Július Barczi

Nedokážem zabudnúť na eufóriu, ktorú vyvolalo „pootvorenie“ Slovenskej národnej galérie v závere minulého roka. Bola to významná udalosť, a na tom sa zhodli odborníci naprieč názorovými spektrami i našou krajinou a aj politici, s výnimkou tých, ktorí sú dnes pri moci – tí sa nemali ani k vyjadreniam a asi ani k návšteve tejto inštitúcie.

Na tejto eufórii však bola jedna zaujímavá vec: všetci sme si uvedomovali a aj artikulovali (vrátane politikov) skutočnosť, že bez smelých rozhodnutí (zatvoriť a nezbúrať Dedečkovo premostenie, Dr. K. Bajcurová) a tvrdých bojov (dotiahnutie stavby bez pre Slovensko tak typických káuz, Dr. A. Kusá) by to pootvorenie možné nebolo. Vzdávali sme hold osobnostiam našej umenovedy, ktoré sa ukázali nielen ako skvelé odborníčky s rešpektom domácej a zahraničnej kultúrnej scény, ale aj ako manažérky zvládajúce krk lámajúce okolnosti.

A práve TIE okolnosti sú tragédiou našej vlasti. Nedokončiteľná výstavba diaľnic, neexistujúca nemocnica Rázsochy, nefunkčná informatizácia verejnej správy atď. atď.

Katarína Bajcurová a najmä Alexandra Kusá našli v tomto sakramentsky náročnom a nestabilnom verejnom – štátnom prostredí cestu, ako pretaviť veľkú myšlienku na slušný výsledok. Katarína Bajcurová zaviedla v SNG európske štandardy bádania, vystavovania a podpory slobodnej tvorby a Alexandra Kusá takto pripravenú inštitúciu preniesla cez prah 21. storočia. Doktorka Bajcurová vychovala ako riaditeľka SNG väčšinu čelných kurátorov galérie a Alexandra Kusá tím rozšírila o ďalších kolegov a oddelenia, bez ktorých sa takáto inštitúcia nezaobíde. Ďalej získala partnerov, akých dovtedy nemala žiadna kultúrna ustanovizeň na Slovensku. Obe sú vynikajúce znalkyne umenia a osobnosti, ktoré nám majú čo povedať.