Slovensko ostalo bez vlastnej protiraketovej obrany. Zodpovednosť nesie Naď

V krajinách NATO by sme asi nenašli štát, ktorý dopadol tak úboho ako Slovensko. Dnes, v čase vystupňovaných bezpečnostných rizík, nemáme nijakú národnú protivzdušnú obranu. Vzdali sme sa systému S-300, ktorý sme poslali na Ukrajinu. A vzdali sme sa aj bojového letectva, migov, o ktoré mala záujem Ukrajina. Ľudovo povedané, po rozhodnutiach ministra obrany Naďa sme ostali s holým zadkom.

V čase mieru sme mali vlastný raketový štít a vlastnú leteckú obranu. V čase vojny v Európe nemáme ani jedno, ani druhé.

Nahotu a zraniteľnosť Slovenska dočasne zakryli spojenci. Tí spojenci, ktorí svoje ozbrojené sily v čase vojny neoslabili, ale posilnili. Slovenský vzušný priestor bude chrániť poľské a české letectvo. A raketový systém S-300 dočasne nahradili Patrioty pod velením spojencov z Holandska, Nemecka a Spojených štátov. Je to kvalitná náhrada, lenže nepatrí Slovensku.

Správa o konci holandskej batérie systému Patriot prišla v čase ruských raketových útokov na Kyjev, Ľvov a ďalšie mestá. A v čase, keď Rusko svoje hrozby adresuje aj Západu. Niekto by to možno videl tak, že redukovanie Patriotov v čase vystupňovaných rizík je nelogické.

V skutočnosti je to však ukážkovo logické. V čase čoraz vážnejšej bezpečnostnej krízy každý štát používa svoje zbrane prioritne na vlastnú ochranu. Prípadne na ochranu najdôležitejších spojencov (akými sú z pohľadu Západu hlavne Rumunsko a Poľsko).

Môžeme predpokladať, že vo fáze reálnej eskalácie vojny a reálnych rizík by svoje sily zo Slovenska stiahli aj ďalší spojenci. Reči Nemcov o solidarite a posilnení východného krídla NATO sa môžu rozplynúť v momente, keď ide do tuhého a keď sa musí každý starať v prvom rade o seba. A o bezpečnosť svojich obyvateľov.

Samozrejme, môže to byť aj naopak. V každom prípade však platí, že odpoveď nepoznáme. Ako sme videli v pondelok, nasadenie Patriotov na Slovensku nie je v našich rukách. Rozhodujú o nich ich vlastníci. Podľa vlastných bezpečnostných záujmov.

Problémy Slovenska s odzbrojením sa začali ešte pred vojnou. Pred februárom 2022. Ukrajina požiadala Spojené štáty, aby im dodali raketové systémy Patriot. Spojené štáty odmietli. Ukrajine však po útoku Ruska sľúbili, že jej zabezpečia náhradu – systémy S-300 z výzbroje východoeurópskych krajín (tie sú schopné zničiť taktické aj strategické lietadlá, strely s plochou dáhou letu aj balistické rakety).

Inými slovami: minister Naď dostal domácu úlohu odovzdať slovenský systém S-300 Ukrajine. S tým, že Američania a ďalší spojenci dočasne poskytnú svoje Patrioty.

Naď a jeho štátny tajomník pôvodne avizovali, že na to pristúpia len s podmienkou, že Slovensko získa plnohodnotnú náhradu. Teda protiraketový systém, ktorý bude vo vlastníctve Slovenska a pod velením slovenských ozbrojených síl.

Štátny tajomník Majer to v marci povedal jasne a správne: „Akokoľvek je nejaká technika zastaraná, môžeme sa jej zbaviť až vtedy, keď za ňu budeme mať adekvátnu náhradu. A dnes náhradu za S-300 nemáme.“ Na otázku, či náhradou nebudú Patrioty, odpovedal: „Tento systém doplní spôsobilosti, ktoré nám chýbajú. Ide teda skôr o doplnok, nie náhradu. Najmä preto, že nebude vo vlastníctve Slovenskej republiky. Môže tu byť pol roka, rok, dva roky, ale nebude to náš systém.“

Slovensko bolo ochotné odovzdať svoju S-300 PMU Ukrajine, ak získa do vlastnej národnej výzbroje Patrioty. Dlho sme však túto vyjednávaciu pozíciu neudržali.

Za Naďom prišiel americký minister obrany. Krátko nato Naď poslušne zariaďoval vývoz S-300 na Ukrajinu. S vedomím, že Patrioty budú Slovensku len dočasne „zapožičané“. Toto slovo je pritom nepresné, nemáme ich ani zapožičané: nie sú v slovenských rukách, nie sú pod slovenským velením a spoločne s Majerom netušíme, dokedy tu ostanú.

Podobný scenár sa uplatnil pri slovenských migoch. Opäť s argumentom, že sú zastarané a nepoužiteľné (a preto vhodné pre Ukrajinu?…ale no tak). A opäť s prísľubom spojencov, že práve oni budú obetavo chrániť slovenský vzdušný priestor pred prípadnou hrozbou.

Týmto nechceme podsúvať, že by Slovensko nemalo pomáhať Ukrajine. Malo. Suseda napadol silnejší štát a je správne, že Slovensko poskytlo Ukrajine materiálnu pomoc a muníciu. Táto pomoc však mala mať svoje hranice, definované slovenskými možnosťami. Nijaký štát v čase vojny v Európe nechce ostať bezbranný. Bez národnej vzdušnej obrany. Nijaký okrem Slovenska…

Znie to paradoxne, ale čím viac sa stupňuje hrozba, tým viac je Slovensko odzbrojené. A odkázané na rozhodnutia a prípadné bojové nasadenie Nemcov či Poliakov.

Zodpovednosť za tento potupný stav nesie minister Naď. V konfliktoch s domácou spoločnosťou sa správal arogantne. Ako gladiátor. Pri rokovaniach s Američanmi zas pôsobil submisívne. Ako ukážkový atlantický hujer, ktorý čaká na povely. Aj na také, ktoré idú proti národným záujmom a národnej bezpečnosti.

Najsmutnejšie na tom je, že dnes je vlastne takéto provinčné uvažovanie v móde. Naopak, kto prejaví náznak suverénneho myslenia, ten je podozrivý. A skôr či neskôr končí na čiernych zoznamoch „módnej polície“.