Čo čaká Giorgiu Meloniovú a prečo je atlantistka, a nie je orientovaná na EÚ

Sú to dva týždne a výsledky volieb z konca septembra potvrdzujú, že Taliansko je krajinou s pravicovými koreňmi. A to aj napriek opakovaným pokusom ľavice privlastniť si vládu inými spôsobmi či obchádzaním prieskumov. Nie je tu priestor pre tripolarizmus, o čom svedčí aj fakt, že jednou z príčin debaklu ľavice bolo oddelenie dvoch politických subjektov od koalície: Päť hviezd Giuseppeho Conteho aj strany Akcia (Azione) Carla Calendu a Mattea Renziho. Jediným víťazom sa stala líderka stredopravej strany Giorgia Meloniová a hlavným porazeným bol líder ľavicového zoskupenia Enrico Letta.

Víťazstvo pravice má historickú dimenziu, ako svedčia získané mandáty 235 poslancov zo 400 a minimálne 112 senátorov z 200. Chýbala však atmosféra triumfalizmu, ktorá charakterizovala predchádzajúce víťazstvá v rokoch 1994, 2001 a 2008. Bola to politická stratégia Giorgie Meloniovej, ktorá sa chcela prezentovať triezvym spôsobom, aby upokojila medzinárodné trhy? Možno aj to, ale predovšetkým asi vedomie, že na vrchole aj v spodnej časti pravice vládne znepokojenie nad situáciou Talianska, ktoré bude v najbližších mesiacoch čeliť vážnej hospodárskej kríze, a to všetko na pozadí búrlivého medzinárodného kontextu.

Od prvého dňa po víťazstve je Giorgia Meloniová v neformálnom kontakte s Quirinalom a s Mariom Draghim, od ktorého bude musieť prijímať politické a ekonomické odporučenia predchádzajúcej vlády. Draghi bol prezentovaný ako tvár medzinárodných finančných skupín a určite to tak je, ale „dragizmus“ možno viac ako ideológiu silných mocností definovať ako andreottovský neopragmatizmus s niektorými pevnými bodmi, medzi ktoré patrí pevná väzba na Spojené štáty americké. Úpadok Andreottiho a Craxiho sa začal v roku 1985, keď s krízou Sigonella prišlo k rozchodu s Amerikou Ronalda Reagana. Giorgia Meloniová veľmi dobre vie, ako veľmi medzinárodné tlaky ovplyvnili koniec Berlusconiho vlády v roku 2011, ako aj koniec vlády Ligy a Hnutia piatich hviezd v roku 2018. Meloniová tiež pochopila, že ak je Európska únia slabým a hašterivým subjektom, Spojené štáty zostanú spolu s Čínou určujúcimi svetovými veľmocami. V tomto zmysle majú pravdu tí, ktorí ju definujú ako „atlantistku“ a nie ako političku proeurópsku, pretože si myslia, že je nepravdepodobné, aby sa odklonila od tejto línie.

Francúzska premiérka Elisabeth Borneová po víťazstve Giorgie Meloniovej zasiahla, keď vyhlásila, že Francúzsko bude „pozorne“ sledovať „rešpektovanie“ práva na potrat v Taliansku, čím sa opäť rozprúdila úplne inštrumentálna polemika o protipotratových pozíciách líderky Fratelli d’Italia. Potrat však nie je nezvratným ľudským právom, ale zločinom, proti ktorému sa búria milióny mužov a žien na celom svete, svedčia o tom slová aj fakty. Najsymbolickejšia udalosť volieb v roku 2022 sa odohrala v obrovskom senátorskom kolégiu Rím 1, čo je bašta ľavice, kde ikonu potratárskeho hnutia Emmu Boninovú po 46 rokoch v parlamente porazila kandidátka Meloniovej strany Bratia Talianska, Lavinia Mennuniová, ktorá definovala ako prioritu svojho programu „ochranu pôrodnosti od počatia“ (La Verità, 27. septembra 2022). Lavinia Mennuniová nevyužívala žiadnu mediálnu podporu, ale viedla predvolebnú kampaň od dverí k dverám, neskrývala svoje postoje a bola odmenená. Porážka Emmy Boninovej je nespochybniteľná a ukazuje, že kultúru smrti možno poraziť.

Potraty a systematické vyvražďovanie Západu boli vždy súčasťou programu ľavice od jej prvého politického manifestu, za ktorý možno považovať text Francais, encore un effort  si vous voulez etre Républicains!, ktorého autorom bol „občan“ Donatien-Alphonse-François de Sade (1740-1814), sekretár neslávne známej jakobínskej sekcie Piky vo Francúzskej revolúcii. Ak by však mal na začiatku dvadsiateho storočia ľavicový politický líder vo svojom politickom programe potrat, jeho kariéra by sa okamžite skončila. To nám umožňuje pochopiť, ako pokročil proces sekularizácie spoločnosti a prečo dnes nie je možné založiť politickú stranu, ako to urobil Giuliano Ferrara za Ratzingerovho obdobia, ale lepšie je konať na základe verejnej mienky, ako sme to videli v Spojených štátoch, čo malo za následok zrušenie ústavného rozhodnutia Roe vs. Wade. V Taliansku sme po tridsiatich rokoch interrupčnej legislatívy museli čakať až do roku 2011, aby sme boli konečne svedkami prvého Pochodu za život, proti ktorému sa vtedy postavila cirkevná hierarchia, aj samotné Hnutie za život Carla Casiniho. Dúfajme, že Massimo Gandolfini, ktorý mu teraz predsedá, bude postupovať podľa vzoru Virginie Coda Nunzianteovej, od ktorej prevzal taktovku, a že bude počuť hlas jadra pro-life poslancov, ktoré je dnes prítomné v parlamente.

Výsledky volieb potvrdili, že je zbytočné robiť si ilúzie, že by sme v rámci systému vytvorili protisystémovú stranu. Boli takí, ktorí očakávali využitie „antivaxerských“ strán, ale Taliani ukázali, že neveria v mýtus „diktatúry zdravia“, ktorý bol vytvorený s cieľom premeniť bitku ideí na zápas o biologickú sebaúctu. Italexit, čo je strana pokladaná za najviac „antivax“, založená bývalým členom Piatich hviezd Gianim Luigi Paragonim, neprekročila hranicu 3 percent, strana Suverénne a ľudové Taliansko (Italia Sovrana e popolare), ktorá mala na svojich zoznamoch spolu s Marcom Rizzom aj bývalého ultrakomunistického sudcu Antonia Ingroia, dosiahlo len niečo vyše jedného percenta, bývalí členovia Piatich hviezd Sara Cunialová a Davide Barillari v zoskupení Život (Vita) zostali na 0,7 percenta, Alternatíva pre Taliansko (Alternativa per l’Italia) Maria Adinolfiho a Simone di Stefana tesne prekročila 0,1 percenta. Boli tam aj ďalšie dve straničky Antizelení (AntiGreen Pass) s 0,1 percenta a Antivaxeri (Antivaccinisti) s 0,7 percenta. Všetci veľmi hlboko pod limitom vstupu do parlamentu.

Niektorí veria, že výsledky by boli iné, keby tieto strany spojili svoje sily a prekonali personálne animozity. Ale galaxia strán, ktoré vznikajú proti niečomu bez toho, aby medzi sebou mali ideálny tmel, je nevyhnutne predurčená na fragmentáciu. Najkoherentnejší tmel sveta „antivax“ je doteraz antiglobalistický návrh neomarxistického filozofa Diega Fusara, ktorý po tom, čo uznal „ťažkú porážku takzvaných antisystémových síl,“ povedal: „Novú politickú geografiu, okolo ktorej sa organizuje myslenie i realita, je možné prirovnať s protipólom hore a dole, pána a raba, ako by to vyjadril Hegel. Pravica aj ľavica predstavujú to „hore“ neoliberálneho pána. Je potrebné vytvoriť silu, ktorá bude pochádzať zdola a bude pracovať pre ľudí zdola a  ktorá spochybní neoliberálnu globalizáciu, imperializmus, NATO, núdzové režimy súvisiace s liberalizmom, radikálny a postmetafyzický individualizmus.“

Fusarova antiglobalistická ideológia podriaďuje každého, kto ju prijme, anarchomarxistickému svetonázoru, ktorého referenciami sú – podľa samotného Fusara – veľkí rebeli proti ustálenému poriadku dejín: Luther, Giordano Bruno, Marx, Lenin, Martin Luther King, dokonca vraj Prometheus. Nemá to nič spoločné s katolíckou a tradičnou víziou spoločnosti, ale skôr s jej protikladom. Vnútorné dišputy „antisystémového“ sveta sú však málo relevantné. Boj bude v najbližších mesiacoch vedený predovšetkým na medzinárodnom poli, kde sa na obzore zhromažďujú čoraz tmavšie mraky. Talianske voľby sa konali v tom istom čase ako nezákonné referendá na územiach Ukrajiny okupovaných Rusmi, v čase výbuchov a únikov plynu z Nord Streamu v Baltskom mori, spôsobenými takmer určite sabotážou. Sú to turbulentné časy.

Giorgia Meloniová je v tejto súvislosti povolaná byť jedným z hlasov Západu, ktorý sa nevzdáva: nie Západu pseudoobčianskych práv, ale toho, ktorý bráni kresťanské korene ohrozenej civilizácie. Na víťazku volieb čaká ťažký test v ťažkom teréne. V medzinárodnom zápase, ktorý sa odohráva medzi Washingtonom na jednej strane a Moskvou a Pekingom na strane druhej, existuje dynamika udalostí, ktorá je mimo kontroly tých, ktorí ich iniciovali, ako sa to stalo vo Francúzskej revolúcii a v dvoch svetových vojnách. Nech sa však stane čokoľvek, vieme, že nič neunikne tomu, kto určuje a riadi každú udalosť od večnosti: Božej Prozreteľnosti, ktorá je jediným režisérom a mohutnou silou dejín.

Text pôvodne vyšiel na portáli Corrispodenza Romana, vychádza so súhlasom redakcie. Preložil Vladimír Záborský.