Pred 20 rokmi podpísali európsku ústavu, účinnosť však nenadobudla

Zmluva o Ústave pre Európu sa mala stať novou zmluvnou základňou pre fungovanie novej Európskej únie. Cieľom dokumentu bolo nahradiť jediným textom všetky dovtedy existujúce primárne právne dokumenty.

To sa nepodarilo, pretože európsku ústavu neratifikovali všetky členské krajiny – vo Francúzsku a v Holandsku dokument v referende odmietli.

Od podpísania textu historicky prvej európskej ústavnej zmluvy v Ríme uplynie v utorok 29. októbra 20 rokov.

V decembri 2001 zriadila Európska rada Konvent o budúcnosti Európy, ktorému predsedal bývalý francúzsky prezident Valéry Giscard d´Estaing. Základnou úlohou 105-členného Konventu bola príprava reformy Európskej únie. Svoju činnosť začal vo februári 2002 a ukončil ju v júli 2003 predložením Návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu.

Pomerne rozsiahly text obsahoval preambulu a štyri časti. V prvej, ústavnej, časti sa definovali hodnoty a ciele EÚ, kompetencie i rozhodovacie právomoci medzi inštitúciami Únie a členskými štátmi. Druhá časť zahŕňala Chartu základných práv občanov EÚ, najobsiahlejšia tretia časť podrobne upravovala politiky a fungovanie EÚ a štvrtá časť pozostávala zo všeobecných a záverečných ustanovení. Finálny dokument dopĺňalo 36 protokolov, dve prílohy a záverečný akt medzivládnej konferencie.

Zmluvu o Ústave pre Európu schválila Európska rada 18. júna 2004. Lídri členských krajín EÚ dokument podpísali 29. októbra 2004 v sídle rímskej radnice – Kapitole. Za Slovenskú republiku tak urobil premiér Mikuláš Dzurinda a minister zahraničných vecí Eduard Kukan. Slávnostný akt sa odohral v zrenovovanej sále Sala degli Orazi e dei Curiazi, v ktorej sa v roku 1957 podpisovali zakladajúce zmluvy niekdajšieho Európskeho spoločenstva.

Signatármi prvej európskej ústavnej zmluvy sa okrem 25 členských štátov EÚ stali aj 4 kandidátske krajiny – Bulharsko, Rumunsko, Turecko a Chorvátsko. Po prijatí finálnej verzie zmluvy sa začal ratifikačný proces. Ten nebol vo všetkých členských štátoch rovnaký, niektoré krajiny hlasovali v parlamente, niektoré rozhodovali formou referenda. Národná rada SR schválila Zmluvu o ústave pre Európu 11. mája 2005, keď ju podporilo 116 zo 147 poslancov.

Prvý ratifikačný problém s Ústavnou zmluvou prinieslo referendum vo Francúzsku 29. mája 2005, v ktorom sa 54,7 percenta zúčastnených vyslovilo proti dokumentu. Na referende sa zúčastnilo takmer 70 percent voličov.

O niekoľko dní sa konalo 1. júna 2005 referendum aj v Holandsku. Podobne ako vo Francúzsku, aj holandskí voliči sa vyslovili proti prijatiu zmluvy. Proti bolo 61,7 percenta pri volebnej účasti viac ako 63 percent.

Keďže proces ratifikácie nebol v členských krajinách úspešný, Zmluva o Ústave pre Európu nenadobudla účinnosť – platnosť mala nadobudnúť 1. novembra 2006. Postihol ju teda podobný osud ako Zmluvu o založení Európskeho obranného spoločenstva z 27. mája 1952.

Pod vplyvom neúspešných referend vo Francúzsku a v Holandsku sa na zasadaní Európskej rady v Bruseli v dňoch 16. – 17. júna 2005 rozhodlo o začatí tzv. obdobia reflexie. Počas neho mala prebiehať diskusia o ďalšom osude dokumentu.

Zdĺhavé a náročné diskusie vyústili do Lisabonskej zmluvy, ktorá bola oficiálne podpísaná 13. decembra 2007. Po procese ratifikácie v členských krajinách nadobudla platnosť 1. decembra 2009. Reformovala fungovanie inštitúcií Európskej únie a prijímanie rozhodnutí tak, aby zodpovedali potrebám EÚ, ktorá sa medzi tým rozrástla na 27 členov.

(tasr)