Prečo islamskí a arabskí politici rečnia, ale Palestíncom nedokážu vojensky pomôcť

Tento týždeň bol opäť bohatý na globálne dianie s dopadom na geopolitiku. Čínsky a americký prezident sa stretli v Kalifornii, v USA, signálom, ktorý vyslali bolo zmiernenie napätia medzi Čínou a Amerikou. To dôležitejšie sa však odohráva ďaleko od západného pobrežia USA.

Vývoj tohto týždňa bol poznačený izraelskými tvrdeniami, že mnohé kontrolné centrá Hamasu sú umiestnené pod nemocnicami v pásme Gazy. Svet s napätím sleduje izraelské vojenské operácie v Gaze, osobitne v okolí a vnútri nemocnice Šífa.

Hoci sú tieto tvrdenia len ťažko overiteľné, Izrael predložil relatívne vierohodné dôkazy o pozíciách Hamasu v týchto zariadeniach. Dôkazy boli údajne zhromaždené počas terajšej invázie. Podľa Izraelských obranných síl sa nateraz ťažisko takmer trojtýždňovej pozemnej ofenzívy v Gaze presunulo do nemocnice Al-Šifá. Tvrdia o nej, že je umiestnená nad zložitým systémom podzemných tunelov, v ktorých sa nachádzajú veliteľské centrá Hamasu. Okrem „konkrétnych dôkazov“, že Hamas používal nemocnicu ako „ústredie terorizmu“, vysoký izraelský predstaviteľ obrany uviedol, že izraelské sily „už našli zbrane a inú teroristickú infraštruktúru“ v zariadení. Izraelskú verziu potvrdil aj Biely dom a americké spravodajské služby. Izrael preto v rámci svojich snáh získať prevahu v informačnej vojne opäť pomaly nachádza stratenú pôdu. Prostredníctvom tohto vývoja možno útoky na civilnú infraštruktúru čiastočne vysvetliť v očiach medzinárodného spoločenstva. Zatiaľ čo rôzne krajiny a organizácie sú naďalej naklonené okamžitému prímeriu a dôrazne odsudzujú vysoký počet civilných obetí, zdá sa, že Izrael má nateraz pocit, že obdržal potrebnú oprávnenosť pokračovať vo vyhlásenej vojne proti hnutiu Hamas v pásme Gazy.

Pred niekoľkými dňami korunný princ Mohamed bin Salmán, de facto vládca Saudskej Arábie, zhromaždil arabských a moslimských vodcov, aby opätovne potvrdili požiadavky “ukončiť násilie a zabíjanie v Gaze“. Medzi účastníkmi boli desiatky lídrov, ako napríklad sýrsky prezident Bašár al-Asad, ktorého tento rok privítali späť do Ligy arabských štátov, turecký prezident Erdogan, Elmír šejk Tamim bin Hamad Al Thani z Kataru alebo iránsky prezident Ebráhím Raísí. Ide o prvé stretnutie takéhoto rozsahu po veľmi dlhom čase, ktoré samo osebe ukázalo veľmi silnú jednotu a odhodlanie arabsko-moslimského sveta. Mnohí pozorovatelia sa však domnievajú, že konečné výsledky summitu (ktorého sa zúčastnilo 51 štátov) nesplnili očakávania ich obyvateľstva. Zatiaľ čo záverečné komuniké bolo tvrdé a jasné v odsúdení Izraela a výzvy na naliehavé prímerie, konkrétne iniciatívy na pomoc Palestínčanom v Gaze absentovali. Okrem toho krajiny ako Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a Maroko neakceptovali Iránom vedený pokus vyzvať na vyzbrojenie Palestínčanov a ukončiť všetky diplomatické styky s Izraelom. Zdá sa teda, že realita náročných vzťahov v moslimskom svete postupne dobieha tieto krajiny a naráža na ich odhodlanie udržiavať jednotný propalestínsky front. Silné slová, ako napríklad výrok tureckého prezidenta Erdogana, že Izrael je teroristický štát, to len zvýrazňujú. Bude zaujímavé sledovať, ako na to zareaguje verejná mienka v týchto štátoch.

Po viac ako štyridsiatich dňoch konfliktu rôzne krajiny a hnutia (ako libanonský Hizballáh) stále nevykazujú skutočné známky ochoty vstúpiť do vojenského konfliktu. Najmä hnutie Hizballáh, ktorého raketový arzenál je všeobecne považovaný za vysoko prevyšujúci arzenál Hamasu, podniká relatívne obmedzené útoky ako prejav solidarity s Palestínčanmi, ale nepostačujú na otvorenie druhého frontu vojny. Útoky pokračujú od prvého dňa konfliktu, ale Hizballáh nikdy nezvýšil ich intenzitu v značnej miere. Izrael systematicky vždy proporcionálne odpovedá bombardovaním južného Libanonu jeho vzdušnými silami. V prípade Iránu je pravdepodobné, že dve americké lietadlové lode v Stredozemnom mori splnili funkciu odstrašenia. Mnohí experti sa domnievajú, že iránsky jadrový program nie je ďaleko od schopnosti vyrábať plnohodnotné jadrové zbrane. Aj preto by priama účasť Iránu vo vojne mohla znamenať bombardovanie týchto cieľov zo strany USA a Izraela. Celá infraštruktúra iránskeho jadrového programu by tak bola ohrozená a mohla by byť zničená. Nie je ťažké dospieť k záveru, že takýto vývoj by bol príliš nákladný, a preto sa Irán vyhýba priamej účasti v konflikte.

Pokiaľ ide o Palestínčanov žijúcich v Gaze a na Západnom brehu Jordánu, ich terajšie vedenie nie je schopné účinne presadzovať a brániť záujmy palestínskych Arabov. Od čias Jásira Arafata sa množstvo civilných a polovojenských vodcov nedokázalo vyrovnať jeho diplomacii a autorite. Arafatove vodcovské schopnosti uznávalo mnoho arabských krajín, ktoré podporovali vznik Palestínskej samosprávy a nakoniec aj palestínskeho štátu. Arafat bol tiež dôveryhodným partnerom pre USA a Izrael. V súčasnosti má Mahmúd Abbás, prezident Palestínskej samosprávy, od takéhoto postavenia veľmi ďaleko. Počas jeho pôsobenia nemal významnejší politický úspech, čelil tvrdej opozícii zo strany Hamasu, nedokázal ani spájať palestínske sily v podpore boja za nezávislosť. Jeho neschopnosť podporovať jednotu, neefektívnosť pri rokovaniach, nedostatok demokratickej legitimity (jeho funkčné obdobie prezidenta sa malo skončiť v roku 2009, ale vo funkcii zostal aj bez volieb) a zlé hospodárenie, prispeli k oslabeniu Palestínčanov a ich boja za vlastný štát. Navyše, Abbás má dnes už 88 rokov. Objavenie sa nového, charizmatického a dôveryhodného vodcu by za súčasných okolností viac ako kedykoľvek predtým pomohlo Palestínčanom posunúť sa vpred.

Hoci vyhlásenia lídrov z Iránu, Turecka či hnutia Hizballáh môžu vyznieť agresívne a bojovne, zatiaľ sa nepretavili do konkrétnych činov, ktoré by mohli zmeniť priebeh ohlásenej izraelskej kampane na vykorenenie Hamasu. Izrael nateraz plne realizuje svoju vojenskú stratégiu v pásme Gazy, čím súčasne spôsobuje “vedľajšie“ úmrtia tisícov civilistov. Svojím vyhýbaním sa priamej účasti v konflikte regionálne mocnosti okolo židovského štátu signalizujú, že nie sú pripravené znášať prípadné vojenské, politické a ekonomické náklady priamej vojny s Izraelom a prípadne aj s USA.