Genderpropaganda v učive budúcich predškolských pedagógov

Transrodoví ľudia vždy existovali; pohlavie je prisúdené, nie pozorované; rod a pohlavie sú odlišné veci. Aj toto učia budúcich pedagógov na Univerzite Komenského v Bratislave. 

Keď vaše dieťa pôjde do škôlky alebo nastúpi na prvý stupeň základnej školy, učiteľ možno vášho potomka čoskoro poučí, že „transrodoví ľudia vždy existovali”. Nielen z vlastnej iniciatívy, ale aj preto, že ho to naučili v škole. 

Budúcim učiteľom na Pedagogickej fakulte Univerzite Komenského v Bratislave v súčasnosti vštepujú informácie o „rodovosti”. A to v rámci povinne voliteľného predmetu budúcich predškolských a elementárnych pedagógov s názvom Rodovosť a sexualita v kontexte mladšieho školského veku. 

Čo je predmetom tohto kurzu, naznačuje učebnica Úvod do problematiky rodovosti a sexuality detí. V publikácii, ktorú napísal vedúci katedry predškolskej a elementárnej pedagogiky spolu s kolegyňami z iných pracovísk Pedagogickej fakulty, sa dozviete aj užitočné veci. 

V kapitole o sexualite sa napríklad budúci učitelia a vychovávatelia naučia rozpoznávať zdravé a nezdravé prejavy detskej sexuality. Petra Rapošová tu na konkrétnych príkladoch naznačuje, ako vyzerá normálna detská zvedavosť v tejto oblasti. Zároveň uvádza aj sexualizované činnosti detí, pri ktorých by už dospelí mať spozornieť či vyhľadať pomoc profesionálov. 

Rodová identita, hidžrovia, eunuchovia

Okrem užitočných častí však učebnica obsahuje aj tvrdenia o rodovej identite, ktoré jeden z autorov Róbert Osaďan prezentuje ako fakty. Ide však o propagandu v zmysle definície oxfordského slovníka. Ten pojem vymedzuje ako šírenie ideí s cieľom výrazne uprednostniť záujmy skupiny osôb a selektívne prerozprávať históriu. Jednou z propagandistických myšlienok prítomných v učebnici je, že „transrodovosť” existovala odpradávna.

„Existencia transrodových jedincov v spoločnosti nie je akýmsi ,módnym výstrelkom, takíto jedinci sa vyskytovali v populácii aj v minulosti,” píše Osaďan. Ignoruje tak skutočnosť, že v súvislosti s transgenderizmom ako módnym trendom sa už dlhšie na Západe hovorí o bezprecedentnom náraste tínedžerov, ktorí sa identifikujú s iným pohlavím. V roku 2018 napríklad rozbúrili britské mediálne vody informácie o tom, že za osem ostatných rokov sa v tejto krajine počet dievčat so záujmom o „transrodovú liečbu“ zvýšil o 4 415 percent.

Pedagóg v publikácii ďalej tvrdí, že transrodoví ľudia medzi nami boli už v staroveku. Ako príklad uvádza indických hidžrov alebo indiánskych „berdache“. V súvislosti s týmto tvrdením pritom učiteľ necituje žiadne zdroje.

Ohľadom „tretieho pohlavia“, za ktoré v Indii považujú mužov s pomenovaním hidžra (po anglicky hijra), Osaďan píše: „Na indickom subkontinente sa už v staroveku vyskytovali jedinci, ktorí spoločensky nezapadali do klasického binárneho rámca muž-žena.“ Zmätok v pojmoch pedagóg završuje tvrdením, že medzi „transrodovými“ hidžrami sa v minulosti dali nájsť tri oddelené skupiny: „intersexuáli, transrodoví jedinci a eunuchovia“.

Intersexualita je jeden z názvov pre poruchy sexuálneho vývinu, ktoré sa kedysi bežne súhrnne nazývali hermafroditizmom. Tento pojem mnohí aktivisti pridávajú za písmenká LGBT, z čoho vzápätí vzniká LGBTI. Viacerí výskumníci pritom intersexualitu považujú za zastaraný alebo urážlivý pojem.

Transgenderizmus ako fenomén minulosti?

Osaďan s tvrdeniami, že transrodoví ľudia tu s nami sú odnepamäti, nie je sám. V ostatných desaťročiach sa na západe exponenciálne znásobili snahy žurnalistov a akademikov na konkrétnych príkladoch dokázať, že transrodovosť existovala aj v minulosti. Za tento čas vzniklo množstvo kníh a článkov o „transrodových“ historických osobnostiach alebo fenoménoch. Niektoré z nich sa majú datovať dokonca až do obdobia 5-tisíc rokov pred Kristom.

Rímsky cisár Elegabalus, Jana z Arku či spisovateľka George Eliotová alebo Louisa May Alcottová sú jednými z mnohých významných osobností svetových dejín, ktoré súčasní myslitelia nazvali transrodovými. Autorku slávneho románu Malé ženy Louisu May Alcottovú si napríklad v roku 2022 zobrali na mušku v The New York Times.

Louisa May Alcottová. Zdroj: Wikipedia

Peyton Thomasová sa v názorovom článku pýta, či by sme Alcottovú nemohli považovať za „transmuža“. Jej argumentačná taktika je podobná tým, o ktoré sa pri úvahách o „transrodovosti“ významných osobností histórie opierajú ďalší autori, preto stojí zato si ju priblížiť.

V prvom rade Thomasová v NYT argumentuje stereotypmi o mužoch a ženách. Transrodová mohla Louisa May Alcottová podľa nej byť aj preto, že odmietala napísať knihu pre dievčatá. „Nikdy som dievčatá nemala veľmi rada,“ cituje Thomasová autorku, „s výnimkou mojich sestier.“

Muž alebo kôň?

Že spisovateľka používala mužské meno alebo mužsky znejúcu prezývku Lou, je ďalším dôvodom, ktorý by mal podľa Thomasovej naznačovať transrodovosť Alcottovej. Konečným dôkazom je však podľa komentátorky NYT vyjadrenie Alcottovej v rozhovore, ktorý sa datuje do 80. rokov 19. storočia. „Som viac než spolovice presvedčená, že mám dušu muža, ktorá sa akousi zhodou náhod dostala do tela ženy,“ cituje Thomasová Alcottovú.

Ako je v prípade propagandy bežné, citát Alcottovej nie je uvedený celý. Z vyjadrenia spisovateľky autorka NYT vynechala časť, v ktorej Louisa May Alcottová špekuluje nad tým, že je prevteleným koňom.

Kompletný výrok znie takto: „Často som sa zamýšľala, že než som sa stala Louisou Alcottovou, mohla som byť koňom. Ako dieťa s dlhými končatinami som si veľmi užívala pobehovanie po poliach a pohadzovanie hlavou, keď som nasávala ranný vzduch. Teraz som viac než spolovice presvedčená, že mám dušu muža, ktorá sa akousi zhodou náhod dostala do tela ženy.“ Spisovateľka to hovorí v autobiografickom diele Autorkina skica detstva (Sketch of Childhood, by herself).

Peyton Thomasová, ktorá sama seba považuje za muža, na konci článku v NYT radí, aby sme sa pri posudzovaní rodovej identity slávnej spisovateľky riadili týmito jej slovami. V tom prípade by sme však museli špekulovať aj nad tým, že Louisa May Alcottová bola v skutočnosti koňom.

Pohlavie duše

Prečo je hľadanie transrodovosti v histórii propagandistickým prepisovaním minulosti? Téčko sa od ďalších písmen v LGBT abecede výrazne odlišuje. Slovo homosexualita zastúpené písmenami L a G je síce tiež relatívne nedávnym výtvorom, no na rozdiel od transrodovosti označuje správanie, ktoré sa dokázateľne vyskytovalo v histórii. Sexuálny kontakt muža s mužom sa v minulosti nazýval aj uranizmus, a príťažlivosť osôb rovnakého pohlavia „sexuálna inverzia“.

„Transrodovosť“ je iný prípad. Je dokázané, že v minulosti existovali aj osoby, ktoré predstierali, že sú opačného pohlavia. Rovnako jestvovali ľudia, ktorí sa obliekali ako opačné pohlavie alebo ktorí zaujímali role spojené s opačným pohlavím. No nie je preukázaný výskyt presvedčenia, na ktorom stojí transgenderizmus, že duša človeka má pohlavie. Tento koncept je pritom základom ideológie súčasného transhnutia. Najzjavnejšie sa objavuje v tvrdení, že transrodový človek sa „narodil v nesprávnom tele“.

Transgenderizmus zároveň hlása, že pohlavie duše (rodová identita) je to skutočné, zatiaľ čo pohlavie tela je len prisúdené spoločnosťou (teda vymyslené). Výskyt podobnej teórie v minulosti sa podľa mojich informácií doposiaľ nepodarilo preukázať.

Pohlavie je aj nie je biologický fakt

Teórie o „prisúdenom pohlaví“ v učebnici opakuje aj Osaďan. „Pod rodovým nesúladom rozumieme výrazný a trvalý nesúlad medzi prežívaným rodom jedinca a jemu priradeným pohlavím,” píše pedagóg.

Mätúco však inde v texte tvrdí, že pohlavie je biologicky dané, zatiaľ čo vplyvom spoločnosti sa podľa neho formuje rod a rodová identita. „Pohlavie je vrodené, čiže ide o biologickú kategóriu, ktorá sa nemení podľa času či miesta,“ tvrdí Osaďan. Ako môže pohlavie byť priradené a zároveň vrodené, pedagóg nevysvetľuje.

Deti zároveň podľa neho od narodenia objavujú skutočné „pohlavie“ svojej duše. „Deti si začnú formovať svoje vlastné koncepty rodovej identity, chápu sociálnu rolu každej rodovej identity a od začiatku života objavujú svoju vlastnú rodovú identitu,“ dodáva.

S otázkou vhodnosti tejto učebnice pre výchovu budúcich predškolských a elementárnych pedagógov sme kontaktovali Ministerstvo školstva SR. „Vysoké školy nastavujú obsah a rozsah študijných programov samostatne a sú v tomto procese autonómne. Obsah študijných programov je v zmysle akreditačných štandardov konzultovaný so všetkými zainteresovanými stranami vrátane študentov a zamestnávateľov,“ odpovedalo nám tlačové oddelenie.


Ďalšie články