Niekoľko poznámok k miestu kresťanov v slovenskej spoločnosti po atentáte

Je treba oceniť nedeľnú iniciatívu Konferencie biskupov Slovenska. Úlohou cirkvi v spoločnosti je starať sa o veci medzi nebom a zemou. Duchovnú realitu má sprostredkovať a pripomínať všetkým ľuďom v krajine – veriacim aj neveriacim, politikom aj voličom všetkých strán. Výzvou k modlitbe za pokoj v národe a za uzdravenie úradujúceho predsedu vlády katolícki biskupi primerane a proaktívne zohrali zjednocujúcu a upokojujúcu rolu, za čo im treba poďakovať.

Ako nedávno v súvislosti so 100. výročím narodenia kardinála Jána Chryzostoma Korca napísal Jaroslav Daniška, okrem politickej moci a politickej autority prináležiacej štátu existuje tiež duchovná moc a duchovná autorita – v našom kontexte prináležiaca cirkvi. Vzájomná úcta medzi obomi – budovaná vzájomným uznaním aj napätím – je pre demokratickú spoločnosť nevyhnutná. V ére modernej Slovenskej republiky sa táto tak potrebná tradícia u nás neetablovala tak, ako to vidíme v Poľsku či v Maďarsku, a ako sa v Prahe o vyrovnaný vzťah katedrály a hradu usiloval kardinál Dominik Duka.

V inak mimoriadnom, obdivuhodnom živote kardinála Korca bola absencia potrebnej kritiky tvorcov modernej slovenskej štátnosti Vladimíra Mečiara a ako najúspešnejšieho slovenského ponovembrového politika aj Roberta Fica poslednou, nevyužitou príležitosťou. Táto príležitosť sa dnes cirkvi oblúkom vracia – opäť cez postavu Roberta Fica. Modlitbou za jeho uzdravenie a výzvou aby “vzájomný dialóg a túžba po spravodlivosti zvíťazili nad ohováraním a korupciou” biskupi zjednocujú a nastavujú zrkadlo zároveň. V tejto proaktívne nastolenej línii treba vytrvať a pokračovať.

Vytrvať a pokračovať aj preto, lebo, zdá sa, pokus o atentát skôr než k utlmeniu polarizácie slovenskej spoločnosti prispeje k jej eskalácii. Najväčší vplyv v tomto ohľade bude mať po zotavení sa predseda vlády Robert Fico. Morálne právo udať taktovku v súčasnej situácii po pokuse o atentát na jej predsedu patrí strane Smer. Preto je prirodzené, že namiesto iniciatívy okrúhleho stola odchádzajúcej prezidentky Zuzany Čaputovej a nastupujúceho prezidenta Petra Pellegriniho je prvým nadstraníckym politickým gestom vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky z iniciatívy strany Smer.

Otázkou ostáva, či atentát vládnu koalíciu posunie k zmene obsahu a formy svojej súčasnej politiky. Prvé je vysoko nepravdepodobné, druhé je možné. Aj keby Ľuboš Blaha prestal vykrikovať na mítingoch vulgarizmy a predstavitelia koalície prestali chodiť do relácií k Danielovi Bombicovi, je nepravdepodobné, že progresívne médiá a politici dokážu prestať interpretovať obsah vládnej politiky šablónovito, čierno-bielo, ako ohrozenie demokracie a sami priznajú, že progresivizmus sám je dnes jedným z hlavných ohrození demokracie ako takej.

Výzvou – už nie pre biskupov, ale pre kresťanov, laikov – tak ostáva ponúknuť lepší politický obsah. Od parlamentných volieb a zvlášť po prezidentských voľbách sa veľa napísalo o potrebe tretieho prúdu v slovenskej politike. Okrem národného a progresívneho ľavičiarstva Slovensko naliehavo potrebuje konzervatívne hnutie, ktoré presvedčivo ponúkne svoje odpovede na najväčšie výzvy, ktorým náš štát čelí. Kultúrnu kolonizáciu zo strany Európskej únie, vyčerpaný model hospodárskeho rozvoja našej krajiny a geopolitické ukotvenie Slovenska v ére dlhodobej globálnej súťaže svetových veľmocí. Po atentáte sa naliehavejšie ako kedykoľvek predtým ukazuje potreba tretieho prúdu, ktorý by na tieto výzvy odpovedal z východísk konzervativizmu. Prúdu, ktorý spája veriacich aj neveriacich v oceňovaní tradičných a kresťanských hodnôt ako nevyhnutných pre zdravý chod spoločnosti. Ktorý za základ medzinárodného poriadku nepovažuje kozmopolitné svetoobčianstvo, ale národný štát. Ktorý by ponúkol vlastné riešenia a naratív pre budúcnosť našej krajiny na najbližšie dekády 21. storočia.

Na prekonanie politickej krízy, ktorá v našej krajine vyvrcholila atentátom na predsedu vlády, nebude stačiť menej vulgarizmov, menej obojstranného nálepkovania a dodržiavanie rokovacieho poriadku, nebude stačiť obnovenie politickej kultúry, ak sa to vôbec podarí. Riešením bude musieť byť nový politický obsah. Týždeň po atentáte nie je na mieste prorokovať, ktorá strana či hnutie má najväčší predpoklad byť jeho nositeľom ani rozbíjať na drobné aké politiky a zákony bude obnášať. Týždeň po atentáte je však na mieste povedať, že práve v tomto by mohla spočívať úloha kresťanov v slovenskej spoločnosti do ďalších rokov.

Niekto povie, že je to zbožné želanie. Niekto povie, že nás je málo. Niekto povie, že sme neprekonateľne nejednotní – František Mikloško nedávno s ohľadom na politické spory v kresťanskom milieux na Slovensku povedal, že “neexistuje roztrieštenejšia vec ako slovenský katolicizmus”. Miesto kresťanov v dnešnej dobe – ako kreatívnej menšiny – najvýstižnejšie charakterizoval pápež Benedikt XVI. Americký spisovateľ a sociológ James Davidson Hunter vo svojej klasickej štúdii na tému kresťanských kreatívnych menšín hovorí, že sú to práve ony, ktoré menia dejiny, a málokedy to ide bez zápasu. Týždeň po atentáte na predsedu vlády Slovensko akútne potrebuje, aby kresťania – ako už niekoľkýkrát v našich dejinách – do takéhoto zápasu vstúpili.