Šéfka eurokomisie má na krku škandál s vakcínami. A podozrenia, že je vydierateľná

Prípad otvoril ešte v apríli 2021 americký denník New York Times. Šéfka Európskej komisie a riaditeľ Pfizeru dohadovali kontrakt na vakcíny aj súkromnou komunikáciou formou SMS (krátkych textových správ). Odvtedy sa o komunikáciu von der Leyenovej zaujímajú médiá, poslanci europarlamentu, európsky ombudsman. A najnovšie aj európska prokuratúra.

Prokuratúra síce nespresnila, aké spoločnosti a zmluvy vyšetruje, podľa portálu Politico.eu je však zrejmé, že ide o zmluvy EÚ na vakcíny od konzorcia Pfizer/BioNTech. Rámcový objem obchodu bol údajne 35 miliárd eur.

Médiá sú zatiaľ k šéfke eurokomisie zhovievavé. Píšu o podozreniach z nedostatočnej transparentnosti. Toto slovo pritom nevystihuje podstatu problému. Európska komisia pri zmluvách na nákup vakcín predvádzala hrubé manipulácie.

Prakticky všetky zmluvy boli pôvodne utajené. Zrejme aj preto, že zvýhodňovali výrobcov a riziká hodili na členské štáty EÚ. V utajených klauzulách zmlúv sa EÚ a členské štáty zaviazali, že prípadné žaloby za škodlivé účinky nových vakcín výrobcom preplatia. Dôvod: nové typy vakcín neprešli štandardným (niekoľkoročným) testovaním a farmaceutické firmy za ne nemôžu ručiť.

Výrobcovia mali pritom garantované platby v plnom rozsahu, teda aj za rámcové objednávky, ktoré sa nakoniec nebudú realizovať. Informácie o dohodnutých cenách vakcín boli pôvodne nedostupné.

Režim utajenia bol nezvyčajne prísny – pre európske úrady aj pre vlády členských krajín EÚ. Za úniky informácií hrozili miliónové pokuty. Neskôr, po verejnom tlaku, boli niektoré zmluvy čiastočne zverejnené. Iné unikli v neoficiálnej podobe.

Vo výsledku však platí, že pri príprave a schvaľovaní nákupu vakcín bola celkom nemožná politická aj verejná kontrola. Farmaceutické firmy si presadili uzavretý, takmer vojenský režim rokovaní a kontraktov.

Dnes už vieme, že rokovania prebiehali aj formou pochybnej súkromnej komunikácie cez SMS, respektíve cez zabezpečené mobilné aplikácie so šéfkou eurokomisie. Keď von der Leyenovú vyzvali, aby obsah komunikácie so šéfom Pfizeru sprístupnila, prišla stručná odpoveď: tieto textové správy vraj už neexistujú.

Kauza zmlúv s výrobcami vakcín potom viac ako rok spala.

Leyenová mala pritom veľmi podobný škandál so „stratenými správami“ aj na konci svojho pôsobenia v nemeckej vláde (2019). Bola ministerkou obrany. Po podozreniach, že viacerí konzultanti a kontraktori dostávali neprimerané (miliónové) odmeny, ju vyzvali, aby odovzdala archív správ v mobilných aplikáciách. Leyenová odkázala, že už neexistujú.

Kauza z čias, keď bola Leyenová nemeckou ministerkou obrany, išla dostratena…

Týmto sa dostávame k ďalšiemu podozreniu. A veľmi vážnemu.

Tvrdenie, že dnes nejaké súkromné digitálne správy politických prominentov neexistujú, je zavádzajúce. Zrejme existujú. Pretože vo väčšine aplikácií nie je možné správy trvalo vymazať z archívov operátorov. Tí majú dáta a metadáta podľa dohôd s bezpečnostnými službami archivovať.

Ktoré bezpečnostné služby v masovom rozsahu sledujú online komunikáciu a ako to funguje, opísal už v roku 2014 Edward Snowden. Plošné sledovanie komunikácie podľa neho vykonáva americká spravodajská služba NSA. Vraj v záujme globálnej bezpečnosti. „Bez toho, aby som sa zdvihol zo stoličky, si môžem prečítať súkromnú komunikáciu ktoréhokoľvek člena tejto komisie, ako aj bežného človeka“, napísal výboru európskeho parlamentu Snowden v roku 2014.

Neskôr sme sa dozvedeli, že americká NSA s asistenciou „partnerských tajných služieb“ údajne sledovala nemeckých a európskych politikov, špeciálne ich digitálnu komunikáciu. Zaujímali sa aj o Merkelovú a jej spolupracovníkov – medzi ktorými bola aj ministerka obrany Leyenová.

Predpokladať, že Leyenovej súkromné správy, ktoré ju kompromitovali ako ministerku obrany, „už neexistujú“, by bolo asi naivné. Neexistujú možno tak v jej mobile…

Je vysoko pravdepodobné, že jej textové správy by sa predsa len mohli niekde (v rukách tých, ktorí sa tomu venujú) nájsť.

Mohli, ale nemuseli… Či niečo unikne, alebo neunikne, závisí od amerického vlastníka dát. A od ohybnosti šéfky eurokomisie.

Inými slovami: Leyenová by mohla byť vydierateľná. A už od roku 2019, keď jej hrozil prvý škandál so „stratenými súkromnými správami“.

Ak by Leyenová konala a rozhodovala suverénne a v európskom záujme, mohli by sme nad týmito podozreniami mávnuť rukou.

Práve pri šéfke eurokomisie Leyenovej však môžeme vidieť zvláštny jav. Pri zlomových témach má sklony hyperaktívne presadzovať agendu, ktorá je v rozpore s európskymi záujmami. A ktorá nápadne korešponduje s americkými, respektíve atlantickými politickými manuálmi.

Začalo sa to hneď v roku 2019 „zelenou agendou“, ktorá išla proti záujmom nemeckého a európskeho priemyslu. V eurokomisii sa však naplno presadila ako nová dogma. Pokračovalo to počas pandémie a sporného nákupu miliárd amerických a britských vakcín, ktoré Európania nemohli spotrebovať.

A zreteľnú nadprácu šéfky eurokomisie pozorujeme aj dnes pri politike energetických sankcií, ktoré potápajú európsku ekonomiku. Alebo pri téme štedrého financovania zbraní pre Ukrajinu. Atlantická – a často protieurópska – vojnová rétorika Leyenovej je radikálnejšia než rétorika jej amerických partnerov.

Ako by povedal klasik: nevieme, či je šéfka eurokomisie vydierateľná, ale ak by bola, nesprávala by sa inak.

Napokon, nebolo by to ani trochu prekvapujúce.

Leyenovej nahráva aj to, že Európania prácu eurokomisie veľmi nesledujú.

Na rozdiel od iných, silnejších hráčov, ktorí eurokomisiu – a eurokomisárov – sledujú veľmi starostlivo.