Góóóól! Alebo rozhlasová komentátorská legenda Jozef Jarkovský jubiluje

Jeho význam vysvetľuje Slovník cudzích slov v súvislosti s človekom, ktorý je „poradím najstarší titulár v diplomatickom zbore a v niektorých prípadoch vystupuje v mene zboru.“ Myslím, že práve označenie „doyen“ najlepšie vystihuje novinára, publicistu, no predovšetkým rozhlasového reportéra Mgr. Jozefa Jarkovského, ktorému dnes gratulanti blahoželajú k okrúhlym sedemdesiatinám. Pre nášho Džidžiho sa totiž reportovanie stalo celoživotnou vášňou, nie iba povolaním či zamestnaním. Lebo – obrazne povedané – má jednoducho nos na to, čo je dôležité a pre poslucháča zaujímavé, čo upúta a zároveň poteší priaznivcov športu.

Mimochodom, viete, prečo oslávenca voláme Džidži? Majú to na svedomí dve začiatočné písmená J z jeho krstného mena a priezviska. Nenahnevá sa však, ak ho športoví fajnšmekri oslovia aj „Gól“. To podľa jeho azda najznámejšieho reportovania Majstrovstiev sveta (MS) v ľadovom hokeji z roku 2002, keď slovenská reprezentácia získala vo švédskom Göteborgu zlaté medaily. Jeho emotívny komentár a výkrik Góóóól! pri nájazde Richarda Lintnera v semifinále proti Švédom zaujal fanúšikov do takej miery, že zápasy nášho tímu síce sledovali v televízii, ale vypli zvuk, zapli si rádio a Džidžiho komentovanie mali spojené aj s obrazom. Tiež som patrila k takým a verte, bol to zážitok, na aký sa nezabúda. (Rovnako ako na suvenír – puk, ktorý aj mne Džiži po šampionáte venoval a ktorý patrí k tým najcennejším v mojej súkromnej zbierke).

Rodený Košičan J. Jarkovský vyštudoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove a keďže sa do športu zamiloval už v mladosti, jeho profesionálna orientácia akosi automaticky vyplynula práve z tejto záľuby. Sám aktívne športoval a športu zanietene fandil tiež ako divák na športoviskách. Samozrejme šport a zase najmä šport pozorne sledoval aj v novinách (povedzme v športovej rubrike vtedajších Východoslovenských novín či v týždenníku ŠTART), v televízii i v rozhlase. Čoraz viac totiž túžil stať sa trvalou a aktívnou súčasťou tejto veľkej rodiny. A tak postupne začal externe pôsobiť v Slovenskej televízii a od roku 1980 v  Slovenskom rozhlase v Košiciach.

Začínal na oddelení pre poľnohospodárstvo – písal správy a reportáže z fabrík, družstiev, ale aj z politiky – zároveň sa však vytrvalo prepracovával k svojmu celoživotnému cieľu a „srdcovke“ – k rozhlasovému športu, ktorému sa venuje od roku 1986 až do dnešných dní. Práca redaktora mu totiž priniesla – a niet pochýb, že stále prináša – nielen potešenie, ale aj zmysel života. S mikrofónom a za mikrofónom precestoval veľký kus sveta, stretol sa s mnohými športovými osobnosťami, ktoré my ostatní poznáme aj vďaka nemu. Áno, každá minca má nielen líce, ale aj rub a hoci mu práca v rozhlase okrem veľkého potešenia zobrala kus zdravia a ukrojila veľa z času pre rodinu, kamarátov a iné záľuby, určite to neľutuje. Lebo práve vďaka nej absolvoval 20 MS v ľadovom hokeji, zúčastnil sa na 7-ich Olympijských hrách, vysielal reportáže zo Svetových pohárov z Kanady a USA a nechýbal ani na najväčších turnajoch na starom kontinente.

Je preto zaslúženou odmenou, že úctu a obdiv k reportérskemu rozhlasovému majstrovstvu J. Jarkovského vysoko vždy oceňovali nielen poslucháči, ale aj významní odborníci, medzi ktorými si získal vysoký kredit nielen doma, ale aj v zahraničí. Ako jediný slovenský žurnalista si prevzal v roku 2007 v Moskve z rúk prezidenta IHF Reného Fasela hokejového Oskara – sošku hokejistu ako cenu Hokejovej federácie a Medzinárodnej asociácie športovej tlače za prínos v rozvoji svetového hokeja. V ruskom Soči mu v roku 2014 prezident AIPS – Medzinárodnej asociácie športovej tlače Gianini Merl z Talianska odovzdal ocenenie JOURNALIST ON THE PODIUM. Jeho prácu na poli olympizmu ocenil Slovenský olympijský výbor v máji 2016, rok predtým získal Výročnú novinársku Cenu Mira Procházku.

Ako post scriptum k osobnosti nášho Džidžiho, ktorý je členom Slovenského syndikátu novinárov od roku 1983, patrí ešte pár, no podstatných slov – vysoká profesionalita, rovnako vysoký stupeň presnosti, dôslednosti a zodpovednosti za každé slovo, každú vetu adresovanú rozhlasovému poslucháčovi. Lebo ako jeden z mála sa nikdy nespreneveril svojmu celoživotnému presvedčeniu, že slovo je mocná zbraň, a preto s ňou treba narábať veľmi opatrne.

Milý Džidži, v mene svojom i ostatných kolegov Ti prajem, nech Ti ešte dlho slúži zdravie, aby si mal pohodu a prežíval šťastné chvíle s tými, ktorí sú trvalou súčasťou Tvojho sveta, aby sme si spolu s Tebou mohli aj my, ostatní pri rádiách ešte neraz z plných pľúc zakričať: Góóóól!

(Beáta Penxová-Mačingová, predsedníčka RO SSN Košice)