„O porazenom“. Prečo veľkonočné nedele v gréckokatolíckej cirkvi zaváňajú starým režimom?

Niekdajší Gottwaldov dnes zasa poznáme ako Zlín, Švermovo znova voláme Telgárt a Jur opäť získal prívlastok Svätý. Zmena politického režimu občas priniesla aj zmenu názvu.

Veľkonočná zmena režimu

Podobne môžeme prirovnať, že aj v kresťanstve hovoríme o prevrate. Ježiš Kristus porazil vládu smrti: „Smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval!“, opakujeme neustále počas štyridsiatich dní od Veľkej noci.

A predsa po tomto víťazstve Krista slávime v byzantskom obrade nedele, ktoré majú zvláštne názvy: Nedeľa o Tomášovi, O myronosičkách, O porazenom, O slepom… Tieto označenia nápadne zaváňajú „starým režimom“. Pripomínajú čas spred veľkonočného prevratu, keď pri moci bola ešte smrť. Vyvstáva teda logická otázka: Prečo sa po víťazstve Krista tieto názvy nezmenili? Vieme si celkom dobre predstaviť Nedeľu o obrátení apoštola Tomáša alebo Nedeľu o uzdravení porazeného alebo slepého.

Očakávaná zmena názvu však nenastala. Jeden z hlbších dôvodov tkvie očividne v našej realite. Pascha síce znamená nový život, ktorý Kristus prináša, ale človeka neustále láka život starý. Pokúša ma to Tomášovo: „Kým neuvidím, neuverím!“ Dolieha na nás strach žien, ktoré na tretí deň od Ježišovej smrti prichádzajú pomazať jeho telo. Trápi nás bezmocnosť porazeného či dezorientácia slepého.  

Ochrnutá túžba po uzdravení

Túto líniu sledujeme aj v príbehu o ochrnutom človekovi, ktorý zachytil svätý evanjelista Ján v prvých veršoch piatej kapitoly. Od začiatku je v príbehu prítomný starý režim, o čom svedčí známa alegória: Päť stĺporadí pri dejisku zázraku poukazuje na päť kníh Mojžišových, teda židovskú Tóru.

Človek v príbehu je ochrnutý dlhých 38 rokov. V tejto dĺžke mizérie ochrnutého niektorí cirkevní otcovia vidia narážku na čas putovania Izraelitov púšťou po vyslobodení z egyptského otroctva. Trvalo im to presne 38 rokov. Doba ochrnutia človeka v príbehu z evanjelia sa tak vnútorne prepája s dobou ochrnutia dôvery Izraela voči Bohu.    

V kontexte týchto indícií dostáva potom zvláštna otázka Pána Ježiša hlbší význam: „Chceš ozdravieť?“ (Jn 5,6) Chorý si po takom dlhom čase už mohol zvyknúť na svoju chorobu. Mohol si zvyknúť na to, že je závislý od iných a že iní sa oňho postarajú. Preto je otázka Ježiša Krista vonkoncom relevantná: „Si pripravený vziať do svojich rúk zodpovednosť za seba a svoj život? Alebo ti vyhovuje odkázanosť na pomoc iných?“

Otázka mieri na starého človeka, ktorý sa zabýval nielen v tele, ale aj v mysli dlhodobo chorého. Podobné správanie vidíme aj u Izraelitov na púšti. Vyšli síce z egyptského otroctva, ale stále sa v nostalgických spomienkach vracali do Egypta a ľutovali, že ho vôbec opustili.

„Boh je na vine!“

Je preto zaujímavé, že náš chorý z evanjelia na otázku Ježiša Krista, či chce byť opäť zdravý, vlastne neodpovedal. On sa šikovne vyhol priamej odpovedi.Namiesto toho začal obviňovať iných a ľutovať seba: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde.“ (Jn 5, 7)

Hlási sa o slovo známa prax hľadania obetného baránka. Už v raji povie Adam Bohu, že to Eva je vlastne na vine, že on chudák neposlúchol Boha a zhrešil. Ba Adam ide ešte ďalej a vo svojej výhovorke obviňuje samotného Boha: „Žena, ktorú si mi dal, ma naviedla.“ To ty, Pane Bože, si vlastne na vine za môj stav!

Podobné obvinenia počúvame dodnes: „Ja by som aj prestal piť, ale moja žena sa stále so mnou háda! Ja by som sa aj snažila viac, ale načo, keď nikto neocení moje úsilie?! Ja by som aj prestal kradnúť, ale dovolenka na Seychelách tak veľmi zdražela! Nemám inú možnosť!“ Obviňujem ľudí, okolnosti, dobu… Ba neváham posadiť na lavicu obžalovaných aj samotného Boha.

Pre svoje možnosti občas nevidím tie Božie

Sprievodným symptómom obviňovania Boha a iných je silná fixácia. Ochrnutý z príbehu videl jedinú možnosť svojho uzdravenia v tom, že sa ako prvý dostane do zázračnej vírivky. Tridsaťosem rokov rátal iba s touto jedinou možnosťou. Ježiš Kristus ho však do tej vody nezniesol, ale uzdravil ho celkom iným spôsobom: obyčajným slovom.

A to je kľúčový moment, lebo ten starý človek vo mne ráta len so svojimi možnosťami. Rovnako, ako si apoštol Tomáš týždeň po Veľkej noci presne naplánoval, že musí vložiť prst do Kristových rán. Nakoniec mu stačilo Kristovo slovo. Ženy „myronosičky“ videli tiež len jedinú možnosť – pomazať mŕtve Ježišovo telo. A čo dostali? Slovo o vzkriesení, ktoré ich poslalo na cestu. To isté slovo dostávame dnes my.  

Zmena názvu ulice či mesta jedno nezmení. Nezmení ľudí, ktorí v tom meste či na tej ulici žijú. Podobne ako samotná zmena názvu či obalu výrobku nezmení jeho chuť či obsah. Preto je prospešné, že pre kresťanov zostávajú názvy nedieľ po Veľkej noci nezmenené. Prehovárajú k nám totiž jasnou rečou: