Polemika, z mojej strany záverečná

Neočakával som, že rozhovor Michala Čopa so mnou na stránkach Štandardu vzbudí takú pozornosť. Týkal sa totiž vecí dávno minulých a v súčasnej predvolebnej atmosfére, nie až takých naliehavých. Dostal som desiatky reakcií, a je len samozrejmé, že reagoval aj môj oponent Ján Čarnogurský.

Polemika sa z môjho pohľadu blíži k záveru. Môj rozhovor bol na trinástich stranách, Čarnogurského reakcia na troch (linky na oba rozhovory sú nižšie v článku). A ja sa obmedzím tiež na tri, ale odseky:

Prvý
Ďakujem denníku Štandard, že takúto diskusiu umožnil. Nie kvôli nám dvom, my vieme svoje. Ale kvôli mladším generáciám. Tam sme to totiž po tridsiatich rokoch slovenskej samostatnosti dopracovali, že súdiac podľa mojich vnúčat, na základných školách na Slovensku sa vyučuje väčšinou  jedna hodina dejepisu týždenne. Úmerné tomu sú aj vedomosti našich žiakov v témach, kto sme, odkiaľ sme prišli a kam ideme. 

Len pre porovnanie, u našich južných susedov je dejepis povinný maturitný predmet na všetkých druhoch stredných škôl. Naši politici zatiaľ riešia, či majú byť na našich základných školách dve alebo tri hodiny telesnej výchovy týždenne. Takto vychováme skutočných Európanov, lebo už sa objavili aj návrhy dejepis ako predmet zrušiť alebo ho zlúčiť s geografiou. Veľmi ďakujem denníku Štandard, že sa na svojich stránkach slovenskej histórii venuje a supluje to, čomu sa slovenské školstvo zatiaľ vyhýba.

Druhý
Ďakujem Jánovi Čarnogurskému za jeho reakciu. Potvrdil to, čo som vo svojom rozhovore tvrdil, on nemal odvahu viesť Slovensko na ceste do jeho štátnej samostatnosti. Ak mal viesť Slovensko do všetkých tých slepých uličiek, ktoré vo svojom článku spomína, dobre spravil, že túto úlohu prenechal iným, ktorí to napriek všetkým ťažkostiam zvládli.  A tie zásluhy, ktoré si pripisuje, k tomu sa nebudem vyjadrovať, lebo to nie je politika, ale politikárčenie.

Tretí
V živote som sa nestretol s Jánom Čarnogurským v kaviarni, ako to on tvrdí. Stretli sme sa na sekretariátoch politických strán, na verejných zhromaždeniach a na recepciách pre pozvaných hostí. Nikdy nie medzi štyrmi očami v kaviarni. Ale čo nebolo, to môže byť. Pozývam Jána Čarnogurského do kaviarne, on určí termín, ja miesto. Možno sa dozviem, o čo mu v jeho súčasnom zápase ide. A ak tvrdí, že slovenský konzervativizmus slúži skôr globalistickým silám, možno sa dozviem, komu slúži on.