Aké je namáhavé hľadanie pravdy, pomyslel som si viackrát pri čítaní rozhovorov a esejí Jána Gábora. A keď som ich dočítal do konca, dospel som takmer k presvedčeniu, že ich autor pravdu hľadať nemusí, on ju dáva najavo presnými argumentami. Navyše nájdené dôkazy pravdy odvážne pomenúva. Ani sa nebojí ísť s kožou na trh...
Dlhoročný diplomat hovorí v knihe o zaujímavých životných križovatkách, vyjadruje sa k závažným témam a spomína na svoje diplomatické misie, ktorými prešiel za štyridsať rokov – a to s takým nadšením a nesmiernym nadhľadom, že mu môže závidieť každý, pre koho nie je práca záľubou a potešením.
Samozrejme, so všetkým, čo Ján Gábor napísal, nemusíme súhlasiť. Napokon, on si to vonkoncom nenárokuje. Na myšlienku vydať knihu ho podnietil pocit, že treba verejne vyjadriť názor na niektoré problémy, ktoré sa roky vedome či nevedome zametajú pod koberec. Obdivuhodné je, že sa pri rozprávaní a písaní neštylizuje, nehovorí „diplomaticky“, hoci je diplomat, navyše excelentný. Čitateľovi sa prihovára ľudsky, priateľsky a od srdca.
V tom je podstata jeho publicistického a literárneho prejavu, ale zdá sa, že aj bytia a celoživotného snaženia. Tvrdí, že mu postačuje, ak sa nad jeho myšlienkami, uverejnenými aj v tejto knihe, čitatelia korektne zamyslia. Ak svojimi myšlienkami vyvolá diskusiu, avšak nie jednostrannú, hnevlivú či nenávistnú, ale pokojnú, múdru, založenú na znalosti problematiky. Diskusiu, v ktorej sa nebude hovoriť do vetra, ale dokazovať faktami, číslami či uzákonenými dokumentmi. Iba tak môže jeden druhého presvedčiť. Prirodzene, za predpokladu, že diskutujúci sa vzájomne počúvajú, neskáču si do reči, nevyužívajú namiesto dôkazov ohovárania, lži a intrigy.
