O "polemike" o expozíciách SNG

Brífing Slovenskej národnej galérie k premiére filmu Pozor, padá SNG! Generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Teoretik a historik umenia Július Barczi reaguje na dva články, ktoré v Štandarde kritizovali stiesnenú inštaláciu výstav v Slovenskej národnej galérii.

Nedokážem zabudnúť na eufóriu, ktorú vyvolalo „pootvorenie“ Slovenskej národnej galérie v závere minulého roka. Bola to významná udalosť, a na tom sa zhodli odborníci naprieč názorovými spektrami i našou krajinou a aj politici, s výnimkou tých, ktorí sú dnes pri moci – tí sa nemali ani k vyjadreniam a asi ani k návšteve tejto inštitúcie.

Na tejto eufórii však bola jedna zaujímavá vec: všetci sme si uvedomovali a aj artikulovali (vrátane politikov) skutočnosť, že bez smelých rozhodnutí (zatvoriť a nezbúrať Dedečkovo premostenie, Dr. K. Bajcurová) a tvrdých bojov (dotiahnutie stavby bez pre Slovensko tak typických káuz, Dr. A. Kusá) by to pootvorenie možné nebolo. Vzdávali sme hold osobnostiam našej umenovedy, ktoré sa ukázali nielen ako skvelé odborníčky s rešpektom domácej a zahraničnej kultúrnej scény, ale aj ako manažérky zvládajúce krk lámajúce okolnosti.

A práve TIE okolnosti sú tragédiou našej vlasti. Nedokončiteľná výstavba diaľnic, neexistujúca nemocnica Rázsochy, nefunkčná informatizácia verejnej správy atď. atď.

Katarína Bajcurová a najmä Alexandra Kusá našli v tomto sakramentsky náročnom a nestabilnom verejnom – štátnom prostredí cestu, ako pretaviť veľkú myšlienku na slušný výsledok. Katarína Bajcurová zaviedla v SNG európske štandardy bádania, vystavovania a podpory slobodnej tvorby a Alexandra Kusá takto pripravenú inštitúciu preniesla cez prah 21. storočia. Doktorka Bajcurová vychovala ako riaditeľka SNG väčšinu čelných kurátorov galérie a Alexandra Kusá tím rozšírila o ďalších kolegov a oddelenia, bez ktorých sa takáto inštitúcia nezaobíde. Ďalej získala partnerov, akých dovtedy nemala žiadna kultúrna ustanovizeň na Slovensku. Obe sú vynikajúce znalkyne umenia a osobnosti, ktoré nám majú čo povedať.

Kľúčové zmeny a samotná rekonštrukcia sa udiali len vďaka ich osobnej angažovanosti a vďaka tomu, že ich odbornosť a integrita ustáli politické vlnobitia – častokrát nechutné a prichádzajúce sprava, zo stredu i zľava.

V Slovenskom národnom divadle sa od vzniku Slovenskej republiky vystriedalo 18 generálnych riaditeľov, v Slovenskom národnom múzeu (ktoré inak netušíme, kde je) na tejto stoličke sedeli šiesti muži (z toho jeden dve dekády). SNG, akokoľvek mala začiatkom 90. rokov ťažký rozbeh, rýchlo započala obdobie konsolidácie vnútorných pomerov a prinášania osohu celému národu.

Nesmieme zabudnúť, že popri projektovaní, rekonštrukcii a sťahovaní sme stále do SNG chodili. Nemala stále expozície, ale bola plne funkčná a dokázala mať silu aj na zachovanie chodu ďalších svojich vysunutých pracovísk (vo Zvolene, v Strážkach, Ružomberku a v Pezinku).

A teraz, prečo to píšem: my Slováci máme tendenciu zabúdať a to veľmi rýchlo a okrem toho sú medzi nami aj takí, ktorí sa neváhajú vyjadrovať k všetkému, najmä teda k tomu, čomu nerozumejú (od očkovania cez umenovedné témy až po geopolitiku a vybavenie armády). A to sa teraz deje v prípade Slovenskej národnej galérie v súvislosti s jej obsahom – jej expozíciami.

V denníku Štandard uverejnený text návštevníčky je relevantným pohľadom osoby, ktorá mala iné očakávania a svoj nesúhlas verejne prezentovala – kiež by bolo viac takých. Horšie však je, že za cudzí názor (opakujem: relevantný) sa zdieľaním článku „schovali“ ľudia z našej odbornej obce, prenechajúc kritické súdy na komentáre, väčšinou širokej verejnosti bez hlbšieho poznania súvislostí.

Potvrdila sa tým u nás zaužívaná prax šuškania si o nespokojnosti, pričom smelosť k odbornej diskusii nenašiel nikto.

Určite, návštevnícke nepohodlie treba riešiť, najlepšie hneď a na mieste, ale ostatné by malo byť diskutované na odbornej úrovni a slovo by mali mať najmä profesionáli, ktorí za kritizovaným dielom stoja. Áno, profesionáli, ktorí sa nezačali svojej práci venovať včera! Počúvajme (čítajme) ich a snažme sa dôverovať a porozumieť tomu, čo robia a hovoria. Bez toho to jednoducho nejde.

Nie je ľahké preniknúť do problematiky teórie umenia – predovšetkým u nás a dnes nie. Umenie je totiž závislé od lineárneho vnímania, od postupného oboznamovania sa s vecami, ktoré vôbec nie sú jednoduché a ukrývajú v sebe mnoho interpretačných možností. Dnešok je rozkúskovaný do pár sekundových slotov a jednovetných (podľa možnosti bombastických) správ a oznamov.

Expozícia Moderna je však výsledkom desaťročia trvajúcej, maximálne sústredenej práce Kataríny Bajcurovej, expertky na toto obdobie. Prináša názor, ktorému môžeme, aj napriek jeho zložitosti, dôverovať. Nezavádza nás, nesnaží sa nás presvedčiť o našej malosti (ako to robili celé generácie predtým nepresnými rečami o tom, ako sme nemali školy, intelektuálov a bla bla bla), ba naopak, prvýkrát formou expozície hovorí o jasných kontaktoch nášho umenia s väčším spoločenstvom, pričom vyzdvihuje slovenské kvality cez folklór a autenticitu tvorcov. Dáva nám obraz o kultúre, ktorá nebola úzkoprsá, možno preto bola často utláčaná a zneužívaná, no zostala otvorená a i keď výrazne našinská, nikdy neprestala byť európska.

Expozícia Sakrálne umenie je výsledkom práce dvojice kunsthistorikov doc. Kataríny Kobliarz Chmelinovej a Dr. Dušana Burana. Ponúka iný pohľad na naše umenie cez pojem sakrálneho prostredníctvom vybraných tém. Obe expozície ukazujú svoje témy neizolovane, aj s intervenciami z iných období, čo dokresľuje celkový charakter umenia ako takého a to, že námety i formálne riešenia prestupujú storočia i umelecké slohy.

Ako tretia bola otvorená expozícia niečoho, čo v našich dejinách nemá obdobu: expozícia zbierky Linea – dar rodiny Zubaľovcov. Táto významná donácia by sa nikdy neuskutočnila, keby Alexandra Kusá a Katarína Bajcurová nevybudovali zo SNG dôveryhodnú inštitúciu. Ani zbierka Ernesta Zmetáka nepredstavovala takú (nezištnú) hodnotu, ako je v prípade Zubaľovcov. Je to prvýkrát, kedy je verejnosti prezentovaný takýto veľkorysý počin a k tomu je prispôsobená aj samotná expozícia, ktorá ho prezentuje.

Kurátorka Dr. Alexandra Homoľová mohla zvoliť spôsob roztrúsenia zbierky do už existujúcich zbierkových celkov, ale potom by nám ušla myšlienka ukázať, dnes tak zriedkavú veľkorysosť a posmeliť aj ďalších zberateľov k mecenášskej činnosti. Dovolím si podotknúť, že Zubaľovci venovali Slovenskej republike miliónové hodnoty – k tým by sa SNG z vlastných zdrojov nikdy nedostala. Expozície teda sú, samozrejme, dočasné – dajme im však šancu v hlbších ako päťminútových rozhovoroch, zájdime na výklady a bohaté programy a polemizujme s ich tvorcami, ale kultivovane a tak, ako si to SNG a v nej pracujúci odborníci zaslúžia.

Ak výsledkom polemiky bude potreba niečo meniť, posmeľujme SNG nebáť sa pristúpiť k takémuto kroku.

A že je v SNG málo miesta – nuž je… Ale za to nemôže ani Kusá, ani Bajcurová. Ide o historickú budovu, ktorej možnosti boli dané a ani Dedečkovo rozšírenie ich nenafúklo (premostenie sa bude postupne napĺňať). Slovenská národná galéria je iná ako jej „sestry“ v zahraničí: my nemáme špeciálne inštitúcie zamerané na zbieranie starých majstrov, moderného umenia, úžitkového umenia, súčasného umenia – to všetko je pod jednou strechou a zatiaľ sa to všetko musí prezentovať pod jednou strechou.

Nezabúdajme tiež, že mať priestor na vystavovanie na Slovensku nestačí. Musíme mať aj prostriedky na zaplatenie svietenia, zabezpečenia vhodného vnútorného prostredia, ľudí, ktorí to pripravia, ošetria, napíšu, postrážia… Vždy sa dá sporiť o forme podstavca či veľkosti popisky (i keď aj to je výsledok práce profesionála), ale obsah je vec výsostne odborná. K pochopeniu napríklad hustoty diel či spôsobu ich vystavovania v jednotlivých expozíciách by bolo dobré vedieť viac o plánoch SNG i o tom, s akým poučením vlastne majú návštevníci z prehliadky odísť – to je úloha odborníkov z tejto inštitúcie, ktorí by mali mať náš rešpekt.

Pôvodné články, na ktoré autor reaguje, si možno prečítať tu a tu.


Ďalšie články