Návrat k tradíciám. Ako sa slávili Dušičky kedysi?

Pamiatka zosnulých, ľudovo označovaná ako Dušičky (2. 11.), bola v rímskokatolíckej cirkvi dňom venovaným pamiatke mŕtvych. Zaviedol ju v roku 988 francúzsky benediktínsky opát Odil z Cluny. Pôvodne v tento deň kláštory uctievali pamiatku významných členov svojho rádu.

Od 13. storočia sa slávil v celej západnej cirkvi 2. alebo 3. november na pamiatku duší v očistci. Podľa článku katolíckej viery O spoločenstve svätých, prispievajú omše, modlitby a iné dobré skutky k ich vyslobodeniu z očistca. Dnes známe pod názvom odpustky za duše v očistci. Zádušné omše a spoločné modlitby za mŕtvych sa konali v tento deň v kostoloch alebo na cintorínoch. V súčasnosti daný trend pretrváva hlavne u obyvateľov rímskokatolíckeho vierovyznania.

Už tradične si tento deň spájame s návštevami cintorínov a zapaľovaním sviečok. Pokladanie kvetov a vencov na hroby sa u nás podľa historikov rozšírilo až koncom 19. storočia, pričom starostlivosť o hrob predstavovala vzťah, aký so zosnulým jeho príbuzní mali.

„V lokalitách hornej Oravy bolo zvykom v domácnosti večer pred Dušičkami nachystať na stôl kúsok chleba a pohár vody, aby sa duše mŕtvych pri návšteve pohostili. Zvykom bolo aj pálenie sviečok v domácnostiach umiestnených na stole alebo v oknách. Daný obyčaj v mnohých rodinách pretrváva dodnes,“ vyjadrila sa pre Žilinský Štandard etnologička Martina Jánošíková z Oravského múzea P. O. Hviezdoslava.