Vladyka Chautur. Veľkonočný pozdrav Slovákom a úprimné slová o zdraví a živote v ústraní

SNINA/STARINA – Emeritný (gréckokatolícky) biskup Milan Chautur patrí medzi veriacimi nielen na východe Slovenska k najobľúbenejším cirkevným hodnostárom. Mimoriadnej priazni sa teší najmä pre svoju láskavú povahu, mimoriadnu ľudskosť a empatiu. Nič na jeho prístupe k ľuďom nezmenilo ani stiahnutie sa z verejného života v júni 2021.

Chautur pustovňa Milan Chautur je podľa prieskumov najobľúbenejším slovenským cirkevným hodnostárom. Foto: Tasr

Dôvodom tohto kroku vladyku Milana bola informácia lekárov o vážnej chorobe. Zdravotníci mu odporučili pokojový režim, keďže sa mal začať cyklus náročných liečebných metód. Biskup neskrýval, že informácia o leukémii ho zaskočila, ale chcel zabojovať, a preto sa po tridsiatich rokoch biskupskej služby, v tom čase ako najdlhšie slúžiaci sídelný biskup na Slovensku, utiahol do ústrania.

Urobil tak ešte pred dosiahnutím kánonického veku (ten je v prípade biskupov 75 rokov, pozn. red.), pápež František jeho rezignáciu prijal.

Odchod z eparchiálnej kúrie mu umožnil vrátiť sa do milovaného regiónu. Vladyka sa narodil v Snine a detstvo prežil vo Veľkej Poľane, dnes už neexistujúcej rusínskej obci, ktorá musela ustúpiť výstavbe najväčšej slovenskej vodnej nádrže na pitnú vodu – Stariny.

Zároveň sa obľúbený duchovný vrátil ku koreňom svojho povolania, teda reholi. Jeho staronovým domovom sa stal komplex kláštora gréckokatolíckych redemptoristov v Michalovciach, ktorého súčasťou je aj Chrám Zoslania Svätého Ducha.

Košický Štandard oslovil v Strastnom (Veľkom) týždni bývalého eparchu. Svojej povesti láskavého kňaza – rehoľníka neostal nič dlžný. Pýtali sme sa na jeho zdravie, ktoré ho v ostatnom čase poriadne potrápilo. „Po viac než troch rokoch sú výsledky súvisiace s leukémiou uspokojivé, už nie som v ohrození života. Zmúdrelo aj moje koleno, s ktorým som mal veľké problémy a pravidelne, vzhľadom na zápaly, opuchy a bolesti som chodieval na ,vyťahovanie vody. Napokon sa k tomu pridala sepsa (ľudovo otrava krvi, pozn. red.) a vtedy som bol na tom naozaj veľmi zle,“ zaspomínal si na náročné obdobie.

Následne s optimistickým podtónom v hlase poznamenal, že aktuálne už zaťažuje nohy na stacionárnom bicykli a postupne by sa chcel vrátiť k cyklistike: „Viem, že to nebude otázka krátkeho času, ale musím to skúšať. Futbal, hoci nerád, musím úplne vylúčiť zo svojich aktivít. Stačilo by kopnutie, pád, alebo náraz, a trampoty s kolenom by sa mohli vrátiť, nebudem riskovať.“

Vladyka Milan však nesedí so založenými rukami, ale často zájde do svojej pustovne nad Starinou. „Vždy som si na tomto mieste oddýchol, nabral dostatok nových síl, telesných aj duchovných. Popritom som zveľaďoval moju chalúpku aj jej blízke okolie, najmä záhradku. Danej činnosti sa teraz venujem oveľa intenzívnejšie,“ prezradil niečo zo svojich najnovších aktivít.

„Zasadil som cesnak a ten už vzišiel. V záhradke mi pribudli ďalšie ovocné stromčeky: čerešne skoré aj neskoré, hruška, slivka, ríbezle biele aj čierne, egreše a k lesným malinám, ktorých je tam dostatok, som pridal aj niekoľko koreňov štepených odrôd.“

Nezabudne spomenúť, že jeho pustovňa stojí na veľmi pokojnom mieste. Pozemok patril našej rodine, keď sme tu ešte bývali a voda zo Stariny ho nezaliala. Mám tu naporúdzi aj prameň čistej zdravej vodičky. V okolí je les, ktorý ponúka krásne miesta na prechádzky.“

Pri svojich výletoch je však v ostatnom čase mimoriadne opatrný. Aj tu sa začali častejšie ako inokedy objavovať medvede. Dokonca som ich už dvakrát videl. Bolo to však z bezpečnej vzdialenosti. Hneď si ma všimli, postavili sa na zadné laby a pozerali na mňa. V snahe nevyostriť situáciu som sa vybral opačným smerom,“ spomenul dramatické momenty. V zime v snehu neraz videl v tesnej blízkosti pustovne medvedie stopy.

Výnimočné na tomto mieste nie je ani stretnutie so zubrami. Tieto obrovské cicavce len výstražne zafučia a pokračujú v pasení. „Mám tu aj jednu líštičku, ktorú si prikrmujem, aby mi chytala myši. Skamarátil som sa s ňou. Občas za mnou behá ako psík,“ smeje sa Milan Chautur.

Pýtali sme sa aj na to, ako ju pomenoval. „Nijako. Poviem len, líška, poď sem, mám niečo pre teba,“ spomenie zaujímavosti zo života v prírode. Napriek samote ho vníma oslobodzujúco. „Nie som tu však osamotený. Stále sa zastaví pri mne niekto z miestnych. Otvorili tu aj nový cyklochodník, ktorý domáci aj návštevníci nášho regiónu dostatočne využívajú. Škoda len, že moji bývalí spolužiaci, ktorí tu v minulosti ,chalupárčili, sa jeden po druhom pominuli,“ zaspomína si na nebohých rovesníkov.

Prvoradá je však pre emeritného biskupa jeho pastoračná služba. „Mojím domovským chrámom je michalovská bazilika, ale keď ma pozvú do niektorej farnosti odslúžiť svätú liturgiu alebo niektorú zo sviatosti: krst, sobáš alebo pohreb, rád prídem,“ zdôveril sa Košickému Štandardu.

Veľkonočné sviatky bude vladyka Milan tráviť najprv s rehoľnými spolubratmi a následne sa stretne v Humennom so svojimi sesternicami, bratrancami, tetou aj vysťahovalcami z rodnej obce Veľká Poľana. Tí žijú v mestskej časti Dubník.

Emeritný biskup Chautur na záver poslal veľkonočnú zdravicu zamestnancom Štandardu aj našim čitateľom. Vo východnej cirkvi hovoria Veľkej noci ,prazdnik prazdnikov (sviatok sviatkov, pozn. red.), a to len preto, že vtedy zvýrazňujeme nie smrť, ale život, keďže Kristus vstal z mŕtvych.

„To chcem pripomenúť všetkým, aby si cenili život ako dar, ktorý dostali. Mali by ho prežiť radostne a šťastne s najbližšími, a najmä teraz, keď sú mnohé rodiny rozdelené. Je potrebné využiť každú chvíľku na jej stmelenie. Nezabúdajme však ani na susedov, známych a priateľov, ktorým neraz chýba to obyčajné ľudské šťastie. Potešme ich práve my, dobrým slovom, myšlienkou alebo úsmevom. Žime v harmónii, nie v nepriateľstve, ktorého je teraz vo svete už priveľa. Ježiš zomrel na kríži, aby vniesol medzi ľudí lásku, šťastie a pokoj. A práve toto vyprosujem všetkým od zmŕtvychvstalého Krista,“ zaprial všetkým Milan Chautur.