Médiami hýčkaný ženský ekvivalent Steva Jobsa zrejme skončí ako pyramídový podvodník Ponzi

Všetky plusy majú však zasa svoje mínusy a okrem obvyklých problémov s neúmerným optimizmom by sme si mali dávať pozor aj na vyslovených podvodníkov. Prípad firmy Theranos je v tomto smere veľmi poučný. Elizabeth Holmesová, ktorá teraz stojí pred federálnym súdom v meste San Jose v Kalifornii, je obvinená z veľmi rozsiahleho podvodu. Firma Theranos, ktorú založila, mala údajne disponovať revolučnou technológiou na detekciu stoviek až tisícov chorôb z niekoľkých kvapiek krvi a potrebovala „len“ pár stoviek miliónov dolárov na jej rozvoj.

Zhruba dva roky, v rokoch 2013 až 2015, bola Holmesová vysloveným miláčikom médií. Krásna a múdra blondínka s talentom pre verejné vystupovanie by určite zaujala tlač aj v iných časoch, ale v dnešnej dobe sa trafila ešte do jednej úlohy: neuspokojeného dopytu po rodovej rovnosti vo svete obchodno-technologických géniov. Túžba nájsť ženský ekvivalent Steva Jobsa, ktorý mal inšpirovať ďalšie generácie dievčat ku kariére v biotechnologických startupoch, bola skrátka silná.

Bohužiaľ, muži a ženy sú si rovní aj v iných schopnostiach, napríklad v páchaní zla. A tak bol nakoniec výsledkom bubliny okolo Theranosu ženský ekvivalent Charlesa Ponziho, alebo azda až vedecký ekvivalent Cersei Lannisterovej, fiktívnej postavy románovej série Hry o tróny, arogantnej, zradcovskej a nesmierne presvedčenej o vlastných schopnostiach.

Úmyselné falšovanie dokumentov

Rekordná trhová hodnota firmy Theranos, ktorá fakticky nič revolučného nevedela a nebola ani na prahu revolučných objavov, dosiahla deväť miliárd dolárov. Do podniku nalialo peniaze mnoho investorov vrátane skúsených kapitalistov z Kremíkového údolia.

Nešlo len o neúmerné očakávania, ktoré k rizikovým investíciám nutne patria. Theranos sa podľa všetkého snažil investorov úmyselne oklamať. Obžaloba viní Holmesovú okrem iného z falšovania papierových dokumentov, ktoré mali dokladať kladné hodnotenie firemnej technológie zo strany veľkých farmaceutických firiem, napríklad Pfizeru. Holmesová dokonca svojho času presvedčila parlament štátu Arizona, aby zákonom umožnil pacientom využívať siete laboratórií Theranosu bez predošlého súhlasu lekára.

Toto je naše obchodné tajomstvo…

Titanic menom Theranos nakoniec narazil na starostlivú novinársku prácu reportéra Johna Carreyroua, ktorý strávil rok a pol krúžením okolo firmy a zbieraním dôkazov, či aspoň náznakov toho, že niečo je v neporiadku. (Presne tento druh investigatívnej žurnalistiky, životne dôležitý, dnes trpí podfinancovaním – jednoduchšie je písať povrchný clickbait.)

Od októbra 2015, keď Carreyrouov článok vyšiel vo Wall Street Journal, bola firma v defenzíve a aj keď sa snažila zakryť pochmúrnu realitu tým, že „toto je naše obchodné tajomstvo“, nakoniec všetko vyšlo najavo a výsledkom je terajší súd. Holmesovej hrozí až dvadsať rokov väzenia za každý podvod, ktorý spáchala, a prokuratúra ju obviňuje v jedenástich prípadov. Ak by bol k nej sudca rovnako prísny ako k ďalšiemu podvodníkovi, Berniemu Madoffovi, znamenalo by to fakticky doživotie.

Ak niečo znie až príliš dobre

Podvod je zvláštny zločin. Vo všeobecnosti pri ňom nedochádza k násiliu, ale miera bezcitnosti a sebeckosti, ktorá je k nemu potrebná, si s tou, ktorú na páchanie svojich činov potrebujú násilníci, nijako nezadá. V prípade Theranosu nešlo len o peniaze, ale aj o márnu nádej miliónov ľudí, ktorí kvôli svojim chorobám musia podstupovať časté odbery krvi a ktorým falošná technológia sľubovala lepšiu kvalitu života. Výška trestu by tomu zrejme mala zodpovedať, ale to je teraz úloha pre sudcov.

Pre nás ostatných plynú z kauzy Theranos dve poučenia. Jedno, že ak znie niečo príliš dobre, aby to bola pravda, musíme chcieť adekvátne silné dôkazy, že to tak skutočne je.

A to druhé? Pokiaľ vám médiá „tlačia“ nejakú novú hviezdičku, najmä so systematickým zdôrazňovaním jej nemenných fyzických charakteristík, ktoré sú na progresívnom rebríčku „útlaku a privilégií“ vysoko cenené (žena, černoch, postihnutý, gay), zamyslite sa nad tým, či si príslušní redaktori hlavne nekompenzujú svoje vlastné ideologické potreby. Dnes je to považované za „fuj“, ale za človeka by mali hovoriť hlavne výsledky jeho práce. A nie to, kým sa narodil.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.