Prečo vo svojich knihách inklinuje k rodnému kraju a kam sa podľa Ivana Kučeru posunul hororový žáner?

Ivan Kučera je známy najmä ako autor recenzií filmov, seriálov, kníh či dokonca komiksov. Napísal tisíce časopiseckých a webových článkov. Špecializuje sa na americkú tvorbu od 70. rokov minulého storočia až podnes. Píše poviedky, novely aj romány. Kratšie žánre publikoval v rôznych antológiách, zborníkoch a časopisoch (najvýznamnejšia zbierka Obchádza nás temnota, 2016).

E-booky Kozí ľudia a Lesy si vydal ako samizdat. V roku 2011 vyhral Cenu Béla, ktorá je súčasťou Ceny fantázie.

Čo musí horor mať, aby vás zaujal?

Horor má veľa podôb. Mne vyhovujú skôr atmosférické, s dôrazom na postavy, vývoj deja, vzťahy, dialógy. Explicitné horory ponúkajúce krvavý bitúnok nie sú moja šálka kávy, ale je pravdou, že ak v horore na správnom mieste a vo vhodný čas použijete násilie, vie to príbeh obohatiť. Ale ako s ničím na svete, ani s týmto sa to nemá preháňať. Hnevá ma, ak si menej skúsení čitatelia a diváci myslia, že horor je pre úchylákov a nejde v ňom o nič viac než o krv. Pritom u nás sú veľmi obľúbené kriminálky a trilery a tam tiež ide o vraždy a nikomu to nevadí. Najmrazivejšie horory obsahujú minimum krvi, alebo žiadnu.

Horor je zrkadlo nášho sveta. A nalejme si čistého vína, nie je to pekné, príjemné miesto. Naopak, je to miesto plné beštií s tesákmi, ktoré na vás bez zľutovania zaútočia pri prvej príležitosti. Smrteľná choroba je stokrát hororovejšia než najdrsnejší knižný horor. Mne písanie pomohlo preniesť sa cez niektoré ťažké veci v reálnom živote. Ono je vlastne jedno, aký žáner človek píše. Na žánri nezáleží. Záleží na tom, či je to dobrý príbeh.

https://trencin.standard.sk/8627/slzy-radosti-aj-soska-pre-jana-kuciaka-taky-bol-14-rocnik-oceneni-kniznej-muzy/

Písať ste začali v roku 1995, prvé knihy ste vydali ako samizdat. Kedy sa to „zlomilo“? Cenou Béla?

Paradoxne Cenou Béla sa to zhoršilo, samozrejme, vydavateľstvo za to nemohlo.

Cenu Béla udeľuje vydavateľstvo Artis Omnis v rámci Ceny Fantázia. Cenu som dostal za poviedku Prasa v roku 2011. Naivne som si myslel, že teraz to príde. A nič neprišlo. Po dvoch rokoch čakania na odpoveď z rôznych vydavateľstiev som dospel k záveru, že stojím na križovatke. Neboli to príjemné pocity, ale taký je život. Vravel som si, že ak mi v dohľadnej dobe nikto nič nevydá, prestanem písať. Lenže píšem od roku 1995. Písanie je mojou súčasťou, ako dýchanie. Nevedel a ani som si nechcel predstaviť, že by som nepísal. Tak som to vyriešil šalamúnsky. Vydal som si dve knihy vo vlastnej réžii. Vtedy ma to nakoplo. Je to cesta pre začínajúcich autorov. Ale dnes už by som do toho nešiel.

Vyhrali ste Cenu Béla za poviedku Prasa, ktorú ste neskôr predĺžili, až nadobudla románovú podobu. Pokladáte sa za lepšieho poviedkára alebo románopisca?

To musia posúdiť čitatelia. Od detstva ma baví čítať, otec ma od útleho veku brával do knižnice. Poviedka je esenciou literatúry, zhustený príbeh. Autor nie že môže, ale musí ísť rovno k veci. V románe sa môžete rozpísať, ale to je ako oheň – dobrá vec, ale ak sa vymkne spod kontroly, zlý pán. Román je beh na dlhú trať. Musíte dlhšie udržať čitateľovu pozornosť. Niekedy sa to podarí. Niekedy nie.

Vaše príbehy sú zväčša zasadené do vášho myjavsko-novomestského regiónu. Čím vás váš rodný kraj inšpiruje?

Ono to možno nie je ani tak o inšpirácii, ale skrátka o tom, že každý sme odniekiaľ a či sa nám to páči alebo nie, nesieme si to v sebe. So všetkým dobrým a aj zlým, čo k tomu patrí. Síce som skoro celý život prežil v Novom Meste nad Váhom, ale narodil som sa na Myjave, mal som tam a dodnes mám rodinu. Nečudujem sa, že mnohí tomuto regiónu podľahli, je to kus krásnej prírody ako keby izolovaný od zvyšku sveta.

Ďalšou vašou prekonanou métou je zaiste napísanie historického románu Ďáblův hřbet. Koľko času ste venovali štúdiu 13. storočia, v ktorom sa príbeh odohráva, a koľko samotnému príbehu? Študovali ste históriu?

Vami spomínaný román som spolunapísal s českým kolegom a spolubojovníkom Honzom Vojtšíkom. Obaja sme strávili nemálo času štúdiom historických prameňov, ale zároveň nebolo nutné ísť až tak do hĺbky, ako to robí napríklad Juraj Červenák. Náš príbeh je umiestnený do hlbokých lesov na slovensko-moravskom pohraničí, takže sme nemuseli stráviť tri mesiace štúdiom toho, z akého druhu materiálu sa šilo vtedajšie oblečenie. Detaily sú fajn, vedia obohatiť dej, ale ak to s nimi preženiete, dokážu ho nekompromisne pochovať. Naštudovať informácie si v dnešnej dobe vie každý, dôležité je správne ich použiť do textu.

Netvorili sme učebnicu dejepisu, ale fiktívny román náhodou zasadený do reálnej oblasti.Mohli sme si dovoliť jemne upraviť to, čo sa nám hodilo. Nemyslím ale, že sme tento luxus využili, nedajbože zneužili. Možno trochu pri postave Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý má však v knihe len malý priestor. Konkrétne túto kapitolu som písal ja, vnímam ho ako rockovú hviezdu svojej dobu, megalomana.

https://trencin.standard.sk/6092/uprimna-spoved-ivice-duricovej-som-workoholik-bez-osobneho-zivota/

Vo vašom poslednom románe, spomínanom Ďáblovom hřbetě, píšete o desoch Javoriny. Motív lesov a lesných zverov je vám blízky. Kedy napíšete román z prostredia strašidelného domu? Čo je pridanou hodnotou príbehu z prostredia hôr?

Príbeh o strašidelnom dome som už napísal, aj keď nie román, ale poviedku. Zatiaľ nebola zverejnená. Inšpirovali ma ruiny starého domu pri Dubníku, ako vychádzate zo Starej Turej smer Myjava. Strašidelný dom je obrovské hororové klišé, ľudia prevracajú očami, keď to počujú, ale ono neexistuje zlá zápletka, len zlý autor, resp. nevhodne zvolený prístup k danej téme. Aj na prvý pohľad nudná a opotrebovaná téma sa dá napísať dobre a originálne. Len treba chcieť.

Čitatelia ma často spájajú s lesnými horormi, čo má logiku, keďže veľa príbehov umiestňujem medzi stromy. Napísal som ale aj veľa hororov a trilerov z mestského prostredia. Viete, na lesoch je pekné, že sa v nich vlastne žiadne zlé veci nedejú. Áno, lesy vedia byť temné a desivé ešte i dnes. A predstavte si, aké museli byť v ponurom 13. storočí. Ale príroda je krásna a majestátna, mali by sme si ju vážiť. Ak sa v nej človek zraní alebo dôjde k najhoršiemu, nejeden raz, hoc, samozrejme, nie vždy, si za to môže sám svojim nezodpovedným správaním. Príroda vyžaduje pokoru. Tá mnohým ľuďom chýba, v dnešnej dobe sú slová pokora a slušnosť nadávky.

Oveľa desivejšie záležitosti sa dejú paradoxne v mestách, kde sa človek na človeku dopúšťa beštialít, z ktorých nejeden raz nie je všetko jedno ani skúseným kriminalistom. Aby som sa vrátil k lesom, je to v nás geneticky zakódované, dedíme to z generácie na generáciu. Ten atavistický, prastarý strach z tmy a lesov, v ktorých sa môže čokoľvek ukrývať. Pritom väčšinou sa to tam neukrýva; ak by ste šli o polnoci do lesa a počuli by ste strašidelné zvuky, nakoniec by ste zistili, že ich vydáva líška, ktorá práve vyrazila na nočný lov.

Zostaňme ešte pri románe Ďáblův hřbet, ktorý vyšiel v češtine. Ako vzniklo partnerstvo s Honzom Vojtíškom? Je to váš prvý spoluautorský román? Ako sa vám spolu pracovalo? Kto koho oslovil? Vznikala jazyková bariéra? Posielali ste si texty v slovenčine či v češtine?

Honzu poznám toľko rokov, že ani niektoré plemená psov sa tak veľa nedožívajú. Je to jeden z mojich najobľúbenejších českých hororových autorov.Píše fakt dobre, v posledných rokoch nabral jeho štýl kvetnatejší, románovejšie-epickejší rozmer. Ale jedno máme spoločné. Obaja radi ideme priamo k veci. Čo sa týka príbehov. A vlastne asi aj iných vecí. Nemáme príliš v láske zbytočné obkecávanie. Niekedy to môže pôsobiť až drsne.

S myšlienkou na napísanie románu prišiel Honza. Mesiace sme strávili detailným plánovaním, čo kto napíše. Až potom sme sa pustili do samotného písania. Od prvotných plánov po vydanie ubehlo temer päť rokov. S Honzom sme si autorsky predtým vyskúšali spoločnú poviedku o klaunovi, ktorý si vďaka výhre môže dovoliť kúpu nehnuteľnosti na vidieku, ale s tým vidiekom nie je všetko v poriadku a nastáva boj o holý život. Poviedka je krátky literárny útvar. Pri románe bolo spoločné písanie prirodzene náročnejšie. Miestami to bolo ťažké, ale paradoxne nie ani tak počas samotného písania, ale počas obrážania slovenských vydavateľstiev. Avšak i v najtemnejších okamihoch som mal na mysli, že je to dobrý príbeh a stojí za to dotiahnuť ho do úspešného konca, teda do vydania, aby sa dostal k čitateľom.

Jazyková bariéra nevznikla, Honza má rád slovenčinu, ja češtinu. Narodil som sa v roku 1981, od detstva som čítal knihy v češtine, pozeral som filmy v češtine. Honza písal svoje kapitoly v češtine, ja svoje v slovenčine s dodatkom, že ak román vyjde v slovenčine, Honzove časti sa preložia do slovenčiny a ak v češtine, tak sa do češtiny preložia moje kapitoly. Nakoniec došlo k vydaniu v Českej republike.

https://trencin.standard.sk/6543/je-prvy-suchozemec-ktory-zdolal-sedmicku-oceanov-uzasna-abhejali-bernardova-a-jej-vyzvy/

Z vašich kníh je cítiť vplyv Stephena Kinga (námety, opisy, tvorba dialógov). Aj v rozhovoroch uvádzate paralely: „túto poviedku inšpirovala kniha Stephena Kinga…“ Ešte stále je pre vás King kráľ hororu alebo ho z vášho pohľadu už za tie roky niekto prekonal?

King bol hororový autor môjho detstva, puberty. Znamenal pre mňa nesmierne veľa. Jeho knihy mi z knižnice nosila staršia sestra, keďže ja ako malý som si nemohol požičiavať horory, v 90. rokoch sa to v našom meste bralo relatívne prísne. Chcem sa touto formou Stephenovi poďakovať. Ale horor sa odvtedy posunul o míle ďalej. Vyvíja sa. Ako všetko na svete. King bol pre žáner zásadný najmä z dôvodu, že brakový žáner najmä v 70. a 80. rokoch povýšil na niečo kvalitné a hodnotné, čosi so špičkovou psychológiou postáv. Uňho bol horor nielenže v podstate až vedľajší, ale moje najobľúbenejšie kingovky sú nehororové. Skvelé je, že v posledných rokoch, najmä v češtine, vychádza množstvo skvelých nových hororov a to nielen od mladej českej generácie, ale tiež preklady zahraničných autorov, ktorí boli u nás doteraz hriešne neznámi. Stephen pre mňa navždy zostane nezabudnuteľnou kapitolou, ale ak v dnešnej dobe niekto za špičkový horor považuje kingovky, zaspal dobu. Ak sa Stephenom vo svojej tvorbe dodnes inšpirujem, tak snáď len citlivejším prístupom k postavám, vzťahom, dialógom. To sú veci, ktoré nestarnú a ktoré obohatia každý príbeh. Je jedno, či horor, drámu, krimi alebo komédiu.

V ďalšom rozhovore ste spomenuli, že vaša žena je váš „testovací čitateľ“. Máte to doma tak, ako King so svojou ženou Tabithou? (Z koša vytiahla rozpísaný koncept Carrie, jeho prvého románu, a Stephenovi povedala, že na to „kápol“. Vďaka nej vraj začala jeho kariéra.) Hovorí vám manželka svoje postrehy, zapracujete jej námietky a celý proces má nakoniec dobrú dohru?

Je pravda, že Tabitha a Stephen v tomto tvoria legendárny pár, ale ja by som takú manželku nechcel. Autor by nemal mať beta čitateľa. Musí sa nechať viesť svojím vlastným inštinktom. Nie konzultovať text s inými ľuďmi. Autor zo seba musí dať to najlepšie, čoho je v danej chvíli schopný. Iní autori to možno majú inak, ale ja na beta čitateľov neverím. Moja manželka horory nemá rada, čo mi pripadá krásne osviežujúce. Niektoré moje staršie veci čítala a povedala mi k nim pár postrehov. Ja som ako čitateľ a divák náročný na logické chyby a či autor chce alebo nechce, občas sa mu nejaké do diela prepašujú. Na to je moja žena dobrá, ona si také hovadinky všimne. Aj v domácnosti je technicky zdatnejšia než ja. Ak treba zmontovať nábytok alebo vymeniť vodovodnú batériu, hneď sa chopí návodov a inštrumentov a ja zastupujem len hrubú silu,ktorej treba detailne povedať, čo treba kam dať. Ak by mal niekto vravieť autorovi do textu, tak vydavateľ, ktorý mu ho vydá.

https://trencin.standard.sk/8177/v-kanade-mala-moznost-robit-s-porcelanom-a-na-islande-si-vyskusala-instalacie-rodacka-z-luborce-sa-venuje-keramike/

Tiež ste povedali, že „skutočné zlo predstavujú ľudia“. Nechystáte nejaký psychologicky náročný triler, ktorý by mapoval zlo medzi nami?

Je to lákavá predstava a je možné, že skôr alebo neskôr jej neodolám a zhmotním ju. Ale ja to de facto prepašovávam do celej svojej tvorby už teraz. Zlo je medzi nami. Vždy bolo. Koncentračné tábory, náckovia, zločiny, týranie, incest. Aj Ďáblův hřbet je skôr o zle v nás než o nadprirodzenom zle. Vlastne nie je vôbec o nadprirodzenom zle. S Honzom síce v danom texte operujeme s temnými obyvateľmi lesov okolo Javoriny, ale najväčšie zlo predstavujú v konečnom dôsledku obyčajní ľudia.

Na akom projekte aktuálne pracujete?

Napísal som hororovú poviedku s ďalším skvelým českým autorom Miroslavom Pechom, ale zaseklo sa to u slovenského vydavateľa. Okrem toho mám rozpracovaných veľa hororov a trilerov, od poviedok po romány. Aktuálne píšem jednu nostalgickú vec z 90. rokov odohrávajúcu sa v Novom Meste nad Váhom. No a už dávnejšie som dokončil kratší román odohrávajúci sa v Ďáblovom hřbete, ale o niekoľko storočí neskôr.