Víkendové čítanie: Dýka a kríž

Zoznámte sa so starým, no stále aktuálnym príbehom podľa skutočných udalostí, prostredníctvom ktorého spoznáte, akú veľkú moc má Boh a ako dokáže meniť životy všetkých ľudí a priviesť ich z temnoty k svetlu. Príbeh Dýka a kríž je aj sfilmovaný a je vydaný aj ako komiks pre menšie deti, je to príbeh, ktorý stále udivuje a obohacuje naše životy o vzácne svedectvá. 

Tento príbeh, zmeny členov gangov, si môžete prečítať aj v knihe „Utíkej, malý, utíkej“ z pohľadu bývalého obávaného člena gangu Nickyho Cruza alebo v knihe „Dýka a kríž a muž, ktorý veril“ z pohľadu Garyho Wilkersona, syna Davida Wilkersona. 

DÝKA A KRÍŽ

(výňatky z knihy)

Celé toto obdivuhodné dobrodružstvo začalo raz neskoro večer, keď som sedel vo svojej pracovni a prezeral si časopis Life. Zbežne som v ňom listoval a zdalo sa mi, že už tam nie je nič, čo by ma mohlo zaujímať. Na jednej strane som však zazrel perokresbu zo súdneho pojednávania v New Yorku, vzdialeného približne 500 kilometrov odtiaľto. Nikdy som v New Yorku nebol a ani som zvlášť o to nestál, azda ešte tak niekedy uvidieť sochu Slobody. 

Obracal som strany ďalej, keď moju pozornosť zrazu zaujali oči jednej z načrtnutých postáv. Bol to chlapec, jeden zo siedmich súdených pre vraždu. Umelec zachytil v jeho črtách taký výraz zmätku, nenávisti a zúfalstva, že som znovu časopis roztvoril a pozrel sa na neho pozornejšie. Len čo som to urobil, začal som plakať.

„Čo sa to len so mnou deje?“ povedal som si nahlas a chvatne zotrel slzy. Zahľadel som sa na obrázok ešte raz. Boli tam samí mladí chlapci, všetci z jedného gangu nazývaného Draci. Článok pod kresbou rozprával o tom, ako v Highbridge Parku v New Yorku brutálne napadli a na smrť dobili pätnásťročného chlapca. Volal sa Michael Farmer a po obrne bol ochrnutý. Každý z nich ho bodol svojím nožom do chrbta a potom ho ešte tĺkli po hlave remeňmi. Odišli od neho celí skrvavení so slovami: „Má toho dosť!“

Príbeh ma pobúril. Bolo mi z neho nevoľno. V našom malom horskom mestečku bolo niečo také nemilosrdné až neuveriteľné.

Preto som spočiatku zostal celkom ľahostajný k myšlienke, ktorá mi náhle napadla, akoby prišla z úplne iného sveta:

„Choď do New Yorku a pomôž tým chlapcom!“

Musel som sa nahlas zasmiať. Ja? Ísť do New Yorku? Mal by sa vôbec dedinský kazateľ pliesť do vecí, o ktorých nemá ani potuchy?

Bola to výzva stále živá a celkom nezávislá na mojom vlastnom cítení a uvažovaní. 

„Bol by som blázon. Veď o takých deťoch vôbec nič neviem, a ani nechcem vedieť.“

Triezvy rozum nepomáhal. Ísť do New Yorku musím, a čo viac, mal by som ísť hneď, dokiaľ súdny proces trvá.

***

Ráno sme vstali hneď po siedmej, obliekli sme sa a odišli z hotela. Neraňajkovali sme. Obaja sme cítili, že pred sebou máme dôležitú úlohu a že nám pôst môže len prospieť. 

Súd je obrovská, strach naháňajúca budova, do ktorej sa zo všetkých strán hrnú ľudia, nielen tí, ktorí tu majú svoje zamestnanie, ale tiež zvedavci z ulice a, samozrejme, tí, ktorí tu hľadajú právo alebo pomstu. Keď sme čakali pred miestnosťou, v ktorej sa mal konať proces s vrahmi Michaela Farmera, ozval sa rozčúlene nejaký muž:

„Pre nich je i elektrické kreslo príliš dobré!“ Potom sa obrátil k strážnikovi pri dverách:

„Dajte tým darebákom poriadnu lekciu! Nech majú výstrahu aj tí druhí.“ Strážnik si zastrčil palce za opasok a otočil sa k nemu chrbtom. Vedel zrejme, že toto je jediný spôsob obrany pred samozvanými zástancami spravodlivosti. 

V rade pred nami čakalo už štyridsať ľudí. Ako som zistil neskôr, v miestnosti pre návštevníkov bolo vyhradených len 42  miest. Bolo jasné, že keby sme sa boli zastavili niekde poraňajkovať, mali by všetky udalosti od toho 28. februára 1958 celkom iný priebeh. 

Čakali sme pri dverách hodinu a pol a netrúfli sme si ani na chvíľku odísť, lebo tu bolo mnoho ďalších, ktorí čakali na príležitosť obsadiť naše miesta. Raz išiel okolo nás nejaký súdny úradník. Ukázal som na susedné dvere a spýtal sa ho:

„Je to pracovňa sudcu Davidsona?“

Prikývol.

„Bolo by možné, aby som ho navštívil?“

Muž sa na mňa pohŕdavo pozrel a zasmial sa. Neodpovedal a šiel ďalej. 

Okolo desiatej otvoril strážnik dvere súdnej siene. Najprv však každého z nás v malej predsieni prehliadol, či nemáme pri sebe zbrane.

„Ich gang sa vraj vyhrážal sudcovi, že ho odrovná pri procese,“ vysvetľoval muž predo mnou počas svojej prehliadky. 

Sadli sme si s Milesom na posledné dve voľné sedadlá. Vedľa mňa sedel ten muž, ktorý sa domnieval, že by spravodlivosť mala byť ráznejšia. „Tých chlapcov mali už dávno popraviť, nemyslíte?“ Nečakal na odpoveď a hneď sa s tou istou otázkou obrátil na svojho suseda z druhej strany. 

Sused napravo mi zbežne vysvetlil súdny poriadok. Keď do miestnosti vošla skupina mužov, poučil ma, že sú to obhajcovia. 

„Je ich dvadsaťsedem,“ povedal môj sused. „Museli byť vymenovaní štátom. Inak by nikto takú spodinu neobhajoval. Okrem toho nemajú ani peniaze. Španielski chlapci, viete?“

Nevedel som, ale nepovedal som nič.

„Popierajú vinu a pritom je to vražda prvého stupňa. Všetci by mali dostať elektrické kreslo!“

Potom vošli obžalovaní.

Neviem, koho som vlastne očakával. Asi mužov. Bol to predsa súd pre vraždu a dosiaľ som si vlastne neuvedomil, že by niečo také mohli spáchať aj deti. V skutočnosti to však naozaj boli deti. Bolo to sedem zhrbených vydesených chlapcov súdených pre brutálnu vraždu. Každý chlapec bol pripútaný za ruku k svojmu strážnikovi, ktorý vedľa neho vyzeral ako obor. Zdalo sa mi, akoby boli vyberaní úmyselne kvôli kontrastu. 

Doviedli sedem obžalovaných na ľavú stranu miestnosti, posadili ich a dali im dole putá.

„Takto sa s nimi musí! Opatrnosti nikdy nie je dosť,“ povedal môj sused. „Bože, ako ich nenávidím!“

„Zdá sa, že Boh je jediný, kto ich má rád,“ odpovedal som mu. 

„Čo to…“

Niekto udrel na stôl a požiadal o ticho. Hneď nato rýchlo vošla porota. Všetci povstali. 

Mlčky som pozoroval súdny proces. Môj sused však nie. Prejavoval sa tak energicky, že ľudia sa otáčali a pozerali na nás. 

V ten deň vypovedala akási dievčina. „To je pobehlica z tej bandy,“ opäť ma poučil sused. Ukázali dievčine nôž a pýtali sa, či ho pozná. Pripustila, že je to ten, z ktorého v deň vraždy zotrela krv. Na získanie tejto jednoduchej výpovede bolo treba celé dopoludnie. Potom, celkom náhle, pojednávanie bolo prerušené. 

Nečakaný koniec ma prekvapil, a preto je snáď možné vysvetliť udalosti, ktoré nasledovali. Nemal som čas rozmyslieť si, čo vlastne robím. Počul som sudcu Davidsona, ako oznamuje, že pojednávanie sa odročuje. Videl som, že sa chystá na odchod, a v mojich predstavách to bolo navždy. Mal som pocit, že ak sa s ním nestretnem teraz, nepodarí sa mi to už nikdy. 

„Idem tam a porozprávam sa s ním,“ šepol som Milesovi.

„Ty si sa zbláznil!“

„Keď nie…“

Sudca si urovnal talár a odchádzal. Po rýchlej modlitbe som vzal do pravej ruky Bibliu v domnienke, že tak vo mne spoznajú duchovného, a bežal dopredu. 

„Vaša ctihodnosť!“ zvolal som.

Sudca Davidson sa otočil, znepokojený a rozhnevaný nad porušením súdnych mravov. 

„Vaša ctihodnosť, prosím, môžete ma vypočuť ako duchovného?“

V tej chvíli sa ma však zmocnili strážnici. Zrejme preto, že sudcovi sa už niekoľkokrát vyhrážali, nesprávali sa ku mne vôbec ohľaduplne. Dvaja ma chytili za ruky a vystrčili na chodbu. Medzitým už v laviciach vyhradených novinárom, nastal zhon a krik. Fotografi medzi sebou súperili, aby získali záber. 

Dole v hale ma dozorcovia odovzdali polícii.

„Zavrite tie dvere,“ rozkázal jeden dôstojník. „Nikto nesmie von!“

Potom sa obrátil ku mne: „V poriadku, tak dajte sem tie zbrane!“

Uistil som ho, že žiadne zbrane nemám. Znovu ma prehľadali. „Kto bol ešte s vami?“

„Miles Hoover, vedúci našej mládeže.“

Priviedli ho.

Keď prišiel, videl som, že sa trasie, skôr však zlosťou a hanbou ako strachom. Niekoľkým novinárom sa podarilo dostať dovnútra, keď nás vyšetrovali. Ukázal som polícii svoje ordinačné dokumenty, takže videli, že som naozaj kazateľ. Dohadovali sa chvíľu medzi sebou, čo so mnou urobia. Seržant povedal, že sa spýta sudcu Davidsona a odišiel. Kým bol preč, zahrnuli nás reportéri svojimi otázkami. Odkiaľ ste? Prečo ste to urobili? Ste dohovorení s Drakmi? Ukradli ste niekde tie cirkevné dokumenty alebo ste ich sfalšovali?

Seržant sa vrátil s tým, že sudca Davidson ustupuje tentoraz od potrestania, ak mu sľúbim, že v súdnej sieni sa už neukážem.

„Nebojte sa, ten sa už nevráti,“ sľúbil za mňa Miles.

Rázne ma odprevadili na chodbu, kde už čakal polkruh reportérov s pripravenými fotoaparátmi. Jeden na mňa zavolal:

„Hej, reverend, čo to máte za knihu?“

„Svoju Bibliu.“

„Hanbíte sa snáď za ňu?“

„Prirodzene, že nie!“

„Tak prečo ju schovávate? Zdvihnite ju, nech ju vidíme!“

A ja som bol taký naivný, že som ju zdvihol. Bleskové svetlá zažiarili a v tej chvíli som presne vedel, ako sa v novinách objavím: „Bibliou mávajúci vidiecky kazateľ s rozstrapatenými vlasmi prerušuje hrdelný proces.“ 

Iba jeden reportér bol objektívnejší, Gabe Pressman z NBC News. Položil mi niekoľko otázok, prečo sa zaujímam o chlapcov, ktorí urobili taký odporný zločin. 

„Pozreli ste sa im niekedy do tváre?“ spýtal som sa ho.

„Áno, iste.“

„A to sa ešte takto pýtate?“

Gabe Pressman sa pousmial.

„Viem, čo máte na mysli. Rozhodne ste iný, než tí, čo hľadajú len senzáciu.“

Iný som rozhodne bol. Dostatočne iný na to, aby som si myslel, že mám Božie poslanie, pričom som však dokázal zo seba urobiť len blázna. Dostatočne iný na to, aby som urobil hanbu svojmu zboru, svojmu mestu aj svojej rodine. 

Hneď ako nás pustili, ponáhľali sme sa na parkovisko, ktoré nás stálo ďalšie dva doláre. Miles nepovedal ani slovo. Keď sme sa posadili a zatvorili dvere, sklonil som hlavu a dal som sa do plaču. 

„Poďme domov, Miles. Poďme odtiaľto preč!“

Keď sme sa vracali po moste G. Washingtona, ešte raz som sa obrátil a naposledy pozrel na siluety New Yorku. Naraz som si spomenul na verš Žalmu, ktorý nám bol takým povzbudením: „Tí, ktorí so slzami rozsievajú, žať budú s plesaním.“

Čo to však bolo za vedenie? Začal som pochybovať, či je možné získavať takéto prstom „vypichnuté pokyny“ od Boha. Ako teraz predstúpim pred svoju ženu, pred rodičov, pred svoj zbor? Nie je to tak dlho, čo som pred zhromaždením hovoril, že ma Boh vedie, teraz sa musím vrátiť a povedať im, že som schybil a že o Božom vedení neviem vôbec nič.

***

Podišiel som k oknu, aby som sa rozhliadol po ulici. Práve prišiel jeden z autobusov. Že sú v ňom Mau-Mau som poznal ešte skôr, než som ich uvidel. Autobus sa totiž prirútil k chodníku, akoby sa vodič už nemohol dočkať, kedy sa zbaví svojich pasažierov. Dvere sa otvorili vpredu i vzadu a vysypalo sa z nich takmer päťdesiat kričiacich a strkajúcich sa teenagerov. Nebolo na nich vidieť žiaden vážny záujem.

Požiadal som usporiadateľov, aby rezervovali v aréne prvé tri rady, nepovedal som im však, pre koho tie miesta majú byť. Teraz za mnou jeden pribehol celý rozrušený: „Neviem, čo robiť.“ Vytiahol ma na balkón, odkiaľ sme videli, ako si Israel a Nicky za stáleho hvízdania a vtipkovania razili cestu svojimi palicami dopredu. 

„Sú to Mau-Mauovia,“ povedal mi usporiadateľ. „Myslím, že sa mi nepodarí dostať ich z tých rezervovaných miest.“ „To je v poriadku,“ odpovedal som mu.

„To sú tí, pre ktorých sú tie miesta pripravené. Sú to moji priatelia.“

Znelo to trochu dôveryhodnejšie, než som to sám skutočne cítil. Opustil som prekvapeného usporiadateľa a ponáhľal sa dole k šatniam. Bola tam veľmi napätá atmosféra. 

Začal som hovoriť a srdce mi tĺklo veľkou nádejou. Hlboko som sa však mýlil, keď som sa domnieval, že som si získal ich srdcia pre svoje posolstvo. Nechápal som, čo je na mojom kázaní chybného. Urobil som všetko, aby to bolo dobré. Pripravoval som sa hodiny a modlil som sa za každý riadok prípravy. Dokonca som držal pôst v nádeji, že to posilní moju schopnosť presvedčiť ich. Mohol som však tak isto stáť a čítať burzové správy. Nič sa nezdalo dosť vhodné, nič k tým mladým neprenikalo. Kázal som asi štvrť hodiny a jediné, čo som cítil, bol zase narastajúci nepokoj. Došiel som práve k miestu, kde som citoval Ježišovo prikázanie milovať jeden druhého.

Skutočne, toto prikázanie lásky neznelo vôbec reálne v miestnosti naplnenej nenávisťou. Ľudsky to bolo nepochopiteľné.

„Nemôžeme to dosiahnuť svojou vlastnou snahou,“ pripustil som.

„To, o čom teraz hovorím, je Božia láska. Nemôžeme si ju sami vydobyť. Musíme Boha prosiť, aby nám ju dal.“

Sklonil som hlavu, práve tak, ako vtedy na ulici. Chcel som zhromaždenie ukončiť. „Pane Ježišu, nemôžem už viac urobiť. Pozval som týchto mladých a teraz chcem ustúpiť. Príď, Duchu Svätý! Len Ty sám sa môžeš dostať do srdca niektorého z týchto chlapcov alebo dievčat. Len Ty sám poznáš cestu.“

Stál som pred svojimi poslucháčmi so sklonenou hlavou práve tri minúty. Nepovedal som jediné slovo, nepohol som sa. Len som sa modlil, ticho a pokorne. Už ma netrápilo, že sa niektorí z mojich poslucháčov smiali. A ani ma neprekvapilo, keď sa teraz aréna začala pomaly upokojovať. Začalo to v prvých troch radoch. Začul som Israelov hlas: „Dobre, chlapci, prestaňte!“

Utíšenie sa šírilo dozadu a na balkóny. Kým ubehli tri minúty mojej modlitby, v sále úplne stíchlo. 

Potom som začul, ako niekto plače. Otvoril som oči, v prvom rade nervózne vyberal Israel z vrecka nohavíc vreckovku. Keď ju vytiahol, veľmi nahlas sa vysmrkal, potom žmurkal a poťahoval nosom. 

Pokračoval som v modlitbe: „Pane, dotkni sa ich všetkých!“

V tej chvíli vytiahol vreckovku Nicky. Nemohol som uveriť svojim očiam a pozrel som sa znovu. Opieral sa o palicu, poťahoval, posmrkával a bol nazlostený sám na seba, že plače. Jeden z chlapcov mu dal ruku na plece. Nicky ju však striasol. 

Usúdil som, že by som mal teraz niečo povedať. 

„Áno, cítili ste Ho. Je v tejto miestnosti, prišiel sem kvôli vám. Ak chcete, aby sa váš život zmenil, teraz je čas. Vstaňte a poďte dopredu!“

Israel nezaváhal. Vstal a rozhliadol sa po svojom gangu. 

„Chlapci,“ zvolal, „tri roky som bol vaším vodcom. Keď poviem poďte, tak pôjdete. Súhlasí?“

„Súhlasí,“ odpovedali Mau-Mau. 

„Dobre. Ja idem teraz dopredu a vy so mnou. Ideme!“

Vyskočili ako jeden muž a nasledovali Israela. Vlastne ani ho nenasledovali, oni s ním súperili, strkali sa, kto bude prvý. Pozeral som sa, či bude medzi nimi aj Nicky. Bol.

Bolo to nákazlivé. Viac než tridsať chlapcov z rôznych gangov potom mierilo do šatní, kde už čakali pracovníci zo zborov. Boli sme náhle zaplavení. Chodil som z jednej miestnosti do druhej, aby som pomohol, kde sa dalo. 

D. Wilkerson, J. Sherill, E. Sherill, Dýka a kríž, Vydavateľstvo DAVIDknihy, o. z., 2. vyd., 2018, s. 196, ISBN 978-80-89986-02-6 <https://www.davidknihy.sk>