Veľvyslanec Jindrák o štátnom ocenení Štefánika v Česku: Cítim satisfakciu, jeho historická rola bola u nás dlho spochybňovaná

Milan Rastislav Štefánik dostal 28. októbra najvyššie štátne vyznamenanie Českej republiky – Bieleho leva I. triedy. Ako a prečo k tomu došlo?

Je dobre, že Milan Rastislav Štefánik vyznamenanie dostal, považujem to za obrovskú satisfakciu. Štefánik sa veľkou mierou zaslúžil o vznik česko-slovenského štátu, vždy mi prekážalo, keď bola jeho rola spochybňovaná. Za týmto krokom stojí viacero ľudí, viacerí sme sa za to prihovárali u prezidenta Pavla, on rozhodol. O tejto myšlienke sa hovorilo už počas prezidentovania Václava Havla, aj počas pôsobenia prezidentov Václava Klausa a Miloša Zemana, som rád, že k tomu konečne došlo, aj pre mňa osobne je to veľká satisfakcia.

Na Slovensku vždy pri príležitosti výročia česko-slovenského štátu s úctou spomenieme osobnosť prezidenta Masaryka, napriek historickej záťaži spomíname aj na Beneša, aj keď skôr z povinnosti. Čím to je, že Česi berú Štefánika trochu na dištanc?

Myslím si, že to má dlhú tradíciu. Historická rola Štefánika bola úmyselne potlačená, nechcel by som celú vinu dávať iba Eduardovi Benešovi, ale nebol záujem na tom, aby boli zvýrazňované zásluhy M. R. Štefánika o česko-slovenskú štátnosť. Tragicky zahynul už v máji 1919, aj preto sa o ňom zámerne menej hovorilo. Za komunizmu sa k tomu pridali ďalšie dôvody, potlačená bola nielen rola Štefánika, ale aj Masaryka a Beneša. Práve preto, že sa o Štefánikovi v Česku dlhodobo nehovorilo, nie je tam jeho význam známy.

Štefánik mal zo slovenských politikov rozhodne značný význam pre vznik spoločného štátu, ale u nás prikladáme zásadný význam aj osobnostiam ako Andrej Hlinka, ktorý reprezentoval najsilnejšiu politickú silu na Slovensku, a Milanovi Hodžovi, ktorý bol v tomto období politicky najvplyvnejší, patril k Belvederskej dielni, intelektuálnemu okruhu následníka trónu vo Viedni, mal meno v Budapešti. Obaja mali s Benešom ťažké vzťahy. Vedeli by ste si predstaviť z českej strany ocenenie Hlinku a Hodžu?

Pomerne pozorne som sa zaoberal témou vzniku Česko-Slovenska, najmä témou Pittsburskej dohody či Martinskej deklarácie, v pondelok budem, samozrejme, v Martine, kde si ju uctím. Historicky je jasné, že rozhodnutie v Martine, ktorým sa Slováci samostatne prihlásili k česko-slovenskému štátu, bolo veľkou zásluhou Andreja Hlinku, ktorý podporil vznik spoločného štátu. Bol to on, kto zásadne ovplyvnil obrátenie Slovákov na Západ, k Prahe, bez špekulácií smerom k Budapešti či Varšave. Hlinka zohral kľúčovú rolu. Myslím, že na to sme v Česku zabudli. Ako aj na to, že Hlinka pred smrťou podporoval myšlienku, aby sme sa v prípadnom konflikte s Nemcami bránili, Hlinka rozhodne odvahu mal. V Česku – ale myslím, že aj na Slovensku – treba ešte nejaký čas, aby sme to spracovali. Niečo podobné sa u nás týka Emila Háchu a jeho roly počas protektorátu. Časový odstup tu asi pomáha, aby boli všetky súvislosti známe a docenené.

Na Slovensku sme sa s česko-slovenským dedičstvom vysporiadali, takpovediac, českým riešením, prijali sme zákony Lex Štefánik a Lex Hlinka, kde bol ich význam docenený, Masarykovi sme odhalili v Bratislave sochu, pripomíname si deň vzniku česko-slovenského štátu, aj výročie Martinskej deklarácie. Pre česko-slovenskú ideu je však dôležitejšia budúcnosť. Na Slovensku máme novú vládu Roberta Fica, ktorá sa bude od českej vlády v niektorých témach líšiť, aké nás – podľa vás – čakajú vzťahy?

Prajem si, aby česko-slovenské vzťahy boli čo najlepšie, a hneď dodám, aby sa nepoškodzovali niektorými témami, ktoré k nám prichádzajú zvonku, mám na mysli najmä vojnu na Ukrajine, nelegálnu migráciu a podobne. Tieto problémy sme nespôsobili my, nie sú našou vinou a nesmieme dopustiť, aby nám zničili úroveň bilaterálnych vzťahov. Myslím si, že by nebolo dobre, aby českí a slovenskí politici prestali spolu komunikovať pre nejakú tretiu tému. To si nemôžeme dovoliť.

Petr Fiala a Robert Fico sú v mnohom politicky odlišní, ale majú niečo ako česko-slovenskú pamäť. Budú si rozumieť?

Myslím si, že áno. Práve uplynulý týždeň sa po prvýkrát stretli na Európskej rade, sú rovnaký ročník, mali by si aj generačne rozumieť. Keďže som tiež ten istý ročník, predpokladám, že sme minimálne počúvali rovnakú hudbu (úsmev). Osobná chémia je nesmierne dôležitá, dúfam, že si k sebe cestu nájdu. Je to v záujme bilaterálnych vzťahov. Tu platí priama úmera – aké máte bilaterálne vzťahy, tak sa to prenesie aj na multilaterálnu úroveň, potrebujeme si vzájomne pomáhať v EÚ, OSN a inde.

Je jedna oblasť, kde sa to celkom iste nepodarí, a to sú vzťahy vo V4. Kvalita spolupráce V4 poklesla už pričinením bývalých slovenských vlád po roku 2020, ktoré o ňu nemali záujem, Prahe doteraz fungovala skôr bilaterálna spolupráca s Varšavou, po slovenských a poľských voľbách sa aj to môže zmeniť. Fico si bude bližší s Orbánom, Fiala si s Orbánom nerozumie, Tusk zrejme zblíži Varšavu najmä s Berlínom. Čo z V4 môže prežiť?

Budúcnosť V4 nevidím ružovo. V Poľsku došlo po voľbách k zmene, ale Poliaci – a to nepriniesli posledné voľby – dlhodobo pozerajú niekam inam. Dlho to bol tzv. weimarský trojuholník, posledné roky najmä iniciatíva Trojmoria. Myslím si, že ak bude novú vládu zostavovať Donald Tusk, tak V4 pre neho nebude prioritou. Mal som tú česť, že som bol pritom, keď sa V4 – vtedy ešte V3 – zakladala, máme spoločnú históriu, spoločné prežitie dejín, a to je hrozne dôležité pre našu identitu. Nemali by sme to rozbíjať politickými rozdielmi.

Fialova vláda si dobre rozumela s Morawieckého vládou, aké očakávate vzťahy s novou poľskou vládou a zrejme budúcim premiérom Tuskom?

Donald Tusk získal obrovskú skúsenosť pôsobením v Bruseli, kde pôsobil ako predseda Európskej rady, vnímam ho ako pragmatika. Tak, ako si pamätám česko-poľské vzťahy, vždy ich charakterizoval pragmatizmus. Nebola tam porovnateľná emócia, akú vidieť v česko-slovenských vzťahoch. Poliaci, samozrejme, nie sú jednoduchí partneri už preto, že sú veľký národ, problémy vidia inými očami.

Ocenenie Štefánika na Slovensku vyvolá dobré pocity, vďačnosť. Otočme pozornosť, nechceli by ste teraz upriamiť pozornosť na nejakú českú osobnosť, ktorú na Slovensku nedostatočne doceňujeme?

Určite je takých osobností viac. Myslím si, že pozornosť by si zaslúžili najmä osobnosti z 50. rokov, ktoré boli v tom čase perzekvované. Česko-slovenská prepojenosť sa nedá prehliadať, napokon, aj Jozef Tiso bol ministrom pražskej vlády. Osobností, ktoré potrebujeme navzájom spoznávať, je viac.

Hoci svoju rolu pri ocenení Štefánika potláčate, čo vás osobne viedlo k tomu, že ste sa o jeho ocenenie tak usilovali?

Okrem iného to bol zážitok, ktorý som mal v Ivánke pri Dunaji. Keď som bol na mieste, kde sa odohrala tragédia muža, ktorý sa po dlhšom období vracal domov na Slovensko, že tam zomrel človek, ktorý bol vodcom svojho národa, silno ma to zasiahlo. S celou tou jeho anabázou, čo pre nový štát urobil v diplomatických salónoch aj na vojnovom fronte. Musím však spomenúť aj dva listy, ktoré o Štefánikovi napísal Eduard Beneš Tomášovi G. Masarykovi, kde sa na Štefánika sťažoval. Videl v ňom bonvivána, ktorý sa zabáva, pričom on – Beneš – neustále pracuje. Napriek tomu – rozdiel svetov týchto troch osobností bol obrovský, ale dokázali sa dohodnúť a spolupracovať. A spolupracovať aj s ďalšími ľuďmi, spomeniem aspoň Osuského. Vzťah Štefánika a Beneša vnímam aj prostredníctvom toho, aké odlišné mali predstavy o štáte. Keď to poviem moderným slovom, Štefánikovi išlo o niečo, čo dnes voláme kapitalizmus, Beneš mal iné predstavy.