Nad knihou Jána Gábora Úvahy o diplomacii Slovenska

Aké je namáhavé hľadanie pravdy, pomyslel som si viackrát pri čítaní rozhovorov a esejí Jána Gábora. A keď som ich dočítal do konca, dospel som takmer k presvedčeniu, že ich autor pravdu hľadať nemusí, on ju dáva najavo presnými argumentami. Navyše nájdené dôkazy pravdy odvážne pomenúva. Ani sa nebojí ísť s kožou na trh…

Dlhoročný diplomat hovorí v knihe o zaujímavých životných križovatkách, vyjadruje sa k závažným témam a spomína na svoje diplomatické misie, ktorými prešiel za štyridsať rokov – a to s takým nadšením a nesmiernym nadhľadom, že mu môže závidieť každý, pre koho nie je práca záľubou a potešením.

Samozrejme, so všetkým, čo Ján Gábor napísal, nemusíme súhlasiť. Napokon, on si to vonkoncom nenárokuje. Na myšlienku vydať knihu ho podnietil pocit, že treba verejne vyjadriť názor na niektoré problémy, ktoré sa roky vedome či nevedome zametajú pod koberec. Obdivuhodné je, že sa pri rozprávaní a písaní neštylizuje, nehovorí „diplomaticky“, hoci je diplomat, navyše excelentný. Čitateľovi sa prihovára ľudsky, priateľsky a od srdca.

V tom je podstata jeho publicistického a literárneho prejavu, ale zdá sa, že aj bytia a celoživotného snaženia. Tvrdí, že mu postačuje, ak sa nad jeho myšlienkami, uverejnenými aj v tejto knihe, čitatelia korektne zamyslia. Ak svojimi myšlienkami vyvolá diskusiu, avšak nie jednostrannú, hnevlivú či nenávistnú, ale pokojnú, múdru, založenú na znalosti problematiky. Diskusiu, v ktorej sa nebude hovoriť do vetra, ale dokazovať faktami, číslami či uzákonenými dokumentmi. Iba tak môže jeden druhého presvedčiť. Prirodzene, za predpokladu, že diskutujúci sa vzájomne počúvajú, neskáču si do reči, nevyužívajú namiesto dôkazov ohovárania, lži a intrigy.

Ján Gábor je vyštudovaný právnik s diplomom pražskej Univerzity Karlovej. Neskôr si štúdia obohatil absolvovaním Diplomatickej akadémie vo Viedni. Je však aj diplomat pôsobiaci niekoľko rokov na federálnom Ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Od roku 1993, keď sa Československo pokojnou cestou rozdelilo, pôsobí na slovenskom Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí v Bratislave. Prešiel diplomatickými misiami v Nikarague, USA, na Kube. Bol slovenským veľvyslancom v Írsku a potom v Rumunsku. Skrátka, svetobežník s európskym cítením, ale v prvom rade telom i dušou Slovák. Vzťah k rodnej krajine dokazuje na všetkých diplomatických postoch, ale aj každým napísaným článkom či poskytnutým rozhovorom. Rovnako knihou Život národa je večný (Sto rokov od Trianonu 1920 – 2020), za ktorú so spoluautorom Ferdinandom Vráblom dostal Medzinárodnú literárnu Cenu E. E. Kischa.

Ján Gábor sa nikomu nenatíska do priazne, nenadbieha, nepoklonkuje. Vždy otvorene, presvedčivo, ale najmä úprimne povie svoj názor. Avšak džentlmensky prijíma aj názory iných. Neháda sa, nebúcha päsťou po stole ani za každú cenu nechce mať pravdu – veď o pravde a jej hľadaní je i táto kniha, v ktorej so stoickým úsmevom argumentuje, ponúka fakty, upozorňuje na detaily. Pritom nie je striktný ani morózny, ale presvedčivý, pretože je naslovovzatý odborník so širokým záberom.

Písať do novín zásadné články a poskytovať rozhovory je správne. Najmä intelektuáli a ďalší odborníci by mali využívať mediálny priestor a neposkytovať, či skôr neuvoľňovať ho takým, ktorí nie sú vždy zorientovaní v problematike, alebo sú celkovo málo znalí a viac dychtiví po senzácii. Takí svojimi názormi a vyjadreniami problém neriešia, ale nepresnými informáciami a neraz aj klamstvami ho ešte väčšmi zahmlievajú.

„Šťastie je, keď sa pripravenosť stretne s príležitosťou,“ vedel už Seneca. Žiada sa mi k jeho výroku dodať, že Ján Gábor bol pripravený a stretol i využil príležitosť.

Preto ma teší, že sa rozhodol vydať svoje publicistické materiály tlačou a dať im knižnú podobu. Predsa len v novinách a časopisoch rýchlejšie zapadnú prachom. Kniha je kniha. Má trvácnejšiu hodnotu a čaká v knižnici na čitateľa aj dlhší čas. Ján Gábor sa zozbieranou publicistikou otvára verejnosti ešte väčšmi ako publikovaním svojich prác vo viacerých periodikách. Už nám neumožňuje vyhovárať sa, že sme niektorý materiál nečítali, lebo sme si nekúpili noviny, prípadne sme ho nevedeli nájsť na internete. Jeho myšlienky a názory dostali knižnú podobu a môžeme si ich kedykoľvek v pokoji prečítať, konfrontovať ich so svojimi poznatkami, ale môžeme aj sledovať, ako sa autor vyvíja a kam sa myšlienkovo posúva. Nenadarmo sa hovorieva, že čím je človek starší, mal by byť múdrejší, skúsenejší a presvedčivejší.

Aj preto, čítajme, posudzujme, učme sa jeden od druhého – ale srdcom a podľa možností s láskou.