Nikdy som nikam nepatril a ani nebudem. Jedine do tej metalovej ,smečky‘, ktorá si hovorila banda Brutalmania. Tam bolo moje srdce, ktoré vždy bolí aj inde, než je. To som si uvedomil, až keď zomrel Papa Karaho. Ale poďme pekne po poriadku. Teda, aspoň naoko. Dúfam, že nerozbijem vaše očakávania ako fľašu v krčmovej bitke. Musíte vidieť za slová. Tých mám toľko, že by sa nimi dala omietnuť odvrátená strana Mesiaca.
Tento príbeh vznikol pomocou strihu, experimentálnej metódy textovej koláže, ktorá umožňuje neobmedzene cestovať v čase a priestore, rozširuje fámy, klebety a podporuje neoverené fakty. Pre hlupákov je veľmi intelektuálna, pre intelektuálov veľmi hlúpa.
Priekopníkom tejto textovej estrády je beatnik William S. Burroughs. Časovo je to veľmi náročný spôsob písania. Preto sú moje spomienky veľmi zmätené a nie je mi jasné, kde presne sa začínajú. Napriek mnohým rokom sa však snažím poskladať svoje myšlienky ako-tak zrozumiteľne. Záleží aj na tom, čo chcem prezradiť. Nesmiete ma však za to odsudzovať. Vždy musím vyzerať lepšie ako produkt, ktorý predávam. Už ma nebaví predstierať, že nie. A prečo by ste mi mali veriť? Pretože už nemáte čo stratiť.
Moja minulosť bola zatiaľ len predohrou. Človek teraz verí tomu, čo chce považovať za realitu, pretože nemá dosť trpezlivosti na objavovanie. Takže v skutočnosti vlastne nevie, prečo jestvujú plač, úsmev, radosť, naozajstné kamarátstvo a čo je to mať niekoho rád. Zavrhuje veci neľahké, ktoré idú do väčšej hĺbky, pretože si myslí, že je inteligentnejší než rádio. A predovšetkým odmieta veci paradoxné, pretože nepodliehajú bežnému chápaniu. To tvrdil už kedysi dávno jeden múdry šrác.
Zbytky ľudstva zatiaľ odpočívali vo svojom budúcom lacnom hrobe. Ale napriek tomu, aspoň sa mi to zdalo, ešte niektorí z nich prahli po pravde, aj keď rozhodovala verejná mienka. Moji bývalí kumpáni ma kedysi volali kapitán Pindaloka. Wolfgang Pindaloka, pirát. Momentálne som žiadnych nemal a ani nechcel. Nežil som si zle, na povrch som chodil v triezvych prestrojeniach, aby si ma nik z minulosti nevšimol. Hlavne sa s nikým nezapliesť.
Môj byt bol bez okien a nachádzal sa v podzemí nejakej veľkej budovy. To mi vyhovovalo. Na okovaných dverách som pre istotu nemal žiadnu menovku a nikomu som neotváral. Veľká obývačka s krbom bola spojená s malou kuchyňou. Kamenné steny dopĺňali vzácne sošky, starožitné hodiny, truhlice so šperkami a zlatom, gauč s kreslami, drahé koberce, vyrezávaný stôl a bar. Všetko z vylúpených lodí. Nájom bol nízky.
Aj keď sa Furča nachádzala v relatívne miernom pohrebnom pásme, charakteristické striedanie štyroch ročných období bolo dávno preč. Leto prinášalo tropické teploty, ale ani tie nezmierňovali kosu v tom bunkri. Ešteže tu bol ten krb. Aj preto dole bývalo málo ľudí.
Zato v uličkách to žilo. Na čiernom trhu som opatrne menil zlato za mince s portrétom vládnuceho grófa Monte Ancikrista, alebo rovno za jedlo. Všetci na seba len kričali a revali si do xichtu. Už sa nenašiel slušný človek. Nikomu nenapadlo, aké je to, byť tým na druhej strane. V tomto nekonečnom stereotype prešlo ďalších pár rokov.