Prípad Indi Gregoryovej môže byť falošnou solidaritou

Zomrelo smrte¾ne choré dievèatko, ktoré dostalo talianske obèianstvo Osemmesačná Indi Gregoryová. Foto: TASR/AP

Opakuje sa to takmer so železnou pravidelnosťou. Umierajúce a zbytočne trpiace dieťa, o ktorom lekári rozhodli, že sa má odpojiť od prístrojov. A na druhej strane kresťanskí aktivisti, ktorí upozorňujú na riziko „detskej eutanázie“. Má to však jeden háčik: ak je dieťa nevyliečiteľne choré, podľa princípov katolíckej bioetiky konali správne tí lekári, nie tí kresťania.

Prípad nevyliečiteľne chorého anglického dievčatka Indi Gregoryovej, ktorú lekári v pondelok proti vôli rodičov odpojili od prístrojov, opäť pobúril časť kresťanských aktivistov.

A opätovne otvoril prevarený spor kresťanov s moderným ateizmom, ktorý údajne posúva antropologické kritériá smerom ku „kultúre smrti“ a obmedzovaní autonómie rodičov nad svojimi deťmi, ktoré sa vraj stávajú hračkou v rukách novej ideológie, ktorá neuznáva kresťanské poňatie života a smrti.

V mnohých prípadoch to tak je – a na tie treba upozorňovať. Ale práve preto je dôležité nevykročiť vedľa. Prípady detí, ktorých život je de facto ukončený, a ktoré chcú aktivisti čo najdlhšie udržiavať na prístrojoch, sú falošným zápasom proti vymyslenému nepriateľovi.   

Indi bola osemmesačné bábätko, ktoré trpelo nevyliečiteľnou chorobou bez možnosti posunu v liečbe, pričom podľa lekárov trpelo. Keďže prípad spĺňal kritériá urputnej liečby, lekári rozhodli o odpojení od prístrojov.

Rodičia však začali bojovať, aby jej Británia umožnila vycestovať do Talianska na ďalšiu liečbu. Pomoc ponúkla vatikánska nemocnica Bambino Gesù (Dieťa Ježiš).

Určite má zmysel protestovať proti striktným britským procedurálnym prístupom, ktoré rodičom neumožnili ani rozlúčiť sa s dcérkou v domácom prostredí. A veci by pomohlo aj to, ak by nemocnica bola ohľaduplnejšia k možnostiam alternatívnych posudkov.

No osud maličkej Indi pripomína päť rokov starý prípad Alfieho Evansa. Bol to nevyliečiteľne chorý chlapec, ktorému degeneratívne ochorenie postupne zničilo mozog. Pripomeňme, že podľa dlhovekých katolíckych pravidiel bioetiky, ktoré sa historicky presadili v európskych nemocniciach a sú v nich platné aj v sekulárnej dobe, smrť človeka nastáva primárne smrťou mozgu.

Platí to aj v prípade, ak by ostatné kľúčové orgány (srdce, pľúca) vďaka prístrojom naďalej fungovali. Fakticky je dieťa mŕtve, hoci vďaka drahým prístrojom dokáže vyvolávať dojem života, keďže pôsobí, akoby spalo. Ľahko sa vtedy vytvára ilúzia nekonečných možností zázračného uzdravenia – ktoré však nie je možné.

Mnohí kresťania vtedy „radia“ veriť v zázrak. V dejinách Cirkvi sa udialo množstvo podivuhodných zázrakov. Lenže v tomto prípade by vlastne nešlo o uzdravenie (zničený mozog sa nedá nanovo „vybudovať“ znova), ale vzkriesenie. Oživenie z mŕtvych nepatrí do depozitu kresťanských zázrakov. Taký zázrak sa stal len raz v súvislosti s jedinečnou historickou udalosťou, vzkriesením Ježiša Nazaretského, ktorú Lazarov zázrak anticipoval.

Alfie bez mozgu nemal žiadne šance na prežitie, lekári teda správne rozhodli, že nie je vhodné v takzvanej urputnej liečbe pokračovať. Súdy im dali za pravdu. Napriek tomu rodičom rôzni zahraniční lekári ponúkali experimentálne liečby. S ponukou na prijatie sa ozvala, ako inak, rímska Bambino Gesù. Británia však protestovala proti prevozu a proti zbytočnému predlžovaniu utrpenia chlapca.

S výdatnou podporou kresťanských aktivistov sa vtedy rozhorela právna bitka, ktorá používala falošný naratív o tom, ako sa sekulárne prostredie údajne posúva smerom k legalizácii detskej eutanázie: rodičom odmieta povoliť liečbu, ktorá by údajne mohla dieťa zachrániť, hoci sú nádeje malé.  

Argument o tom, že súdy neberú do úvahy názor rodičov, je falošný. Každý rodič, ktorému umiera dieťa, bude veriť každej slamke nádeje, ktorá sa črtá. No najväčšia krutosť, ktorej sa môžeme dopustiť voči trpiacim rodičom je, vyfarbovať im falošné nádeje o vzkriesení.

Práve pri podobných prípadoch sa vždy zlietne kŕdeľ kadejakých šamanov či lekárskych experimentátorov, ktorí sa snažia na podobnom prípade parazitovať.

Práve preto boli súdy Veľkej Británie nekompromisné. Štát musí chrániť svojich občanov pred podobnými obchodníkmi so smrťou a tragickými emóciami. Je len prirodzené, že rodičia sa pred nimi brániť nedokážu – sú ovládaní bolesťou, túžia po svojom dieťatku, a len máloktorí rodič dokáže v takejto situácii objektívne, racionálne a rozumne rozlišovať skutočnú nádej od ilúzie a čeliť šamanom, ktorí nimi manipulujú.

Žiaden štát nesmie dovoliť, aby sa s trpiacim telom jeho občana narábalo ako s nejakým experimentom.

Prevoz Alfieho do vatikánskej nemocnice v roku 2018 sprvu podporil aj pápež František, ktorý sa k prípadu postavil svojím typickým láskavým prístupom, so srdcom na dlani. Avšak o dva dni začal zo svojho pôvodného postoja diskrétne cúvať. Zrejme po tichej debate s vatikánskymi bioetikmi.

Naozaj ide o kultúru smrti?

V časti kresťanského prostredia sa však pri takýchto prípadoch zvykne pretlačiť interpretácia na základe predsudku o kultúre smrti, ktorá sa presadzuje v sekulárnych nemocniciach. Našli by sme veľa prípadov, kde sa to tak naozaj deje (napríklad nedávna kauza Vincenta Lamberta).

Netýka sa to však umierajúcich detí, ktoré nie je možné zachrániť. Kresťania si často myslia, že boj proti kultúre smrti znamená presadzovať čo najdlhšie prežívanie chorého človeka. Nie je to pravda. Kresťanská bioetika je postavená na prirodzenosti. A prirodzenosť znamená, že iba Boh je suverénom nielen nad životom, ale aj nad smrťou.

Rovnako, ako človek nemôže rozhodovať o predčasnej smrti človeka v prípade eutanázie alebo potratu, nemal by sa cítiť byť ani pánom nad smrťou a snažiť sa o predlžovanie života človeka, o ktorom Stvoriteľ rozhodol, že si ho vezme k sebe. Vtedy sa človek musí s odchodom blízkeho zmieriť a prijať ju. Kresťanský súcit znamená sprevádzať blízkych v ich ťažkom utrpení, na základe pravdy. Nie je prejavom súcitu klamať ich a manipulovať nimi falošnými nádejami.

Keďže mám štátnicu z bioetiky, ktorú som získal v rámci magisterského titulu na teologickej fakulte, spomínam si, ako sme sa kedysi na hodinách s pánom profesorom, jezuitom pátrom Ladislavom Csontosom, rozprávali o podobných prípadoch. A o tom, čo je v takomto ťažkom dilematickom prípade morálne najlepšie pre bezvládneho a nevyliečiteľne chorého človeka a aj pre jeho príbuzných.

Dospeli sme k záveru – ktorý odporúča aj katolícka cirkev –, aby sa lekári s rodinou dohodli na presnom čase, kedy príbuzného odpoja od prístrojov, aby mohol pokojne odísť na večnosť v kruhu blízkych. Prípadne, ak ide o kresťanov, aby odišiel obriadený sviatosťami. Rozhodne však nie je správne bojovať o život príbuzného ilúziami o „viere v zázraky“.

Pokiaľ dieťa preukázateľne nemá šancu na vyliečenie a dlhodobé prežitie, umiera alebo je už v stave faktickej smrti a pri „živote“ ho udržiavajú len prístroje (ktoré sú extrémne drahé a sú potrebné pre záchranu životov iných chorých detí), pričom dieťa podľa lekárov zbytočne trpí, nie je solidárne a nie je ani v súlade s katolíckymi princípmi bioetiky, aby sa jeho utrpenie predlžovalo.

A to z jednoduchého dôvodu: jediný Suverén nad životom a smrťou už rozhodol. A kompetentní lekári jeho rozhodnutie potvrdili ako definitívne.

Dôvod, prečo teda katolícka bioetika neodporúča urputnú liečbu, vychádza z rovnakého koreňa ako to, prečo Cirkev odmieta potrat či eutanáziu. Stvoriteľ rozhodol. A človek buď nesmie jeho rozhodnutie aktívne zvrátiť (potrat, eutanázia), alebo to nedokáže (urputná liečba).

V časti kresťanského prostredia sa však ujalo mylné presvedčenie, že v boji so sekularizujúcou sa kultúrou smrti, ktorá čoraz viac zasahuje aj kritériá medicínskej etiky, treba aktívne bojovať proti všetkým podobným prípadom.

Výpovedné je, ako sa v pondelok k prípadu maličkej Indi postavil pápež František, keď povedal, že sa za dievčatko a jej rodinu modlí. Ako aj za všetky deti, ktoré trpia nielen pre choroby, ale pre vojny. To je jediný spôsob, ktorý môže biskup odporučiť svojim veriacim v ťažkých chvíľach tragického sprevádzania.

Po prešľape, ktorého sa pápež dopustil pri Alfiem Evansovi, si tentoraz už dal zjavne pozor, aby nevystupoval ako aktivista.

Kresťania správne upozorňujú, že progresívne politické chápanie eutanázie či potratov je postavené na falošnej solidarite.

Avšak rovnako falošnou solidaritou je aj ideologické parazitovanie na smrti detí, ako Indi a Alfie.


Ďalšie články