Svätý a Veľký týždeň je pozvaním zaklopať na nebeskú bránu

Táto jednoduchá nekánonická anekdota každoročne sprevádza slávenie vážnych kánonických udalostí. Môže poslúžiť ako memento, aby tieto udalosti neohraničil iba jeden víkend. Možno aj preto nám pohľad do histórie ukazuje, že k dňom Kristovej smrti a vzkriesenia sa pridala 40-dňová veľkopôstna príprava s detailne prepracovaným bohoslužobným obsahom.

Nie je to len na víkend…

Vyvrcholenie tohto obdobia predstavuje práve Veľký či Svätý týždeň, do ktorého kresťania vstupujú Palmovou alebo Kvetnou nedeľou. Latinská cirkev pri názvoch jednotlivých dní prešla v roku 2022 reformou, gréckokatolíci si svoje pôvodné názvy ponechali. Oveľa dôležitejší ako názvy je však spomínaný obsah tohto Veľkého týždňa. Povrchný pohľad na liturgický program môže odrádzať pre vysokú časovú dotáciu, s ktorou býva spojený. Dôvod je však prozaický. Dlhý čas bohoslužieb nám pomáha prepnúť „režim“. Strácame schopnosť hladkého prechodu z profánneho režimu do duchovného; jednoducho potrebujeme viac času. Toto je prvá vec, ktorú si uvedomujem pri sťažnostiach na dĺžku liturgických modlitieb Veľkého týždňa.

Potrebujeme čas na prežitie udalostí, ktoré nie sú len spomienkou na minulosť. Boží Syn trpel a zomrel v ľudskom tele z lásky k nám, ale táto láska sa neskončila v okamihu jeho smrti. Dnes je rovnako skutočná ako vtedy a to nám dovoľuje povedať, že dnes Ježiš skutočne zomiera a vstáva z mŕtvych za nás. Je tu prítomná viera, že všetko, čo Boh pre nás robí, robí definitívne a presahuje to hranice priestoru a času. A nám je dovolené mať na tom účasť cestou nášho liturgického života.

Zelený štvrtok (ne)stratil farbu

Prekladová reforma nahradila názov Zelený štvrtok prívlastkom svätý, pretože pôvodne sa orientoval na nemecký výraz Gründonnerstag. Síce sa to zvyklo vysvetliť „zelenými“ pokrmami spojenými s týmto dňom, v starej nemčine však pôvodne stálo slovo „gronan“, ktoré znamená plakať.

Tento súvis podporuje aj prax, podľa ktorej boli na konci pôstneho obdobia do cirkvi opäť prijímaní kajúcnici po absolvovaní verejného pokánia. V bohoslužbách Svätého a Veľkého štvrtka tematicky rezonujú najmä dve témy: ustanovenie Eucharistie a Judášova zrada.

Vynikajúci znalec východnej spirituality Alexander Schmemann sa zamýšľa nad hlbším významom Poslednej večere a prvej Eucharistie: „Kristus ponúkol seba samého ako pravý pokrm človeka, pretože život, ktorý sa v ňom zjavil, je pravým životom. A tak hnutie Božej lásky, ktoré sa začalo v raji Božím „vezmite a jedzte…“ (lebo jedenie je životom človeka), teraz dochádza „až do úplného konca“ Božím „vezmite a jedzte, toto je moje telo…“ (lebo Boh je životom človeka…) Posledná večera je obnovením raja blaženosti, života ako eucharistie a spoločenstva.“

Spoločenstvo vyniká aj v spoločnom liturgickom slávení kléru so svojím biskupom v latinskej cirkvi počas dopoludňajšej Missa chrismatis spojenej so svätením olejov na udeľovanie sviatostí krstu, birmovania, pomazania chorých a kňazstva. Biskupi východných cirkví zasa v tento deň svätia takzvané myro, teda olej na slávenie sviatosti myropomazania (latinskej birmovky). Spoločným prvkom východu i západu je Obrad umývania nôh, ktorý je sprítomnením Ježišovho pokorného umývania nôh svojim apoštolom pri Poslednej večeri.

Veľký piatok zjavuje nielen veľkosť hriechu, ale najmä lásky

Aj Piatok utrpenia Pána v sebe spája dve vrcholné protikladné témy. Veľkosť hriechu človeka prevyšuje veľkosť lásky Boha: „Ježiš zomiera, pretože sa s nami skutočne stotožnil, skutočne vzal na seba tragédiu ľudského života. Jeho smrť je konečným zjavením jeho súcitu a lásky. A pretože jeho smrť je láskou, súcitom a spolutrpením, v jeho smrti sa mení samotná podstata smrti. Z trestu sa stáva žiarivý akt lásky a odpustenia, koniec odcudzenia a samoty. Odsúdenie sa mení na odpustenie.“

Prísny pôst, ktorý sa dnes ani v latinskej cirkvi nenahrádza, je len logickým dôsledkom tejto jedinečnej kozmickej udalosti. Evanjelickí veriaci považujú tento deň za najväčší sviatok vo svojom liturgickom kalendári. Pre rímskokatolíkov je to jediný deň v roku, keď neslávia eucharistickú obetu, ale nahrádzajú ju liturgiou umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a svätého prijímania. V gréckokatolíckych chrámoch sa v tento deň v popoludňajších hodinách koná večiereň s uložením takzvanej plaštenice do symbolického hrobu. Toto plátno s ikonografickým vyobrazením Ježiša Krista v hrobe sa počas paschálnej noci prenesie na oltár, kde zostáva nasledujúcich 40 dní do sviatku Nanebovstúpenia Pána.

Veľká sobota je dôležitým spojovníkom

Veľká a Svätá sobota je deň, ktorý spája Veľký piatok – spomienku na Kristov kríž – s dňom Kristovho vzkriesenia. Niekedy zostáva účel tohto „stredného dňa“ nejasný. Pre väčšinu kresťanov sú „dôležitými“ dňami Veľkého týždňa piatok a nedeľa. Tieto dva dni však zostávajú akosi „rozpojené“; deň smútku jednoducho strieda deň radosti.

Veľká sobota je však dňom, keď je smútok na radosť premenený a nielen jednoducho nahradený. Človek tak dostáva možnosť kontemplovať smrť smrti a mať osobnú účasť na tom, ako sa zo zdanlivej porážky stáva víťazstvo Života.

Je všeobecne známe, že tradičný názov Biela sobota pochádza z pohľadu na biele rúcho neofitov, ktorí po predchádzajúcej príprave v tento deň prijímajú svätý krst a dostávajú tak účasť na Kristovom definitívnom víťazstve. Svätá a Veľká sobota tak nie je len spojovníkom medzi piatkom a nedeľou Svätého týždňa, ale chce spojiť Kristovu smrť s mojou. Výsledkom je smrť mojej smrti.

Intenzívne klopanie na nebeskú bránu počas Svätého a Veľkého týždňa je zavŕšené jej vytúženým otvorením radostným slávením Kristovho vzkriesenia. V gréckokatolíckych chrámoch túto radosť vyjadrí a umocní od včasného rána neustále opakovaný tropár Paschy: „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“ Veriaci ho prvýkrát zaspievajú pred dverami prázdneho chrámu, ktorý symbolizuje prázdny Kristov hrob. Následne sa pri vstupe veriacich chrám naplní svetlom a rozozvučia sa zvony, ktoré mlčali niekoľko dní. Najneskôr tu nejednému človeku začne svitať, že radosť z tohto Kristovho i nášho víťazstva nebude trvať iba víkend.