Tvoj starý otec bol okupant a mama ti čítala rozprávky v nepriateľskom jazyku. Ukrajina má väčší problém ako nedostatok zbraní

Pripravovaný návrh zákona o mobilizácii, ktorý počíta aj s Ukrajincami v iných krajinách, ukazuje, v akých obrovských problémoch sa Ukrajina nachádza. Zábery z lovu na ľudí ukrajinskými náborovými pracovníkmi pribúdajú každý deň. Napríklad v Odese náboroví pracovníci použili dokonca sanitku, kam chceli násilne naložiť budúceho vojaka. Jeho manželka sa im postavila.

V inom prípade si prišli náborári po taxikára, ktorému pomohli kolegovia. Rozhovor medzi oboma tábormi je unikátnou sondou do nálad ukrajinskej spoločnosti. Na jednej strane stoja bojovníci, na druhej tylo – Ukrajinci, ktorí už vo vojne obetovali mnohé, ale položiť život nechcú. Ako je aj počuť vo videu, jeden z taxikárov sa vyjadrí, že nechce nikoho zabíjať a ak by mohol, hneď utečie.

https://m.youtube.com/watch?v=Ko2–OUp2pI

Pnutie vnútri ukrajinskej spoločnosti bije do očí. Pozoruhodné sú slová poslanca Jevgenija Ševčenka, ktorý sa v roku 2019 dostal do parlamentu na kandidátke Sluhu národa, teda vládnej strany prezidenta Volodymyra Zelenského. O dva roky neskôr ho však zo zoskupenia vylúčili pre jeho stretnutie s bieloruským prezidentom Alexandrom Lukašenkom.

V úvode rusko-ukrajinskej vojny sa Ševčenko s bieloruským prezidentom stretol znova. Tentoraz tajne a na žiadosť ukrajinských spravodajských služieb. Jeho stretnutia zrejme viedli k tomu, že útoky Rusov z bieloruského územia ustali.

Ševčenko na svojom telegramovom účte kladie sériu závažných otázok:

„Za čo bojujú občania Ukrajiny?“

„Alebo za čo majú bojovať tí, ktorých chytia kvôli mobilizácii v uliciach našich miest?“

„Prečo je stále menej Ukrajincov pripravených ísť na front?“

„Prečo toľko ľudí chce opustiť krajinu?“

Ševčenko tvrdí, že odpovede na všetky tieto otázky sa nachádzajú v zložitých spoločenských javoch. Postavených na nepochopení, nevnímaní a neochote politických elít vidieť a počuť alternatívny pohľad takzvanej „mentálnej opozície“, ktorá vo verejnej sfére prakticky absentuje. Chýba tak hlas, ktorý by zastupoval veľkú časť spoločnosti, ktorá nesúhlasí so súčasným politickým kurzom.

„Sú celé masy ľudí, ktorí vnútorne nesúhlasia s projektom monoetnickej a monokultúrnej krajiny. Existuje obrovské množstvo občanov našej krajiny, ktorí sa cítia byť občanmi druhej kategórie,“ tvrdí Ševčenko.

Pomenúva pritom základné problémy mnohoetnickej Ukrajiny, ktorej vláda sa snaží vytvoriť unitárny štát a vymazať historickú pamäť veľkej časti národa. Vrátane aspektov života bežného Ukrajinca, ktoré vzbudzujú nostalgiu.

Ševčenko píše:

„Tomuto mužovi z jeho veľkej vlasti zostáva len jeho domov, rodina, platňa (Viktora) Coja, priatelia a internet.

Človek začína oddeľovať pojmy krajina a štát. Krajina je jeho matka a otec a pamäť.

Ale štát je niečo cudzie. Nie je jasné, ako sa všetko okolo neho zmenilo. Dokonca aj jeho škola a univerzita.

Štát, ktorý hovorí, že všetko predtým bolo zlé. Žili ste a verili v nesprávne veci.

Mení sa história. Ukázalo sa, že Váš starý otec bol okupant. A tvoja mama Ti čítala rozprávky v nepriateľskom jazyku.

A vo všeobecnosti ste cudzinci na tejto zemi. Pretože domorodí obyvatelia tu neboli vaši predkovia, ktorí všetko v tejto krajine vybudovali.

Všetko, čo súvisí s vaším detstvom a mladosťou, je teraz zakázané.

A ak toto všetko poviete, štát vás posadí do väzenia. V sociálnych sieťach vás určite budú považovať za zradcu, no na ulici vás môžu jednoducho zabiť.“

Ševčenko teda opisuje vskutku začarovaný kruh nešťastnej krajiny, v ktorej absentuje porozumenie a tolerancia podľa západných štandardov. Ševčenko svoje myšlienky končí otázkou:

„Za akú Ukrajinu by teda mali občania práve tejto krajiny bojovať?“

Jazykový škandál Iryny Farion

Svoju kvapku do napätej situácie v ukrajinskej spoločnosti pridala nedávno aj Iryna Farion. Bývalá poslankyňa za nacionalistickú stranu Sloboda, inak doktorka filológie z Ľvovskej univerzity, kde v súčasnosti aj pracuje, v novembrovom rozhovore povedala, že ruskojazyčných ukrajinských vojakov nepovažuje za Ukrajincov. Konkrétne spomenula aj vojakov z pluku Azov.

„Toto kategoricky neakceptujem. Mám na nich otázku: čo vám chlapci bráni, keď ste takí silní? A vy ste veľmi šikovní. Čo vám bráni v dodržiavaní článku 29 zákona o ozbrojených silách Ukrajiny? Viete, chlapci, čo je disciplína v armáde? Ak v armáde nie je disciplína, potom to nie je armáda, potom je to chátra. Nemôžem ich nazvať Ukrajincami. Ak nevedia po ukrajinsky, nech sa nazývajú ‚Rusi‘. Prečo sú takí nehorázni? Ak sú to takí veľkí vlastenci – ukážte svoje vlastenectvo,“ vyhlásila Farion.

Farion je známa svojimi až rasistickými vyjadreniami k ruskojazyčným spoluobčanom z východu Ukrajiny aj z minulosti. Pre Farion znamená ruský jazyk v Ukrajine reč okupantov, krvi, genocídy a zničenia Ukrajiny. Ľudí hovoriacich po rusky považuje za putinoidov a mali by si zbaliť kufre, vypadnúť z Ukrajiny a ísť do Ruska.

Tentoraz však Farion zašla priďaleko. V sociálnych sieťach sa spustila vlna nevôle a došlo až na parlamentnú žiadosť Bezpečnostnej službe Ukrajiny. Farion verejne obvinili z dlhodobého a zámerného rozdeľovania spoločnosti a podnecovaniu nevraživosti medzi Ukrajincami.

Mentálna opozícia, o ktorej hovoril Ševčenko, sa však ukázala aj v prípade tínedžera z Odesy. Ten sa dostal do konfliktu s poslankyňou Natalijou Pipou z liberálnej a proeurópskej strany Hlas. Mladý Odesan na ulici vo Ľvove spieval pieseň sovietskej speváckej legendy Viktora Coja. To sa veľmi znepáčilo poslankyni a známej propagátorke ukrajinčiny. Nasledoval ústny konflikt a zadržanie mladíka na týždeň. Reakciou však bola silná vlna podpory speváka na sociálnych sieťach, v rámci ktorej sa ľudia pripojili k spievaniu piesní Viktora Coja.

Povolajú aj mňa?

Práve táto otázka straší v posledných týždňoch ešte nemobilizovaných Ukrajincov. Najnovšie už aj tých za hranicami.

Ukrajinské zákony klasifikujú štyri vlny mobilizácie. V prvej vlne je povolávaná operatívna záloha – záložníci, bývalí vojaci a veteráni Protiteroristickej operácie ATO. Pod druhú vlnu spadajú aj záložníci, ktorí slúžili v armáde do roku 2014 alebo slúžili na základe kontraktu. Do tretej vlny spadajú dôstojníci v zálohe a absolventi nejakého vojenského odboru na vysokej škole. A nakoniec štvrtá vlna. Takzvaná občianska rezerva. To znamená všetci občania, ktorí nemajú obmedzenia týkajúce sa veku a zdravia.

Zdá sa, že zdroje z prvých troch vĺn boli plne nasadené alebo vyčerpané a ostala už len posledná. Dokonca aj to, čo bolo na jeseň ešte nemysliteľné, naberá reálne kontúry – snaha o mobilizáciu občanov Ukrajiny za hranicami.

Ako vyhlásil minister obrany Rustem Umerov, občanov Ukrajiny žijúcich za hranicami bude takisto nutné dotlačiť k registrácii v náborových centrách a agitovať v okolitých krajinách za ich vrátenie do vlasti.

Ako tvrdí, chcel by ich v prvom rade motivovať. Výberom špecializácie, v rámci ktorej chcú slúžiť alebo s kým. Koho sa nepodarí dostatočne motivovať a presvedčiť prísť brániť krajinu, toho čakajú sankcie.

Čo desí právnikov asi najviac, sú návrhy o rozšírení právomocí náborových pracovníkov, ktorí už teraz neraz prekračujú rámce svojich zákonných právomocí. Rozpaky spôsobuje aj návrh sankcií za vyhýbanie sa vojenskej službe a registrácii v náborových centrách.

Mohlo by ísť o zákaz cestovať do zahraničia, obchodovať s hnuteľným a nehnuteľným majetkom či viesť vlastné vozidlo a získať vodičský preukaz. Obmedzenia sa majú dotknúť aj práva nakladať s finančnými prostriedkami, získať úver alebo poberať dávky a služby od štátu. Ukrajincov v zahraničí by sa mohli týkať ešte obmedzenia v oblasti služieb konzulátov.

V súčasnosti je na stole viacero návrhov zákona o mobilizácii. Čo bude konečným kolektívnym rozhodnutím a stane sa zákonom, uvidíme zrejme v nasledujúcich týždňoch.

Ešte v decembri sa však mnohí z poslancov ukrajinského parlamentu vyjadrili proti súčasnému zneniu pripravovaného zákona, ktorý považujú za protiústavný. Vyjadrila sa tak už Julija Tymošenková a jej strana Baťkivščyna či Jurij Bojko z opozičnej Platformy za život a mier.

Pokiaľ sa Kyjev naozaj pokúsi mobilizovať aj Ukrajincov za hranicami, postaví pred dilemu aj nás, jej západných spojencov. Budeme si musieť položiť otázku, aký postoj zaujmeme k Ukrajincom, ktorí ušli pred vojnou a ktorých sme prijali s otvorenou náručou. Budeme pomáhať s ich posielaním do zákopov?