Lyžiarske stredisko pri Novej Bani: Pandémiu sme prežili vďaka tomu, že sme rodinná firma

Popoludňajší čas cez pracovný ešte predjarný deň je zjazdovka Drozdovo pokojnejšia, lyžiarov je menej, vleky a bufet sú prázdnejšie, a tak si členovia rodiny Bielikovcov môžu nakrátko oddýchnuť od povinností, dopriať zaslúžený oddych a prevetrať aj vlastné lyže a snowboardy.

Adam Bielik však v penzióne práve dopíja kávu a pomaly sa chystá do garáže štartovať ratrak, ktorým po skončení denného lyžovania o štvrtej popoludní pôjde obriadiť zjazdovku, aby bola pripravená na večerné lyžovanie. Jeho sestra sa práve spúšťa spolu s manželom Jurajom na snowboarde k vleku, kam sme ich pozvali na spoločnú fotografiu.

Cez víkend sa Bielikovci na lyže často nedostanú, vleky sú plné a nezriedka je tu cez päťsto lyžiarov. Súrodenci tak majú kopec starostí s prevádzkou vlekov, lyžiarskej školy, požičovne lyží, penziónu a bufetu.

Roman bol pôvodne Adamovým kamarátom a na zjazdovke, kde sa zoznámil s budúcou manželkou, brigádoval. K rodinnej podnikateľskej misii sa s radosťou pridali obaja švagrovia, ktorí sa do rodiny priženili. Druhého sme krátko predtým stretli, keď začínal šichtu v kuchyni penziónu.

Roman, ktorý bol Adamovým kamarátom, sa so svojou ženou a Adamovou sestrou zoznámil tiež pri tejto práci. „Ak by som tu nepracoval, nemohol by som vstúpiť do rodiny,“ hovorí zo žartu Roman. „Prešiel konkurzom,“ smeje sa jeho manželka.

Po pár minútach sa k fotografii so smiechom a v dobrej nálade pridávajú aj ostatní brigádnici. Hoci rodinných príslušníkov sme v čase našej návštevy zastihli „len“ štyroch, chýbajúcich členov rodiny bohato kompenzovali spolupracujúci kamaráti. Veselá partia.

Na prvý pohľad je cítiť, že tu nejde o tvrdý biznis, ale skôr o spoločný rodinno-kamarátsky projekt s príjemnou a veselou pracovnou atmosférou, ktorým rodina Bielikovcov uprostred Pohronského Inovca vzkriesila a rozšírila malý lyžiarsky vlek po niekdajšom podniku Calex.  

Otcov sen, ktorý prijala celá rodina

Malé lyžiarske stredisko zopár kilometrov za obcou Veľká Lehota za Novou Baňou pôvodne slúžilo ako rekreačné podnikové stredisko zamestnancov výrobcu chladničiek Calex, v ktorom kedysi pracoval aj otec súrodencov Bielikovcov Štefan. „Pamätáme si tunajšie lyžovanie ešte z detstva, keď nás sem oco brával,“ spomína Adam. „Otec mal sen prevádzkovať malý rodinný penzión, a keď sa toto stredisko dostalo do dražby, rozhodol sa splniť si ho. Nás ostatných do toho nemusel veľmi nahovárať, namotali sme sa do toho sami, keďže k tomuto miestu sme mali od detstva vzťah a máme radi aj lyžovanie a všetko, čo s tým súvisí,“ vraví Adam. 

Otcov sen si tak všetci osvojili spontánne a dnes sa prevádzke strediska venujú všetci štyria súrodenci aj s rodičmi a spomenutými dvoma švagrami: „Všetkých nás to baví.“

Rodina Bielikovcov mala skúsenosti s podnikaním už predtým, v neďalekých Zlatých Moravciach, kde žijú, prevádzkovali autodopravu a malý podnik na šitie topánok. Dnes sa však venujú primárne stredisku Drozdovo.

Bielikovci v dražbe kúpili pôvodnú turistickú časť penziónu, ktorú medzičasom rozšírili a k prvotnému vleku pridali ďalšie dva, čím rozšírili zjazdovku o jej aktuálne najstrmšiu časť na vrchole kopca. K stredisku pribudla koliba a zasnežovanie.

Každý z nich okrem rodičov na dôchodku má však ešte vlastné zamestnanie: „Jedna sestra učí na vysokej škole, druhá predáva stavebné stroje a tretia je na materskej dovolenke,“ opisuje Adam. „Pracujeme tu najmä cez víkendy, prácu si delíme, každý vie, čo má robiť. Sestra predáva lístky, druhá sestra s mamou riadia penzión, kuchyňu a víkendové akcie, najmä svadby. Máme tu aj rodinné bývanie a ako rodina chodíme spolu aj na dovolenky. Ja tu trávim asi 90 percent času.“

Smelé plány

Adam má na starosti práve úpravu lyžiarskeho areálu a zasnežovanie. Výhľad z terasy penziónu aktuálne veští koniec popoludňajšieho lyžovania, kedy sa vleky na pár hodín zastavia. Vtedy prichádza čas pre Adamov ratrak, aby bola zjazdovka na večerné lyžovanie nanovo upravená. Po kľukatej cestičke schádzame okolo tenisového kurtu a mariánskej kaplnky do garáže na spodnej časti zjazdovky. 

Pri otváraní veľkej rolety, ktorá odhalí dva ratraky s obrími snežnými pluhmi, opisuje bezprostredné plány na ďalší rozvoj strediska po konci sezóny. „Plánujeme rozšíriť potrubie s vysokým tlakom až na vrchol lanovky, aby sme mohli poháňať vodu na zasnežovanie z umelej vodnej nádrže až na vrchol kopca,“ opisuje Adam. „Veľmi to pomôže zjednodušiť zasnežovanie. Zatiaľ musím zasnežovať tak, že snežné delá naložím na ratrak a prenášam ich pozdĺž vleku na etapy.“

Veľké plány do budúcnosti sú však závislé od príjmov a vytvorených ziskov podniku, ktorý po celý čas reinvestuje do ďalšieho rozvoja. Aj vďaka tomu je dnešné Drozdovo podstatne rozvinutejšie ako pôvodná podniková rekreácia pred dvadsiatimi rokmi.

Hoci si mnoho realizujú svojpomocne, náklady na rozvoj prevádzky lyžiarskeho strediska nie sú nízke. Po minulé roky sa im vždy darilo byť v zisku a prevádzku vďaka tomu postupne rozvíjať. Finančne ich však prudko zasiahla vlaňajšia ekonomicky nevyspytateľná pandemická sezóna, ktorá dočasne zmrazila rodinné plány na rozvoj strediska.

„Keď nezarobíme peniaze, nemôžeme investovať a projekt zveľaďovať. Minulý rok sme nemohli dobudovať nič, boli sme radi, že sme prežili zimu. Opatrenia a obmedzenia nám urobili veľký škrt cez rozpočet,“ spomína Adam. „Keďže to bolo nečakané, nemohli sme ani ušetriť náklady. Keď prišlo rozhodnutie, ktorým nám na celú sezónu zakázali otvoriť, mali sme čerstvo prichystanú a zasneženú zjazdovku, areál kompletne pripravený na sezónu. Všetky náklady sme už pritom zrealizovali. Jednoducho nám nedovolili otvoriť a prerobili sme všetko,“ vraví Adam, ktorého však počas nášho rozhovoru nikdy neopúšťa úsmev a dobrá nálada: „Lyžovali sme sa len súkromne, bola to vlastne veľmi drahá rodinná lyžovačka,“ usmeje sa. 

„Prežili sme len vďaka tomu, že podnik ťaháme ako rodina. Nemuseli sme teda riešiť problém s výplatami a prepúšťaním pracovníkov, keďže máme len dvoch zamestnancov. Zvyšok sú brigádnici, zväčša študenti a naši kamaráti z Topoľčianok a Veľkej Lehoty. Museli sme sa však veľmi uskromniť. Trochu nás podržalo, že sa na jar povolili svadby, bez toho by sme na tom boli naozaj veľmi zle.“

Hoci sa táto sezóna vyvíjala dobre, prišla ďalšia rana: prudké zdražovanie elektriny. „Za január to zatiaľ vyzerá na dva a pol násobok pôvodných nákladov za energie, máme obavy, ako sa to bude s cenou vyvíjať naďalej. Prírodného snehu je čoraz menej, tým viac sme odkázaní na technický sneh. Našťastie ten sa topí pomalšie a vydrží dlhšie.“

Mimo obdobia štátnych zákazov, počas zimy a v dobrom počasí sa na nedostatok návštevníkov rozhodne nesťažujú. „Cez víkendy máme na naše pomery možno až priveľa hostí, občas presahujú aj naše možnosti,“ vraví Adam. „Ceny nemáme nastavené vysoko, možno budeme musieť regulovať návštevnosť aj cenou.“ 

Stredisko však nie je otvorené celoročne, denná prevádzka funguje len počas zimy, keď sa lyžuje. Na jar, leto a jeseň sa orientujú najmä na svadby. Penzión pohostí približne 50 ľudí, v tomto roku mali mať štyri školské lyžiarske výcviky, ktoré boli minulú sezónu tiež zrušené. „Aj tento rok je lyžiarskych výcvikov menej, decká sú často v karanténach a často sa náhle zrušia.“

Vzájomná pomoc

Čerstvo pripravené a neotvorené stredisko Bielikovcov však minulú sezónu napokon poslúžilo aspoň lyžiarskej Akadémii Veroniky Velez-Zuzulovej, ktorá má neďaleko chatu a na zjazdovku s deťmi rada chodí.

„Veronikin otec Timo, ktorý akadémiu spolu s ňou vedie, celú sezónu nemohol pre zákazy trénovať na Slovensku. Museli chodiť do Nórska a Poľska. To je ale veľmi drahé. Keďže podpora športu je u nás celkovo mizerná a počas pandémie boli k tomu ešte aj nútené chodiť do zahraničia, nie všetky dievčatá si to mohli dovoliť,“ vraví Adam.

„So Zuzulovcami sa poznáme dlho, Timo je rodák z Novej Bane, boli sme v kontakte, a tak sme si navzájom pomohli. V tom čase mali čerstvo rozsypaný sneh, a tak sme sa s Timom dohodli, že vleky spustíme pre akadémiu v rámci neverejného lyžovania,“ spomína Adam na minulú ťažkú sezónu.    

Na ktorú by – podobne ako väčšina malých slovenských podnikateľov – najradšej zabudli. Napokon, pohľad budúcnosti prináša pracovitej rodine viac nádeje i optimizmu.

Foto: Matúš Zajac