Ako získať ambulantných lekárov aj do odľahlých okresov? Kraje ponúkajú riešenie

Slovenských pacientov trápia dlhé čakacie lehoty na ambulantné vyšetrenia. Dopyt po zdravotnej starostlivosti sa zvyšuje, ale dostupnosť klesla, keďže čoraz viac personálu odchádza do dôchodku.

Ministerstvo zdravotníctva urobilo v roku 2021 analýzu, z ktorej vyplynulo, že nám celkovo chýba štyristo obvodných lekárov a 223 pediatrov. Do štatistiky však rezort nezahrnul vek lekárov, takže v najbližších rokoch tieto počty rapídne vzrastú. Priemerný vek všeobecných lekárov je 57 rokov a pediatrov až 59 rokov.

Vyšetrenia sa niektorí už ani nedožijú

Mapu chýbajúcich špecialistov rezort nespravil, takže o ich nedostatku svedčí najlepšie to, že chorí sa nedokážu objednať na vyšetrenie. V mnohých častiach Slovenska dlhodobo chýbajú endokrinológovia, reumatológovia, pneumológovia, psychiatri či onkológovia. Pandémia ešte urýchlila ich odchod do dôchodku a v lepšom prípade predĺžila čakacie doby na dvojnásobok.

„Mnohé pokusy pacientov o nájdenie si ambulantného lekára končia neúspešne. Lekári, štátni aj súkromní, ich odmietajú pre plné stavy. Zo zákona na to právo majú, ak sú preťažení. Postupne sa vytratili aj rozdiely medzi dostupnosťou zdravotnej starostlivosti v mestách a na periférii okresov. Dnes je veľkým problémom dostať sa k špecialistovi aj v hlavnom meste,“ približuje prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov Mária Lévyová.

Ani zaplatenie si termínu u lekára nie je podľa jej skúseností zárukou, že sa pacient na vyšetrenie dostane skôr. Niektorí sa termínu už ani nedožijú, alebo sa ich stav za ten čas natoľko zhorší, že nastanú nezvrátiteľné zmeny. „Nepredpokladáme, že by sa tento stav mal v najbližších mesiacoch zmeniť k lepšiemu,“ myslí si šéfka pacientskej organizácie.

Na periférii nechce pracovať nikto

Slovensko v roku 2008 zriadilo takzvanú verejnú minimálnu sieť (VMS) lekárov. Teda koľko lekárov treba v krajoch na počet poistencov. Túto minimálnu sieť musia zo zákona zdravotné poisťovne zazmluvniť. Všetci ostatní poskytovatelia môžu, ale nemusia mať zmluvu so zdravotnou poisťovňou.

Problémov je hneď niekoľko. VMS sa od roku 2008 neaktualizovala, hoci počty špecialistov už nezodpovedajú súčasným potrebám. Všetky kraje by potrebovali viac poskytovateľov špecializovanej zdravotnej starostlivosti.

Navyše VMS určuje len to, koľko lekárov má pracovať v celom kraji – okresmi sa nezaoberá. Keďže čelíme urbanizácii, väčšina ambulantných lekárov chce pôsobiť vo väčších mestách a potom chýbajú špecialisti v odľahlých regiónoch. Keď sa chce napríklad človek z Oravskej Polhory objednať k dermatológovi sídliacemu v Žiline, často nepochodí. Lekári v mestách nechcú prijať pacientov zo vzdialených dedín, lebo už majú plné počty pacientov.

Zdravotné poisťovne nekontrolujú, či majú pacienti na periférii šancu na termín u špecialistu. „Tak pacient príde na VÚC, sťažuje sa a chce, aby sme mu našli lekára, hoci poistencovi by ho mala nájsť prioritne zdravotná poisťovňa. Tam však pacienta odbavia hneď na vrátnici a pošlú ho opäť k nám. Dáme mu zoznam lekárov, a ak ho žiaden nechce prijať, pacient to často vzdá a ostane bez vyšetrenia,“ opísala v rozhovore pre Štandard šéfka odboru zdravotníctva žilinskej župy Silvia Pekarčíková.

„Nie je výnimkou, že sa pacienti žijúci v prihraničných oblastiach uchyľujú k vybavovaniu liečby v zahraničí,“ hovorí Lévyová.

RozhovorZdravotné poisťovne si neplnia úlohu, v poplatkoch je chaos. Máme tu syndróm strateného pacienta, vraví Pekarčíková

Robia len pár hodín, ale systém ich vníma ako špecialistov na plný úväzok

Ďalším problémom verejnej minimálnej siete lekárov je, že nerozlišuje medzi takzvanými konziliárnymi ambulanciami, ktoré sú súčasťou nemocníc, a klasickými terénnymi ambulanciami.

Je však rozdiel medzi lekárom, ktorý pracuje v ambulancii na plný úväzok, čiže je tam štandardný pracovný čas, a takým lekárom, ktorý má v ambulancii len nízky úväzok, lebo popritom pracuje v nemocnici. V druhom prípade totiž rieši najmä nemocničných pacientov, alebo má otvorenú ambulanciu len niekoľko hodín týždenne.

Napriek tomu systém vníma konziliárnu ambulanciu ako plnohodnotnú, hoci nie je prístupná bežným pacientom z regiónu. To deformuje štatistiku chýbajúcich ambulantných lekárov.

Združenie samosprávnych krajov SK8 a Slovenská lekárska komora (SLK) preto požadujú, aby sa ústavná ambulantná sféra oddelila od tej terénnej. Obe organizácie chcú, aby sa konziliárne ambulancie nezapočítavali do minimálnej siete. „Súčasný stav pri nastavení verejnej minimálnej siete takéto ambulancie neodlišuje, čím je sieť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nesprávne hodnotená ako dostatočná,“ ozrejmuje SLK.

Väčšie právomoci kraju

Slovenská lekárska komora ďalej podporuje, aby mali pri tvorbe ambulantnej siete viac kompetencií samosprávne kraje na úkor ministerstva zdravotníctva.

Župy pravidelne analyzujú potreby kraja so zreteľom na vekovú štruktúru lekárov, dostupnosť, špecializačnú odbornosť, dopyt zo strany pacientov a z uvedených výstupov vedia presne zadefinovať potrebu daného okresu.

„Ministerstvo má metodicky usmerňovať, ale VÚC vydáva povolenia a má prehľad o veku aj rozložení lekárov a vie, kedy bude potrebovať náhradu a v akom počte. Dnes je veľmi ťažké dostať lekára do systému, preto by mal mať kraj možnosť povedať mu, kde si môže založiť ambulanciu,“ myslí si Pekarčíková.

Navyše, niektoré kraje už dnes spolupracujú s nemocnicami a určujú im, akých špecialistov by mali vzdelať, aby naplnili chýbajúce štatistiky. To ministerstvo nerobí.

Chýba toľko lekárov, že pacienti sú ochotní platiť za všetko

Kraje tiež navrhujú, aby zdravotné poisťovne dávali lekárom v odľahlých regiónoch zvýhodnené platby. Súčasné platby sú podľa lekárov nepostačujúce, a keď sa k nim pridajú rastúce ceny energií, inflácia a nižší počet vyšetrených pacientov, niektorí ambulantní poskytovatelia sú na hrane ekonomického prežitia.

Rastie preto trend nezmluvných ambulancií. To znamená, že pacient si podľa cenníka ambulancie platí plnú sumu za výkony, odbery, laboratórne a zobrazovacie vyšetrenia, ako aj za lieky. Stále sa nájdu ľudia ochotní mať nezmluvného lekára, ale hrozí, že postupne by bola zdravotná starostlivosť dostupná len pre bohatých.

Momentálne špecialistov od založenia ambulancie odrádza výhoda platovej situácie v nemocniciach. Ambulantní lekári sú zároveň aj konateľom svojej firmy – ambulancie. Ak chcú ekonomicky prežiť, šetriť môžu jedine na svojich platoch. Nemôžu si zvýšiť platby od pacientov za zdravotnú starostlivosť, lebo sú financovaní z rozpočtu pre zdravotníctvo a platia ich zdravotné poisťovne.

Slovenská lekárska komora preto momentálne naceňuje Katalóg výkonov vypracovaný na rezorte zdravotníctva. Podľa tohto katalógu preplácajú zdravotné poisťovne ambulanciám náklady. Cenník sa však sedemnásť rokov neaktualizoval, a preto platby od poisťovní nepostačujú.

Komora zisťuje reálne minimálne ceny všetkých výkonov a porovnáva ich s cenami, ktoré za tieto výkony v súčasnosti platia zdravotné poisťovne. Cieľom je ukončiť nacenenie všetkých špecializačných odborov v tomto roku, aby sa tieto ceny premietli do reálnych platieb pre ambulancie od 1. januára 2024. Lekárska organizácia bude preto žiadať rýchle a priebežné dofinancovanie sektora zo strany ministerstva financií, čo by sa malo premietnuť aj do návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok.