, medzi ktorými sa mohli presúvať podľa vlastného uváženia a skladať si tak svoju vlastnú podobu príbehu.

Našťastie, popri osobných zážitkoch a spomienkach ostáva aj niečo ďalšie, čo bude unikátny projekt pripomínať: nádherná kniha Kosmopol. Ako sa tvorí imaginárium, ktorú Vlnoplocha vydala na sklonku minulého roka. Takmer 300-stranová publikácia je unikátnym príkladom toho, ako harmonicky sa dokážu prepojiť výskum a prax, veda a tvorba. Autorský tím knihy tvoria divadelníčky Klára Jakubová a Milla Dromovich (tvorkyne inscenácie Kosmopol), ich spolupracovníčka na scenári, etnologička Veronika Hajdučíková, a muzejník a historik Daniel Harvan. Na pútavosti publikácie majú veľkú zásluhu aj osobné spomienky Štiavničanov, ktorých autorky oslovili v rámci výskumnej fázy projektu, a tiež autentické, úprimné vyjadrenia všetkých účinkujúcich. Veľkým bonusom publikácie je výtvarne krásna, obsahovo bohatá a výpovedná obrazová príloha, ktorú tvoria zábery zo skúškového procesu a predstavení, aj historické fotografie ilustrujúce príslušné kapitoly.

Divadelná kritička Anna Grusková vo svojej recenzii inscenácie Kosmopol píše o emócii spojenej so syndrómom FOMO (fear of missing out) – strachu, že zmeškáme niečo dôležité. V polypríbehu, ktorý sa súčasne odohrával v niekoľkých miestnostiach vily Eleuzína, nebolo ani pri opakovanom videní možné uchopiť všetky línie. Pri čítaní knihy som si to uvedomovala ešte intenzívnejšie, než na každom z troch predstavení, ktoré som videla. Až ona mi umožnila naplno precítiť a pochopiť hlbiny tohto divadelného organizmu. Publikácia však nie je žiadnou „sektovou“ záležitosťou. Podľa autoriek sú cieľovými skupinami nielen verní diváci, odborníci či kolegovia umelci, ale aj čitatelia, ktorí Kosmopol nikdy nevideli – všetkým je ponúknutý citlivý „návod na použitie“.

V úvode knihy síce fundovane, no veľmi čítavo a zrozumiteľne približujú problematiku imerzného divadla, ktorá je na Slovensku stále pomerne nová, a potom sa krok po kroku, vrstva po vrstve prepracúvajú k výslednému inscenačnému tvaru. Štruktúra publikácie kopíruje štruktúru inscenácie – je viacplánová, nelineárna, chvíľami až dobrodružná. S čitateľným dramaturgickým zámerom sa v nej prepletajú podkapitoly venované histórii (Daniel Havran), etnológii (Veronika Hajdučíková) a divadlu (Klára Jakubová, Milla Dromovich), aj rozsiahle ukážky z hry („bigbangy“).

Ako vo svojom predslove konštatuje Daniel Havran, „Kosmopol sa odohráva v 20. storočí, v ktorom sa na Slovensku vystriedalo niekoľko štátnych zriadení, v ktorom totalitné režimy vyhrávali nad demokratickými a jednotlivci boli až príliš často vystavení skúškam charakteru. (…). Podobnosť udalostí a osôb s vývojom a obsadením v iných Kosmopoloch je čisto náhodná, no zaručene častá. Aktuálnosť neustále platná.“ Havranove vstupy plnia úlohu historického rámca, plátna „veľkých dejín“. V prvej hlavnej časti knihy s názvom Výskum do neho etnologička Veronika Hajdučíková vkladá odborne, no zároveň pútavo prerozprávané lokálne dejiny mesta Banská Štiavnica. Jedna z nosných kapitol tejto časti má názov Ako si spomínate na… ? – sú to autorkou komentované prepisy rozhovorov s obyvateľmi mesta, v ktorých nachádzame predobrazy postáv a situácií inscenácie Kosmopol. Tieto pasáže poskytujú pohľad nielen do duší a myslí respondentov, ale aj bádateliek – je až dojemné, ako veľmi si uvedomovali svoju zodpovednosť pri konfrontovaní človeka s jeho (mnohokrát traumatickou) minulosťou, ako mali na zreteli nevyhnutnosť empatie, taktu, emocionálnej zrelosti.

Kľúč, ktorý sa spomedzi riadkov vynára v úvodnej časti knihy, autorky naplno pomenúvajú na začiatku druhej, nosnej časti nazvanej Divadlo: „Pri kreovaní postáv inscenácie bolo naším východiskom rozhodnutie, že budú vyfabulované, ale ich charaktery, vlastnosti a peripetie osudu budú vychádzať najmä z rozprávania našich pamätníkov. Pridŕžali sme sa nastaveného etického kódexu, ktorý sme cítili aj ctili. Pri stretnutiach nás pamätníci púšťali veľmi blízko, do svojho fyzického, ale aj mentálneho sveta. Vedeli sme, že sa nachádzame v intímnej zóne (…). Z množstva spomienok (na) bývalých obyvateľov mesta sa nám začali vytvárať akési dobové archetypy. A tak sme postavy vymodelovali z čriepkov osudov a charakteristík mnohých predobrazov. Každá postava nesie jedinečný príbeh a zároveň reprezentuje isté fenomény a vzorce správania vlastné niekdajším generáciám. Charaktery našich postáv však nie sú len znakom doby, prejavujú sa autenticky a vypovedajú o človečenstve v každom čase.“

Vynikajúca je hneď prvá kapitola tejto časti, Postavy Kosmopolu. Tak ako v inscenácii, aj v knihe dostáva každý z hrdinov polypríbehu, bez ohľadu na rozsah jeho úlohy, charakterovo bohatý profil: sú to ľudia z mäsa a kostí, všetci majú silné aj slabé stránky, nikto z nich nie je dobrý alebo zlý. Autorky to dokonale vystihli v medailóne otca rodiny, Alexandra Szatmáryho: „Aj kladný hrdina môže byť náročnou osobnosťou na spolužitie.“ Plastickosť postáv predstavených autorkami znásobujú jednotliví predstavitelia: každý medailón ukončuje vyjadrenie herca či herečky. V týchto vstupoch, neraz až intímne ladených, sa odhaľuje intelektuálna aj emocionálna náročnosť skúškového procesu.

V ďalších kapitolách sa čitateľovi odkrýva horizontálna i vertikálna štruktúra polydrámy aj procesu jej prípravy. Autorky mu približujú jej chronologickú dramaturgiu (takmer sedemdesiatročná časová os tvorená 22 situáciami, „bigbangmi“), zasväcujú ho do zložitého procesu literárnej tvorby, objasňujú scénografický i režijný princíp, povodia ho zákutiami domu a predstavia mu situácie, z ktorých viaceré zrejme nezachytil, ani ak bol na viacerých predstaveniach. Kapitolka „Ten dělá to a ten zas tohle“ alebo scénografia s minimálnym rozpočtom bez bolestínstva demonštruje, že umenie sa dá pri vysokej miere zanietenia robiť aj s mizerným rozpočtom [na čo sa kompetentné osoby u nás často a rady spoliehajú]. V kapitole Herec v imerznom divadle aj prostredníctvom vyjadrení jednotlivých predstaviteľov spoznávame, aké extrémne fyzické a hlavne psychické nároky kladie tento žáner na interpretov, v kapitole Produkcia sa zase dozvedáme o adrenalínových dimenziách tejto profesie („Od klasickej produkcie kamenného divadla je produkcia imerzného diela na míle vzdialená. Nikdy totiž neviete, na aký problém pri jeho realizácii narazíte.“).

Napokon sa všetky potoky (zložky) skúškového procesu zlievajú do rieky (kapitoly) s názvom Režijný koncept, proces, poetika, ktorá ponúka priam chirurgický vhľad do zložitého divadelného organizmu. Pre mňa bola práve táto časť knihy asi najprekvapujúcejšou a najobjavnejšou. Na predstaveniach som si bola vedomá toho, že nemám šancu postihnúť všetky vlákna príbehu. Ale až z knihy som pochopila, že sa to týkalo nielen divákov. Inscenácia mala 220 samostatných scén, pričom väčšina z nich prešla počas skúšok cez ruky aspoň jednej z dvoch režisérok. No boli aj také, ktoré si herci vybudovali celkom samostatne, takže aj tvorkyniam sa stalo, že ich videli až po niekoľkých reprízach. Nehovoriac o tom, že herci nepoznali iné scény než tie, v ktorých účinkovali. Táto kapitola približuje inscenáciu v jej úplnosti – od vzniku režijného konceptu cez zložitý skúškový proces až po prácu s divákom. Nezatajuje ani problémy, rozpory či dilemy, ktoré v tvorivom laboratóriu nutne vznikajú – práve tento „človečenský rozmer“ dáva knihe vysokú pridanú hodnotu. Vznikla tak nielen odborne erudovaná, ale predovšetkým dobrodružná, často až dojemná sonda do života divadelníkov, pre ktorých je ich práca životným poslaním i bytostnou nutnosťou.

Že to nie je len prázdne patetické hodnotenie, to dosvedčuje hneď úvodná fáza projektu. Klára Jakubová, Milla Dromovich a Veronika Hajdučíková si boli vedomé jeho časovej náročnosti, preto začali na príprave inscenácie pracovať ešte skôr, než Fond na podporu umenia zverejnil rozhodnutie o podpore ich grantovej žiadosti. V tejto pol roka trvajúcej etape intenzívne, aj metódou oral history, zhromažďovali materiál, písali scenár a paralelne s tým finalizovali výber hercov a riešili produkciu. Všetko na úkor iných, zárobkových pracovných príležitostí a popri náročnej koordinácii osobného života (Mille Dromovich sa v tom čase narodila dcérka Tánička) – navyše bez istoty, že projekt bude podporený a bude za čo ho zrealizovať. Neviem si predstaviť presvedčivejšiu demonštráciu profesionálnej poctivosti a tvorivého zanietenia, než toto nezištné, až heroické nadšenie.

Združenie Vlnoplocha aj projekt Kosmopol sa už viackrát prejavili ako neuveriteľne odolné organizmy. Nezdolali ich ani finančné suchoty, ani neistota existencie v nestabilnom prostredí slovenskej kultúry, dokonca ani pandémia, ktorá výrazne ovplyvnila uvádzanie inscenácie. Verím, že húževnatých divadelníkov nezlomí ani prírodný živel, ktorý zobral Kosmopolu nielen strechu nad hlavou, ale v podstate aj jednu z hlavných postáv príbehu: inscenácia bola ušitá na mieru Banskej Štiavnici a Eleuzíne, je teda principiálne neprenosná. Prvotný šok už prekonali. Je jasné, že tohtoročné predstavenia sa nekonajú. Namiesto nich však majú v pláne zahrať v budúcom roku hneď dve série repríz. Kiež to aj tentoraz zvládnu a do rodinného albumu pribudnú ďalšie fotografie zo svadby Alexandra a Libušky – otváracej scény inscenácie, na ktorej sa všetci diváci staneme svadobčanmi a potom sa vnoríme do čarovného víru banskoštiavnického imaginária.

Obnovu Eleuzíny je možné podporiť na tomto linku. Priamo Kosmopolu sa dá pomôcť aj 2 percentami z daní alebo zakúpením knihy v štiavnických kníhkupectvách, ale aj v sieti kníhkupectiev Artforum, v predajni Divadelného ústavu Prospero či priamo cez ich e-mail [email protected].